Galérie v Trenčianskom kraji
Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne vznikla vo februári 1969 ako okresná galéria, terajší názov má od roku 1991, od roku 2002 je v zriaďovateľskej pôsobnosti TSK. Pri jej zrode stáli výtvarníci – akademickí maliari Ladislav Moško (prvý riaditeľ galérie v rokoch 1969 – 1992), Svetozár Abel a Andrej Barčík a akademickí sochári Vladimír Kompánek, Jozef Fizel a Andrej Rudavský.
Galéria pôvodne sídlila v barokovom kláštornom komplexe rehole piaristov (postavený v rokoch 1653 – 1662) v historickom centre Trenčína, ktorý po rekonštrukcii a úprave interiéru sprístupnili verejnosti v roku 1979. V roku 2001 presídlila do rekonštruovaných priestorov pseudobarokovej palácovej stavby z 80. rokov 19. storočia na Palackého ul., ktoré sa v marci 2002 otvorili pre verejnosť. Akvizičná činnosť galérie sa zameriava na výtvarné umenie 20. a 21. storočia, umelcov trenčianskeho regiónu a diela Miloša Alexandra Bazovského.
V priestoroch galérie sa nachádzajú 3 stále expozície – stála expozícia M. A. Bazovského prezentujúca výber jeho diel, so stručnými informačnými textami o jeho živote a diele, obohatenými o fotografie z maliarovho súkromného archívu, Výtvarné umenie trenčianskeho regiónu – Trenčania a výtvarníci trenčianskeho regiónu staršia a stredná generácia, expozícia Slovenské sochárstvo 20. storočia zo zbierok GMAB v Trenčíne. V Ateliéri Majstra Galerka sa konajú kultúrno-vzdelávacie aktivity pre široké spektrum návštevníkov (sprievodné podujatia k výstavám, aktivity pre školy Škola a galéria, aktivity pre širokú verejnosť Otvorená galéria – pre deti, rodinné skupiny, dospelých i seniorov, Letné tvorivé dielne pre všetky skupiny návštevníkov).
V galérii sa uskutočňujú viaceré podujatia – hudobné koncerty (vystúpenia profesionálnych hudobníkov, koncerty žiakov ZUŠ Karola Pádivého v Trenčíne), premietanie filmov, súťaže v umeleckom prednese poézie, prózy alebo spevu. Expozície, výstavy či aktivity a podujatia v GMAB vám priblíži bohatá fotogaléria a videogaléria. Aktuálnu výstavu (Ne)rozhodujúce okamihy Lenky Lukačovičovej, ktorá zahŕňa časozbernú sériu analógových fotografií a autorský zin, si návštevníci budú môcť pozrieť aj v letných mesiacoch (trvá do 29. augusta).
Galéria Petra Matejku v Novom Meste nad Váhom vznikla vo februári 2002 (pri príležitosti 30. výročia úmrtia P. Matejku) v zrekonštruovaných priestoroch Mestského kultúrneho strediska. Nachádza sa v nej stála expozícia Petra Matejku, novomestského rodáka, ktorý patril k zakladajúcim osobnostiam moderného slovenského výtvarného umenia, doplnená o diela návratistov (členov združenia Návraty) – umelcov spätých s Novým Mestom nad Váhom a blízkym regiónom. Galéria pripravuje aj príležitostné výstavy súčasného slovenského a európskeho umenia. Súčasťou galérie je Divadielko Galéria, kde sa konajú bábkové predstavenia pre deti, činoherné predstavenia aj predstavenia poetickej scény DG.
Múzeá v pôsobnosti TSK a ďalšie múzeá
Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici vzniklo v januári 1984 ako okresné múzeum. Od roku 1984 sídlilo v zrekonštruovaných priestoroch kaštieľa v Orlovom. Okrem prírodovedných (geológia, botanika, zoológia) a spoločenskovedných expozícií (archeológia, história a etnológia) sa tu nachádzala aj expozícia Považských strojární so zbierkou historických motocyklov, ktoré sa v nich vyrábali, vrátane unikátnych prototypov. Od roku 2002 je zriaďovateľom múzea TSK.
Expozície a dlhodobé výstavy múzea sa nachádzajú v rôznych priestoroch – vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici (v priestoroch Strednej priemyselnej školy) je zoologická expozícia Prechádzka našou prírodou, v skanzene v Hornej Marikovej expozícia tradičného bývania Tradičná ľudová kultúra v Marikovej, v Župnom dome v Púchove archeologická výstava Púchovská kultúra, v kaštieli v Bohuniciach zoologická výstava Fauna Považia a výstava historických motocyklov Od počiatkov výroby po zlatú éru. Na webe múzea nájdete fotogalériu (archív výstav a podujatí, edukačných podujatí, zbierkových predmetov, publikácií a i.) a videogalériu výstav.
Hornonitrianske múzeum v Prievidzi vzniklo v roku 1985. Základ jeho zbierkového fondu vytvorili prírodovedné, historické, archeologické, etnografické a numizmatické zbierky delimitované z bojnického múzea. Nadviazalo na tradície muzeálnej činnosti v regióne hornej Nitry, ktorej počiatky (v roku 1924) sú spojené s Karolom Antonom Medveckým a Múzejným krúžkom severnej Nitry (neskôr premenovaný na Muzeálny spolok hornej Nitry).
Od roku 1989 múzeum sídlilo v časti piaristického kláštora a spravovalo aj objekt v Diviackej Novej Vsi, kde bol v renesančnom kaštieli uložený rozsiahly zbierkový fond. Po uplatnení reštitúcií múzeum prišlo o všetky priestory na svoju činnosť. Dnes Hornonitrianske múzeum v Prievidzi spravuje dva objekty – budovu na Košovskej ceste v Prievidzi, kde sú expozičné, výstavné a administratívne priestory, a objekt na Ulici V. Clementisa, kde sú depozity a konzervátorské dielne.
K unikátom múzejného fondu patria: paleolitická štiepaná industria, strieborný poklad z rímskeho obdobia, románsky meč z 11. storočia, zbierka zlatých a strieborných mincí, cechové pamiatky, súbor historických zástav s výnimočnou tureckou turisbullou zo 16. storočia, zbierka písomností poštovej služby od 17. storočia, doklady tradičného odievania, súbor ľudových malieb na skle, tradičné hrnčiarske výrobky posledných prievidzských majstrov, strieborné šperky z regiónu, stredoveké pečate a pečatidlá a i. Európsky význam má rozsiahla zbierka bezstavovcov, fond dnes ohrozených a chránených rastlín a živočíchov, ako aj jedinečné paleontologické nálezy treťohornej a štvrtohornej flóry a fauny.
V priestoroch múzea si môžete pozrieť stálu expozíciu Historiae superior Nitriensis – História hornej Nitry i novú výstavu Z geologického archívu Zeme. Na webe múzea je dostupná fotogaléria (bohatý archív výstav, podujatí aj aktivít, na ktorých sa podieľa mimo vlastných expozičných, výstavných a prezentačných priestorov).
SNM – Múzeum Bojnice sa nachádza v Bojnickom zámku. Zriadiť v zámku múzeum zamýšľal už jeho posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján František Pálffy – podľa jeho testamentu mal byť zámok sprístupnený pre verejnosť aj s umeleckými zbierkami. Jeho dedičia však rozpredali cenné zbierky na dražbách. Časť zbierok sa v zámku zachovala vďaka dohode uzavretej medzi dedičmi a československým štátom v roku 1923, v ktorej boli určené zbierky, ktoré ostali vo vlastníctve štátu. Od roku 1907 správa zámku umožňovala prehliadku jeho interiérov pre verejnosť. Od roku 1941 boli v priestoroch zámku umiestnené archeologické, vlastivedné, etnologické a historické zbierky Muzeálneho spolku hornej Nitry, ktoré boli uložené v priestoroch Zimnej záhrady.
Po požiari v máji 1950, ktorý zničil všetky zámocké veže, sa prehliadky zámku zakázali, rekonštrukčné práce sa ukončili na jeseň 1951. V septembri 1950 bolo zriadené Krajské vlastivedné múzeum so sídlom v Bojnickom zámku. Základom zbierkového fondu sa stal inventár bývalého Múzea hornej Nitry, Mestského múzea v Nitrianskom Pravne a zrušeného Štátneho múzea v Nitre, zvozy z kaštieľov v Tesárskych Mlyňanoch, Beladiciach, Továrnikoch, Horných Lefantoviec, Uhrovci, Zemianskych Kostoľanoch a i., ako aj viacerých kostolov a kláštorov. Prvá expozícia bola pre verejnosť sprístupnená v septembri 1951. V roku 1981 sa bojnické múzeum stalo špecializovaným pracoviskom s celoslovenskou pôsobnosťou na dokumentáciu a prezentáciu obdobia neoslohov na území Slovenska. Nové expozície boli návštevníkom sprístupnené na jar roku 1983.
Múzeum Bojnice dnes patrí pod správu SNM v Bratislave a je špecializovaným umelecko-historickým múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou. K najcennejším zbierkovým predmetom múzea patrí neskorogotický Bojnický oltár od florentského majstra N. di Cione Ortagna z polovice 14. storočia, desať originálnych oltárnych tabúľ v roku 1859 zakúpil do svojich zbierok gróf Ján Pálffy. Od roku 1994 sa na Bojnickom zámku uskutočňuje Medzinárodný festival duchov a strašidiel. Organizujú sa tu vzdelávacie programy pre materské a základné školy a pre rodiny s deťmi je určený rodinný sprievodca U nás doma – stretnutia s deťmi zo šľachtických rodín. Na webe múzea je dostupná jeho virtuálna prehliadka aj stručné informácie o lipe kráľa Mateja v zámockom parku, ktorá je chráneným prírodným výtvorom. Pri dodržaní hygienických nariadení môžete v zámku absolvovať prehliadku špeciálneho okruhu, v rámci ktorej uvidíte to najlepšie z dvoch štandardných prehliadkových okruhov – zámockého okruhu a galerijného okruhu.
Trenčianske múzeum v Trenčíne nadväzuje na tradície Prírodovedného spolku župy Trenčianskej, založeného v roku 1877. Jeho zlúčením s Muzeálnou spoločnosťou v roku 1912 vzniklo Trenčianske múzeum. Múzeum sídli v tzv. Župnom dome na Mierovom nám. Ide o múzeum vlastivedného typu – vlastní a spravuje zbierkové fondy historického, umenovedného, prírodovedného, literárnohistorického či národopisného charakteru, zbierky z oblasti numizmatiky, faleristiky, filokartie, militárií a zbraní, či umeleckých remesiel.
Okrem tzv. Župného domu, v ktorom je expozícia Z histórie a kultúry slobodného kráľovského mesta Trenčína a bývalej Trenčianskej župy s prírodovednou, historickou, umeleckohistorickou, archeologickou a národopisnou časťou, múzeum spravuje v Trenčíne ešte národnú kultúrnu pamiatku Trenčiansky hrad s viacerými expozíciami (v Zápoľského paláci na hrade je expozícia rodovej galérie Ilešháziovcov a obrazov z ilešháziovských sídiel), Karner sv. Michala (kostnica) s kolekciou sakrálneho umenia zo zbierok múzea, tzv. Katov dom, ako aj viaceré expozície a objekty mimo Trenčína.
V Podjavorinskom múzeu v Novom Meste nad Váhom je expozícia Z histórie Nového Mesta nad Váhom a okolia venovaná jeho histórii, kultúre a tradíciám. V Kúrii Ambrovec v Beckove, ktorá je po rekonštrukcii znova sprístupnená verejnosti, sú nainštalované nové expozície, honosne zariadený interiér šľachtického obydlia i expozícia mapujúca život, rodinné pomery a tvorbu Jozefa Miloslava Hurbana, rodáka z Beckova, a nachádzajú sa tu aj nálezy z Beckovského hradu. Expozícia v Draškovičovskom kaštieli v Čachticiach je venovaná histórii, kultúrnym tradíciám a ľudovej kultúre Čachtíc, pripomína i „krvavú grófku“ Alžbetu Báthoryovú; nachádzajú sa tu aj materiály o spolku Tatrín (v roku 1847 sa na zhromaždení spolku v Čachticiach účastníci prihlásili k novému spisovnému jazyku). Rodný dom Ľ. Štúra a A. Dubčeka v Uhrovci je národnou kultúrnou pamiatkou, nachádza sa tu expozícia venovaná životu a dielu Ľ. Štúra a expozícia venovaná životu a politickému odkazu A. Dubčeka. O činnosti Trenčianskeho múzea sa viac dozviete aj z fotogalérie (podujatia múzea a jeho pobočiek, výstavy, súťaže a aktivity) a videogalérie, ktoré nájdete na jeho webe.
Rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka v Uhrovci (NKP) bol pôvodne školou aj s učiteľským bytom. V roku 1815 sa tu narodil Ľ. Štúr a v roku 1921 A. Dubček. V roku 1965 bol dom vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Prvá expozícia bola otvorená 31. októbra 1965 pri príležitosti 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Po rekonštrukcii objektu sa v roku 1979 verejnosti sprístupnila rozšírená expozícia. Expozícia zachytáva životné osudy, dielo a odkaz Ľ. Štúra, zameriava sa aj na rodinu (rodičov a súrodencov) Ľudovíta Štúra a jeho mladosť (v bývalej rodičovskej a detskej izbe i v triede v škole). Druhá časť expozície je venovaná životu a politickému odkazu A. Dubčeka, bola otvorená v novembri 1995. Expozícia je súčasťou Trenčianskeho múzea. Online je dostupná fotogaléria.
Podjavorinské múzeum v Novom Meste nad Váhom bolo založené v roku 1951 a je súčasťou Trenčianskeho múzea. Sídli v tzv. Gilániho dome, pôvodne renesančnej budove, ktorej fasáda bola v 17. storočí barokovo upravená. Nachádza sa v ňom expozícia Z histórie Nového Mesta nad Váhom a okolia venovaná jeho histórii, kultúre a tradíciám, ktorá sa člení na jednotlivé časti venované archeológii, histórii, etnografii a dejinám remeselníckych cechov v Novom Meste nad Váhom a okolí. Samostatná časť je venovaná bohatej cirkevnej histórii tohto regiónu. Online je dostupná fotogaléria múzea.
SNM – Múzeum slovenských národných rád v Myjave prezentuje dejinné udalosti spojené so vznikom Slovenskej národnej rady v rokoch 1848 –1849. Základom bol pôvodne dom Anny Kolényovej z 30. rokov 19. storočia, kde 19. septembra 1848 po prvýkrát zasadala SNR. Pri pamätnom dome bola v rokoch 1966 – 1968 vybudovaná moderná prístavba podľa arch. návrhu Ing. arch. Martina Kusého, slávnostne otvorená v roku 1968 pri príležitosti 120. výročia vzniku prvej SNR.
Nový expozičný pavilón zo železa a liateho betónu je prepojený malou spojovacou pergolou s domom pani Kolényovej a spojovacou pergolou boli pripojené i ďalšie dva objekty, domy J. Bradáča a Kubovčiaka z 20. – 40. rokov 20. storočia. Od roku 1990 je súčasťou Múzea Slovenských národných rád vysunuté pracovisko Múzeum Milana Rastislava Štefánika v Košariskách.
V roku 2019 bola v Múzeu SNR sprístupnená expozícia Slovenská národná rada v toku času, ktorá predstavuje komplexný pohľad na úlohu SNR a jej poslanie v dejinnom vývoji slovenského národa a Slovenska. Prvá časť expozície v modernej prístavbe približuje cestu SNR od jej vzniku v septembri 1848 až po vznik Slovenskej republiky v roku 1993. Ďalšia časť expozície v pôvodnom dome Anny Kolényovej prezentuje memorabilné pamiatky, portréty vojenských veliteľov, pamätníkov povstania z roku 1848, účastníkov revolučných udalostí. Hlavným prvkom expozície je izba, kde bol hlavný stan povstania – úradovali tu vodcovia (Štúr, Hurban, Hodža), prijímali sa tu vyslanci okolitých obcí, vydávali rozkazy s pečaťou a podpisom SNR atď. Na zachovanom stole bola písomne potvrdená Slovenská národná rada 19. septembra 1848. Na webe múzea je dostupný archív výstav a podujatí.
Múzeum Milana Rastislava Štefánika v Košariskách je súčasťou Slovenského národného múzea – Múzea slovenských národných rád. Bolo otvorené 21. júla 1990 pri príležitosti 110. výročia narodenia generála Milana Rastislava Štefánika v jeho rodnom dome v Košariskách – bývalej evanjelickej fare, ktorú v roku 1878 postavil jeho otec Pavol. V roku 2005, pri príležitosti 125. výročia narodenia M. R. Štefánika, bola verejnosti sprístupnená nová expozícia spomienkového charakteru, ktorá dokumentuje jeho životnú dráhu, predovšetkým jeho vojenskú, diplomatickú a politickú činnosť, ale aj súkromie.
Medzi exponátmi nájdete jeho uniformu brigádneho generála francúzskej armády, časť zariadenia parížskeho bytu či súbor predmetov z Oceánie. V júli 2015 k 135. výročiu jeho narodenia bola expozícia reinštalovaná a boli doplnené zaujímavé osobné predmety zo Štefánikovej pozostalosti. Je tu vystavená napríklad letecká bunda, ktorú mal na sebe v čase havárie lietadla, či osobný kufrík s jeho iniciálami. Online je dostupná fotogaléria múzea.
Kaštieľ v Brodzanoch bol postavený pravdepodobne v 14. storočí ako jednoduchá kúria, ktorú v 17. storočí prestavali na renesančný kaštieľ. V 18. storočí bol zbarokizovaný a v 19. storočí romantizujúco upravený. V 19. storočí ho vlastnil rakúsky diplomat Gustav Friesenhof, ktorý pôsobil na cárskom dvore v Rusku.
Od roku 1844 žil v Brodzanoch spolu s prvou manželkou Natáliou, sesternicou manželky básnika A. S. Puškina, a synom Gregorom (v roku 1866 v Nedanovciach založil a viedol meteorologickú stanicu, ktorú v roku 1881 prebudoval s novým technickým vybavením na prvé agrometeorologické observatórium v Uhorsku).
Po manželkinej smrti sa Gustav Friesenhof oženil s Alexandrou Gončarovovou, sestrou Puškinovej manželky. Alexandra prijímala v kaštieli návštevy svojich ruských príbuzných vrátane sestry Natálie, Puškinovej vdovy, s deťmi. Dcéra Gustava a Alexandry Natália von Oldenburg (jej manželom bol Elimar Anton von Oldenburg, vnuk švédskeho kráľa Gustáva IV. Adolfa) bola umelecky založená – kreslila, maľovala, spievala a písala poéziu. Okolo kaštieľa dala vysadiť park so vzácnymi drevinami (dnes je chráneným areálom). V neďalekom lese na kopci Hôrka dal Elimar von Oldenburg postaviť kaplnku s rodinnou hrobkou (neogotický ev. kostolík bol postavený v rokoch 1893 – 1895 ako súkromná modlitebňa friesenhofsko-oldenburgovskej rodiny; v hrobke je pochovaný Elimar von Oldenburg aj Alexandra Gončarovová Friesenhofová, Puškinova švagriná) a Natália von Oldenburg dala postaviť letohrádok nazývaný Babylon, ktorý využívala ako letné sídlo a schádzali sa tam i jej priatelia – umelci. V priestoroch kaštieľa sa od roku 1979 nachádza literárne múzeum A. S. Puškina, ktoré je od roku 2000 súčasťou Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Expozícia Slovenského sklárskeho múzea v Lednických Rovniach sa nachádza vo veľkom, pôvodne renesančnom kaštieli zo 16. storočia. V 2. polovici 18. storočia bol kaštieľ barokovo prestavaný a bol založený rozsiahly anglický prírodno-krajinársky park, ktorý patrí k najvýznamnejším historickým parkom na Slovensku. V 19. storočí bol klasicisticky upravený. Na prelome 19. a 20. storočia realizoval nákladnú rekonštrukciu kaštieľa jeho majiteľ Jozef Schreiber z Viedne, ktorý v Lednických Rovniach v roku 1892 postavil skláreň. Po jeho smrti panstvo s kaštieľom a parkom zdedili jeho štyria synovia Max, Eduard, Alfréd a Rupert.
Po 2. svetovej vojne boli majitelia odsunutí do Nemecka, kaštieľ bol znárodnený, v jeho priestoroch bola istý čas základná škola aj materská škola. Po otvorení novej základnej školy ostal prázdny a areál pustol. Po komplexnej obnove kaštieľa (v 80. rokoch) v ňom bolo 30. septembra 1988 sprístupnené verejnosti Slovenské sklárske múzeum. Stála expozícia dokumentuje sklársku výrobu na Slovensku. Podáva obraz o histórii výroby slovenského skla od najstarších čias až po súčasnosť. Najstaršie obdobie dokumentujú praveké archeologické nálezy, ďalšie exponáty predstavujú sklársku výrobu na západnom, strednom a východnom Slovensku v priebehu 17. až 19. storočia a súčasnú sklársku výrobu dokumentujú výrobky jestvujúcich slovenských sklární. Špeciálnu časť expozície tvoria pracovné nástroje a pomôcky sklárov a mapa historických sklární. V júli 2020 bude expozícia opäť sprístupnená pre verejnosť.
Osvetové strediská v pôsobnosti TSK
Trenčianske osvetové stredisko v Trenčíne ponúkalo v predchádzajúcich mesiacoch družobnú výstavu výtvarníkov a fotografov regiónov Trenčín a Uherské Hradište Stretnutie – Setkání po prvýkrát v jej 35-ročnej histórii vo virtuálnej forme na svojom webe (slovenských výtvarníkov a českých autorov). Od 17. júna do 31. júla je výstava (takmer 70 diel od 50 autorov) sprístupnená v Galérii Vladimíra Hrocha v Klube kultúry v Uherskom Hradišti a repríza výstavy bude v septembri v Trenčíne. Na webe TNOS nájdete aj foto/videogalériu podujatí z predchádzajúcich rokov i fotogalériu Fotostrediska pri TNOS, ktoré združuje začínajúcich i vyspelých fotoamatérov regiónu, či archív katalógov k výstavám.
Na webe Regionálneho kultúrneho centra v Prievidzi nájdete informácie o aktuálnych podujatiach, napríklad o výstave Dvaja v Galérii Regionart pri RKC v Prievidzi (od 4. – 24. júna), ktorá predstavuje tvorbu kováčskeho a keramického ateliéru manželov Paškovcov, o výtvarných dielňach Učíme sa umeniu (kurzy výtvarných techník pre dospelých) či o ďalšom diele Whiskyho cestovateľského kina: Patagónia. Mohol by vás zaujať cyklus Prievidzská hudobná scéna v rokoch 1990 – 2010, pripravovaný v spolupráci s mediálnym partnerom ČoDnes.sk (s využitím archívov RKC a dostupných foto- a videomateriálov). Môžete si pozrieť aj archív podujatí vo fotogalérii a videogalérii.
Centrum tradičnej kultúry v Myjave je spolu s mestom Myjava hlavným usporiadateľom Medzinárodného folklórneho festivalu MYJAVA. Vzhľadom na presunutie 61. ročníka festivalu na rok 2021 sa v pôvodnom termíne (15. – 21. júna 2020) realizoval náhradný program festivalu predovšetkým vo virtuálnom priestore – na webe a Facebooku, a v televíznom vysielaní. CTK spolu s mestom Myjava pripravilo tematickú výstavu Šesťdesiatka o doterajšej histórii festivalu (od 15. júna na Nám. M. R. Štefánika) a víkendovú ponuku (20. – 21. júna) nielen tradičnej kuchyne, spojenú Muzikou na voze (ľudová hudba folklórnej skupiny Kýčer z Turej Lúky) a s predajom novej reprezentatívnej publikácie Myjava – 60 ročníkov folklórneho festivalu 1956 – 2019. Do náhradného festivalového programu sa zapojilo aj na svojom Facebooku. Na webe CTK si môžete pozrieť o. i. digitálnu mapu tradičnej kultúry.
Na webe Považského osvetového strediska v Považskej Bystrici nájdete informácie o najbližších podujatiach, napríklad o tvorivej dielni Krok za krokom k inscenácii, určenej členom neprofesionálnych divadelných súborov, môžete si pozrieť fotogalériu a video z regionálneho kola výstavy Výtvarné spektrum, ako aj fotogalériu a videogalériu podujatí.
Kultúrne pamiatky Trenčianskeho kraja
Kostol sv. Michala Archanjela v Chrenovci-Brusne bol pôvodne gotický kostolík z 1. polovice 14. storočia, jednoloďová stavba s polygonálnym presbytériom a západnou vežou. V kronike obce sa píše o udalosti, ktorá sa stala pri stavbe veže kostola, keď sa šesťtýždňové dieťatko vyšmyklo mame pomáhajúcej na lešení murárom a spadlo na ostré kamene z výšky asi 14 metrov, no zázrakom sa mu nič nestalo. Na pripomienku tejto udalosti dal farár opracovať kameň do podoby dieťaťa a zamurovať ho do veže vo výške, odkiaľ spadlo.
V júli 1947 kostol vyhorel, oheň zničil strechu i vežu, kde sa roztavili aj zvony, vážne sa narušila klenba, preto sa pristúpilo k prestavbe a rozšíreniu chrámu. Nový kostol bol dokončený v roku 1949. Z pôvodného gotického kostola sa zachovala svätyňa zaklenutá krížovou rebrovou klenbou (tvorí bočnú kaplnku, v ktorej sa nachádza drevený oltár s plastikami sv. Jozefa, sv. Petra a sv. Pavla) a šesťboká veža na západnej strane, v ktorej sú tri zvony odliate v roku 1948. Na mieste zbúranej lode postavili novú severojužným smerom. V prednej časti obdĺžnikovitej lode sú bočné prístavby, takže vytvára trojlodie. Z pôvodného zariadenia sa zachovala rokoková tzv. Svätojánska spovednica z polovice 18. storočia, drevená ľudová plastika Piety z konca 18. storočia, neskorobaroková monštrancia slncového typu z 18. storočia. V roku 1963 bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Online je dostupná fotogaléria kostola.
Kostol mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Nitrianskom Pravne bol pôvodne gotický kostol zo 14. storočia. V roku 1605 ho Bocskayovi kuruci vypálili a zničili zvony, v roku 1678 ho opäť spustošili Thökolyho vojská. V rokoch 1683 – 1686 sa realizovali rekonštrukčné práce. Po roku 1819 dal miestny farár Anton Alojz Tenczer opraviť vežu s hodinami, obnovená bola aj strecha a celý objekt zvonku i zvnútra vymaľovali. Požiar v júli 1827 spôsobil ďalšie škody – horúčava roztopila vežové hodiny a odtrhnuté zvony prerazili chrámovú klenbu. Kostol nezachránila ani dlhotrvajúca rekonštrukcia, chátral naďalej, až ho 8. októbra 1896 prievidzský hlavný slúžny dal z bezpečnostných dôvodov úradne zatvoriť.
Práce na prestavbe sa začali v roku 1904 a v nasledujúcom roku bola stavba dokončená. V septembri 1907 bol kostol slávnostne vysvätený. Trojloďový chrám je postavený v neogotickom štýle. Pred polygonálnym presbytériom je priečna loď, široké trojdielne okná zdobia vitráže. Obvodové múry kostola sú spevnené opornými piliermi. Na vstupnom priečelí sú sochy apoštolov sv. Petra a Pavla. Z pôvodného kostola sa zachovala iba veža a gotická Kaplnka sv. Michala. Dominantou kostola je hlavný oltár so svätostánkom, na ktorom je plastika sťatia sv. Jána Krstiteľa a po bokoch sochy sv. Štefana Uhorského a sv. Ladislava. V roku 1963 bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Kalvária v Nitrianskom Pravne (NKP) na pahorku Galgensberg nad bývalou samostatnou obcou Solka je unikátnym súborom 27 sakrálnych stavieb v neogotickom štýle. Postavili ju pred 2. svetovou vojnou, v rokoch 1934 – 1937, iniciátorom bol miestny rodák, kňaz Anton Richter. Z 27 murovaných objektov dva sú kostoly – na začiatku (dolný kostol – Kaplnka Večere Pánovej) a na konci (horný kostol na vrchole kopca – Kaplnka Ukrižovania), 14 je klasických zastavení krížovej cesty a 11 ďalších kaplniek. Umiestnenie objektov od úpätia až k vrcholu pahorku bolo zámerné, aby kalvária tvorila výraznú krajinnú dominantu, viditeľnú zo širokého okolia. Z hornej časti je výhľad na Hornonitriansku kotlinu.
V kalvárii nájdete okrem tradičných zastavení krížovej cesty aj ďalšie výjavy z pašií, aké sa nenachádzajú nikde inde na Slovensku. V dolnom kostole je napríklad výjav Poslednej večere, za kostolom je Kaplnka Krista na Olivovej hore, ďalej je tu Kaplnka Judášovej zrady, Kaplnka Petrovho zapretia, Kaplnka nástrojov mučenia, za horným kostolom je Kaplnka Božieho hrobu a Kaplnka Srdca Ježišovho, po jeho bokoch Kaplnka Zmŕtvychvstania a Kaplnka Nanebovstúpenia.
Po 2. svetovej vojne kalvária chátrala. Prvá väčšia rekonštrukcia sa realizovala v rokoch 1992 – 1994, ďalšie opravy prebiehali v rokoch 2013 – 2014. V júli 2014 bola kalvária vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Na YouTube nájdete video o kalvárii.
Synagóga v Trenčíne bola postavená v rokoch 1910 – 1912 podľa projektu berlínskeho architekta Richarda Scheibnera (rodáka z Trenčína) a Huga Pála v historizujúcom slohu s byzantskými a maursko-orientálnymi prvkami. Stavba je zmesou byzantských a secesných štýlov s modernou železobetónovou kupolovou konštrukciou. V septembri 1913 bola synagóga slávnostne otvorená a vysvätená. Neologickú synagógu využívala početná trenčianska židovská komunita do 2. svetovej vojny.
V roku 1941 ju znesvätili a vážne poškodili príslušníci miestnej nacistickej organizácie a Hlinkovej gardy, ktorí zničili aj jej vnútorné zariadenie. Povojnová oprava v rokoch 1946 – 1948 sa realizovala vďaka zbierke ľudí, ktorí prežili holokaust. Keď synagóga prešla do vlastníctva štátu, od roku 1951 slúžila ako sklad odevov. Postupne došlo k závažnému statickému narušeniu objektu, a preto sa v rokoch 1974 – 1984 uskutočnila rozsiahla obnova, ktorej cieľom bola jeho komplexná revitalizácia. V interiéri sa zachovala pôvodná modrá kupola s bohato zdobeným lustrom v jej strede a farebné okenné vitráže s ornamentálnymi a rastlinnými motívmi.
V roku 1990 bola obnovená malá modlitebňa v zadnej časti objektu s pôvodným zariadením a pamätnou tabuľou so zoznamom 1 350 trenčianskych obetí holokaustu. Dnes synagóga pod názvom Art Centrum Synagóga slúži ako mestská galéria a realizujú sa v nej aj multižánrové projekty. Synagóga je zaradená do projektu Slovenská cesta židovského kultúrneho dedičstva. Online je dostupná fotogaléria synagógy.
Monumentálna Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle (NKP) patrí k vrcholom architektonickej tvorby Dušana Jurkoviča, predstavuje vrcholný štandard memoriálnej architektonickej tvorby v strednej Európe. Základný kameň položil minister zahraničia ČSR Eduard Beneš 4. mája 1924 pri príležitosti 5. výročia Štefánikovej tragickej smrti, od 11. júla 1927 do 20. septembra 1928 bola mohyla postavená a 23. septembra 1928 bola slávnostne odhalená počas celonárodnej slávnosti.
Mohyla je 96 m dlhá a 70 m široká, skladá sa z dvoch terás, ktoré stupňovite nad sebou vyrastajú zo svahov kopca, a tumby. Štyri 12 m vysoké obelisky na hornej terase symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia a súčasne štyri krajiny, v ktorých Štefánik pôsobil. Vrchol mohyly tvorí tumba, na všetkých štyroch stranách sú nápisové dosky a reliéfy s kompozíciou venca a kríža. Pozostatky Štefánika a dvoch talianskych letcov v nej uložili 21. apríla 1928, pozostatky tretieho Taliana previezli v roku 1921 do Talianska. Mohyla je obložená kamennými kvádrami z bieleho spišského travertínu.
V roku 1968 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Jej komplexná rekonštrukcia sa realizovala až po páde totality (skončila sa v roku 1996). V roku 2009 bola mohyla zapísaná do zoznamu európskeho kultúrneho dedičstva. Bližšie informácie o mohyle, video aj letecké zábery mohyly nájdete na webe Múzea Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom, virtuálna exkurzia (video, fotogalériu a panorámu) je dostupná na webe Slovakiany.
Očkovská mohyla neďaleko Piešťan je miestom, kde sa stretáva história rôznych časových období – praveku, stredoveku a novoveku. Najstaršie nálezy pochádzajú z paleolitu, mohyla náčelníka velatickej kultúry pochádza z mladšej doby bronzovej (okolo rokov 1250 – 1000 pred n. l.). V okolí mohyly sa našlo germánske pohrebisko z mladšej doby rímskej (od konca 2. storočia do 4. storočia tu pochovával svojich spopolnených zosnulých germánsky kmeň Kvádov).
Z neskorého stredoveku sa zachovala tzv. Krvavá krčma, ktorá bola súčasťou opevneného kaštieľa kuruckého generála Ladislava Ocskaya. Z obdobia 2. svetovej vojny sú dva nemecké bunkre typu Ringstand 58c, tzv. Tobruk – jednomiestne strážne guľometné hniezda. Od roku 1963 je mohyla a pohrebisko národnou kultúrnou pamiatkou. V súčasnosti sa o mohylu starajú dobrovoľníci z občianskeho združenia Tematín, na jeho webe nájdete fotogalériu areálu mohyly.
Drevená zvonica vo Vyšehradnom postavená začiatkom 19. storočia (v roku 1806) stojí na svahu východne od obce Vyšehradné (miestna časť Nitrianskeho Pravna). Je najstaršou zrubovou zvonicou a najstaršou drevenou stavbou na hornej Nitre. Má štvorcový pôdorys, jednopriestorovú dispozíciu a výšku dvoch podlaží. Nachádza sa v nej pôvodný zvon (vysoký asi 30 cm), zasvätený sv. Jozefovi. Zvonica sa zachovala v pôvodnom stave, no postupne začala chátrať. Keď sa v 50. rokoch minulého storočia prepadla šindľová strecha, nahradili šindle plechom.
S dôkladnou obnovou sa začalo až po roku 1990 zásluhou miestneho občianskeho združenia Vyšehrad. Členovia združenia ju zrenovovali podľa požiadaviek a pokynov pamiatkarov, no nakoniec ju museli celú rozobrať a nanovo poskladať, pričom asi 50 % drevených trámov museli vymeniť. Odborné činnosti realizovalo Hornonitrianske múzeum v Prievidzi. Obnovená zvonica bola sprístupnená v októbri 2016. V roku 1996 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Na YouTube si môžete pozrieť dokument o zvonici.
Hrady a zámky Trenčianskeho kraja – národné kultúrne pamiatky
Prv ako sa vyberiete na návštevu hradov a zámkov, môžete ich obdivovať vo virtuálnom priestore. Na webe Slovakiany nájdete virtuálne exkurzie (videá, fotogalérie a panorámy) národných kultúrnych pamiatok Bojnický zámok a Trenčiansky hrad, ktoré patria k najnavštevovanejším na Slovensku.
Prvá písomná zmienka o Bojnickom hrade je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Koncom 13. storočia sa ho zmocnil Matúš Čák Trenčiansky (patril mu do roku 1321). Po ňom ho vlastnili ďalšie šľachtické rody. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi, no po smrti Mateja Korvína sa ho zmocnili Zápoľského vojská a zotrvali tu až do roku 1526. Od roku 1527 ho vlastnili Thurzovci, ktorí v 16. storočí prestavali gotický hrad na renesančný zámok. Po vymretí rodu Thurzovcov (1636) dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo do zálohy Pavlovi Pálffymu (1637) a v roku 1643 ho Pálffyovci dostali do dedičnej držby. Do konca 17. storočia dostal barokovú podobu. Jeho posledným šľachtickým majiteľom bol gróf Ján František Pálffy, ktorý ho dal v rokoch 1889 – 1910 prestavať na romantický zámok podľa vzoru francúzskych gotických hradov na Loire, pápežského paláca v Avignone, gotických tirolských hradov i ranej renesančnej talianskej architektúry.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert, no gróf Pálffy sám navrhoval a riadil všetky práce. Úplného dokončenia prestavby však gróf nedožil, zomrel vo Viedni v roku 1908. Keďže nemal priamych dedičov, po jeho smrti sa príbuzní sporili o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nemali ísť do dražieb, ostatné umelecké zbierky grófa Pálffyho sa vydražili v rokoch 1924 – 1926. V roku 1939 zámok a priľahlé pozemky kúpila firma Baťa. Po 2. svetovej vojne na základe Benešových dekrétov pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol Bojnický zámok vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Určite vás zaujme aj virtuálna prehliadka zámku, video nájdete na YouTube.
Trenčiansky hrad postavený na strmom brale je dominantou celého Považia. Spolu so Spišským hradom a s hradom Devín patrí k najrozsiahlejším v Európe. Od 11. storočia bol kráľovským hradom. Bol súčasťou línie pohraničných opevnení Uhorska, strážil dôležité brody na Váhu a karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty spájajúce severné Uhorsko a stredoslovenské banské mestá s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom. Ako dôležitá pohraničná pevnosť mal mohutný systém opevnenia. Dôležitú úlohu zohral hlavne v období tureckých vpádov. Jeho najznámejším majiteľom bol Matúš Čák Trenčiansky.
Areál hradu je súčasťou expozície Trenčianskeho múzea, vytvára ho súbor palácov s dominujúcou Matúšovou vežou, v jej tesnej blízkosti sa nachádzajú reprezentačné gotické paláce (Matúšov, Ľudovítov, Barborin) a kaplnka. Najmladším palácom je Palác Zápoľských. Medzi Barboriným palácom, Matúšovou vežou a Piatou bránou sa nachádzajú pozostatky štvorapsidovej predrománskej rotundy, najstaršej kamennej stavby hradu. V dolnej časti hradu sa nachádzajú budovy, ktoré plnili obrannú a hospodársku funkciu. Dominuje tu delová bašta pristavaná ku kaplnke, sú tu zvyšky hospodárskych budov a mlyna. Na nádvorí sa zachovala Studňa lásky (80 m hlboká), s ktorou sa spája príbeh o Omarovi a Fatime. Juhovýchodná valcovitá bašta (nazývaná aj Kráľovská veža) bola pôvodne vyhliadkovou vežou, neskôr slúžila ako hradné väzenie a hladomorňa. Kasárne slúžili na ubytovanie hradnej posádky a tiež ako sklad a úložisko vojenskej výzbroje a vojenského výstroja.
V hradnom areáli sa organizujú výstavy, koncerty, stredoveké hry a nočné prehliadky. Rímsky nápis z roku 179 po Kr. vytesaný do hradného brala nad osadou Laugaricio (nachádzala sa na území dnešného Trenčína) je venovaný pamiatke víťazstva Rimanov nad Germánmi a v preklade znamená: „Víťazstvu cisárov venovalo 855 vojakov II. légie z vojska, ktoré sídlilo v Laugariciu. Dal zhotoviť Marcus Valerius Maximianus, legát II. légie pomocnej.“ Nápis je najvýznamnejšou rímskou epigrafickou pamiatkou v strednej Európe na sever od Dunaja, zachovanou in situ. Video o hrade si môžete pozrieť na YouTube.
Na YouTube kanáli Slovakiana – kultúrne dedičstvo si môžete pozrieť video z dronu o hradoch Čachtice a Beckov. Na Čachtickom hrade bola na príkaz palatína Thurza od 30. decembra 1610 až do svojej smrti 21. augusta 1614 internovaná „krvavá pani“ Alžbeta Báthoryová. Režisér Juraj Jakubisko tu nakrúcal niektoré scény svojho filmu Báthory. Od roku 1963 je Čachtický hrad národnou kultúrnou pamiatkou. K hradu Beckov sa viažu dve povesti. Podľa jednej ho dal na žiadosť svojho šaša Becka postaviť Stibor zo Stiboríc za rok a deň na vysokej skale nad Váhom a pomenoval ho podľa neho. Hrad je jednou z najzachovalejších zrúcanín na Slovensku a v roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Vo vrchoch Považského Inovca sa nachádzajú ruiny stredovekého hradu Tematín z 13. storočia. Hrad bol vybudovaný na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. Už v 13. storočí slúžil ako strážna pevnosť. Spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom chránil severozápadné pohraničné priesmyky Uhorska. Vlastnil ho Matúš Čák Trenčiansky, šľachtický rod Thurzovcov i ďalšie šľachtické rody. Hrad Tematín je národnou kultúrnou pamiatkou. Na webe občianskeho združenia Tematín, ktoré sa stará o záchranu hradu, nájdete informácie o histórii hradu i jeho fotogalériu, na YouTube si môžete pozrieť video o hrade.
Zrúcanina stredovekého Považského hradu (nazývaný aj hrad Bystrica) sa týči na skalnatom vápencovom vrchu predhoria Javorníkov, nad tokom rieky Váh v Považskom Podhradí. Podľa nedoložených správ bol postavený v roku 1128, prvá písomná zmienka je v nedatovanej listine Matúša Čáka Trenčianskeho, pochádzajúcej pravdepodobne z roku 1316, kde sa spomína ako castrum Bestruche. Neskôr sa spomína ako castrum Bystriciensis (v roku 1383), castrum Bistricz (1397) a castrum Bystricza (1458). Patril medzi dôležité hrady v pevnostnom systéme stredného Považia. V roku 2007 sa vlastníkom tejto národnej kultúrnej pamiatky stalo mesto Považská Bystrica, ktoré sa spoločne s o. z. Združenie hradu Bystrica podieľa na jej záchrane. Video o hrade si môžete pozrieť na YouTube.
Zrúcanina hradu Uhrovec (castrum Ugrog) z druhej polovice 13. storočia sa vypína vo výške 590 metrov nad morom, na bočnom hrebeni Nitrických vrchov (časť Strážovských vrchov), neďaleko obce Uhrovské Podhradie. Jeho výstavba sa pripisuje trenčianskemu županovi Bášovi. Informácie o histórii hradu a o projekte záchrany s fotogalériou záchranných prác nájdete na webe o. z. Hrad Uhrovec, ktoré sa stará o záchranu a obnovu tejto národnej kultúrnej pamiatky. Na YouTube si môžete pozrieť video.
Pri potulkách Považím nevynechajte ani zrúcaninu stredovekého hradu Vršatec z 13. storočia, situovanú na vápencových útesoch Vršatských bradiel, ktoré vytvárajú výraznú dominantu Bielych Karpát nad obcou Vršatské Podhradie. Patrí medzi najvyššie položené hrady na Slovensku a medzi najstaršie hrady celom na Považí. Patril do skupiny strážnych hradov, zabezpečujúcich severozápadné hranice Uhorska. K hradu nazývanému aj Levia skala sa viažu viaceré povesti. Od roku 1963 je národnou kultúrnou pamiatkou. Online sú dostupné bližšie informácie o histórii hradu, fotogaléria, video nájdete na Youtube.
Zrúcanina gotického hradu Lednica z druhej polovice 13. storočia leží na strmom brale v severnej časti Bielych Karpát, nad obcou Lednica. Tento kráľovský hrad (1259 de Lednyche, 1316 Lednuche, 1393 castrum Lednyche, 1408 castrum Lednycze) plnil predovšetkým ochrannú funkciu severozápadných hraníc Uhorska. V roku 1963 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. O jeho záchranu a obnovu sa stará o. z. Historicko-astronomická spoločnosť (od 2008 je spoluvlastníkom hradu) s pomocou dobrovoľníkov a podporou obce Lednica, Ministerstva kultúry SR a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici. Na webe Slovakiany nájdete blog s bližšími informáciami o hrade. Fotografie hradu aj fotogaléria záchranných prác na hrade je dostupná na Facebooku, video si môžete pozrieť na YouTube.
Pamiatky z veľkomoravského obdobia
Slovanské hradisko Bojná I – Valy leží na bočnom hrebeni Považského Inovca, v severozápadnej časti chotára obce Bojná. Bolo významným mocenským, hospodárskym, obchodným a christianizačným centrom Nitrianskeho kniežatstva a neskôr Veľkej Moravy. Táto včasnostredoveká lokalita vznikla na prelome 8. a 9. storočia, resp. v prvých desaťročiach 9. storočia. Celkové obdobie trvania hradiska bolo asi 100 – 120 rokov.
Vo vnútri hradiska sa nachádzala osada, ktorú tvorili dvorce pozostávajúce zo zemníc (ide o typické slovanské obydlia s kamennou pieckou, vytesané do podložnej skaly) a nadzemných hospodárskych stavieb. Hradisko má obličkový tvar. Rozľahlý areál (12 ha) je obohnaný priekopami a dobre zachovaným valom (s výškou 3 – 5 m na vnútornej strane a až 10 m z vonkajšej strany). V areáli sa nachádzajú odkryté základy hradištných obydlí, rekonštrukcia vonkajšieho opevnenia a obytného dvorca pozostávajúceho z dvoch polozemníc a zásobnej jamy na obilie a potraviny.
Bojná je najväčším objaveným slovanským náleziskom na našom území. V bohatstve nálezov z výskumov je zastúpené poľnohospodárske náradie, remeselnícke nástroje, predmety pre domácnosť a predmety bežnej potreby, početná keramika a militáriá. Našli sa tu tiež pozlátené či zlatom a striebrom zdobené kovania opaskov a súčasti jazdeckého postroja, ktoré sú dokladom bohatstva príslušníkov miestneho kniežacieho rodu. K najvýznamnejším nálezom patria pozlátené tepané plakety s krátkymi textami v latinčine, ktoré v rámci nálezov z raného stredoveku predstavujú unikátne artefakty v celoeurópskom meradle a sú dokladmi kresťanstva z čias pred príchodom Cyrila a Metoda. Prítomnosť kresťanstva dokladá tiež v stredoeurópskom priestore unikátny bronzový zvon so železným srdcom a zlomky ďalších troch zvonov, ako i viacero kovaní s motívom kríža.
Lokalita je predmetom systematického výskumu Archeologického ústavu SAV v Nitre pod vedením Karola Pietu. Pracovníci AÚ SAV spolu s dobrovoľníkmi vybudovali na hradisku archeoskanzen. Ucelenejší obraz o hradisku získate aj v Archeologickom múzeu Veľkej Moravy v Bojnej, kde sú vystavené vzácne nálezy z Bojnej. Bohaté informácie o hradisku aj s fotografiami a videami nájdete na www.hradiska.sk, na YouTube si môžete pozrieť video.
Opevnený veľkomoravský dvorec na skalnatom ostrohu Kostolec pri obci Ducové neďaleko Piešťan odkryl archeologický výskum v roku 1968, ktorý viedol Alexander Ruttkay. Toto hradisko, sídlo miestneho veľkomoravského veľmoža a jeho vojenskej družiny, vzniklo pravdepodobne v druhej tretine 9. storočia a zaniklo po požiari asi v rokoch 940 – 970. Išlo o mocensko-správne stredisko, na ktoré sa viazali poľnohospodárske a remeselné osady v okolí. Nachádzali sa tu obytné a hospodárske stavby, kostol i malé pohrebisko pre príslušníkov vládnucej vrstvy. Areál hradiska bol obohnaný valom s palisádami a hlbokou priekopou.
V chránenej archeologickej lokalite sa nachádza ohradený areál dvorca s čiastočne zrekonštruovaným palisádovým opevnením s bránou, vnútornými palisádami, murovaným pôdorysom predrománskej rotundy a základmi obytných budov a niekoľkých hospodárskych budov. Súčasťou je aj model strážnej veže a pohrebisko. Rotunda slúžila svojmu účelu aj po zániku dvorca, minimálne do 11. storočia. Zvyšky kostolíka znovu vysvätili na sviatok sv. Cyrila a Metoda v roku 1990. Kostolec patrí medzi najvýznamnejšie pamätníky veľkomoravskej kultúry na Slovensku. Lokalita bola v roku 1990 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a jej areál je voľne prístupný. Viac informácií a fotografie nájdete na www.hradiska.sk, na YouTube si môžete pozrieť video.
TEXT: Katarína Vráblicová
