Na Prešovskej univerzite sa venuješ výchove vzdelávateľov. Aké kompetencie sú v ich budúcej práci najdôležitejšie?
V prvom rade je potrebné povedať, že kompetenčný profil nie je niečo nemenné, ale vyvíja sa v súlade s celospoločenským zmenami. Za najdôležitejšie považujem osobnostné vlastnosti edukátora, ktoré by okrem iného malo pozitívne formovať aj vysokoškolské prostredie. Najviac na študentoch oceňujem zvedavosť, tá je základným predpokladom sebarozvoja. Vzdelávatelia dospelých by mali mať otvorenú myseľ, rozvinutú empatiu, schopnosť improvizovať, motivovať, inšpirovať, neustále sa vzdelávať, zostať zvedavý. Dôležitý je aj morálny profil a uvedomenie si svojej spoločenskej zodpovednosti.
V súčasnosti sa vzdelávanie presunulo do online priestoru. Aké sú hlavné výhody a nevýhody tohto stavu?
Rok 2020 bol pre sektor vzdelávania veľkou skúškou. Presun výučby do online prostredia vyvolal viacero komplikácií, ktoré súviseli najmä s dostupnosťou technologického zabezpečenia výučby (viac na strane účastníkov vzdelávania) a digitálnymi zručnosťami učiteľov, lektorov a učiacich sa. Aj keď online výučba má potenciál vyrovnávať sociálne nerovnosti, ukázalo sa, že v našich podmienkach skôr sociálne rozdiely prehlbuje. V pozadí tohto javu je okrem iného fakt, že len časť vzdelávacích inštitúcií bola pripravená na využívanie online technológií už pred pandémiou.
Sektor vzdelávania dospelých v roku 2020 akoby zamrzol, pretože výučba bola postavená takmer výhradne na prezenčnom vzdelávaní. Je to prirodzené, keďže množstvo kurzov je zameraných na získavanie praktických zručností.
Pozitívne je, že ak chceli vzdelávačky ďalej fungovať, museli aspoň tam, kde to bolo možné, spustiť online výučbu, čo pre mnohé z nich a hlavne pre lektorov predstavovalo veľkú výzvu. Ani my ako lektori sme si spočiatku nevedeli predstaviť, že budeme realizovať kurz lektorských zručností online. Stálo nás to dosť úsilia, ale ohlasy sú pozitívne.
Treba pomenovať aj pravdepodobne najväčšie riziko a tým je otázka kvality výučby. Online vzdelávanie vyžaduje od lektorov celkom iný prístup a výrazne náročnejšiu prípravu. Nedá sa jednoducho preklopiť to, čo človek robil v prezenčnom vzdelávaní, do online priestoru. Takto to nefunguje, je to neefektívne a v súvislosti s tým sa obávam, že v najbližšom období to pocítime na kvalite kompetencií absolventov.
Dlhodobo sa venuješ vzdelávaniu dospelých Rómov. Mohol by si opísať situáciu, ktorá je dnes v tejto oblasti?
Venujem sa najmä vzdelávaniu dospelých z marginalizovaných rómskych komunít. Žiaľ, musím povedať, že situácia v tejto oblasti je naďalej rovnako neuspokojivá, ako aj situácia v školskom vzdelávaní rómskych detí a mládeže. Vzdelávanie dospelých nemá dostatočný potenciál kompenzovať straty, ktoré sa kumulujú v školskom vzdelávaní sociálne vylúčených skupín. Ako príklad môžem uviesť dospelých, ktorí sa vzdelávajú na stredných odborných školách a pochádzajú z marginalizovaných komunít. Mnohí z nich boli v školskom systéme neúspešní a len malá časť z nich dokáže využiť druhú šancu vo vzdelávaní.
Okrem individuálnych príčin jtreba vidieť hlavne systémové prekážky. Na Slovensku nemáme koncepciu druhošancového vzdelávania, ktoré by dokázalo vytvoriť priestor a podmienky na učenie dospelých s negatívnymi skúsenosťami zo školského systému. V podstate tých, ktorí sa rozhodnú to v dospelosti skúsiť, vzdelávame rovnakým spôsobom, v rovnakom prostredí a s obdobnými kritériami úspešnosti. Učitelia na túto cieľovú skupinu nie sú špecificky pripravovaní a hoci cítia, že musia učiť a komunikovať inak ako v bežnom vzdelávaní, často skôr improvizujú.
V ďalšom vzdelávaní sa tejto cieľovej skupine najčastejšie ponúkajú kurzy zamerané na ich začlenenie na trh práce, do ktorých sú častejšie nútení ako motivovaní vstúpiť. Menej sa týmto ľuďom ponúkajú kurzy odborného vzdelávania, často nevedia, že môžu ako nezamestnaní požiadať o REPAS, pretože mnohí majú problém so základnými zručnosťami.
Treba pripomínať aj fakt, že hoci dospelý Róm alebo Rómka disponujú kvalifikáciou, stále čelia prekážkam na trhu práce v súvislosti s rozšírenou latentnou i zjavnou diskrimináciou. Vzťah k vzdelaniu u marginalizovaných Rómov je tak ako vo všetkých ostatných skupinách odrazom ich životných skúseností, ktoré v kontakte so svetom majority často nie sú pozitívne.
Aké konkrétne aktivity či projekty v súčasnosti realizuješ alebo na nich participuješ? Ktoré z nich sú najúspešnejšie?
Keďže pôsobím hlavne v akademickom prostredí, úspech vedeckého projektu sa merianajmä sociometrickými ukazovateľmi, teda napríklad citáciami publikačných výstupov z projektu. Aktuálne finišujeme s projektom, v rámci ktorého sme mapovali spôsoby, ako sa stredné odborné školy vyrovnávali s prerušením prezenčnej výučby dospelých bez vzdelania alebo s ukončeným základným vzdelaním. Verím, že výsledky prispejú k hlbšiemu poznaniu tejto doteraz nedostatočne zmapovanej oblasti a prinesú rad odporúčaní pre učiteľov, školy, zriaďovateľov i štátne inštitúcie. Na to však musí existovať ochota prijať rady a odporúčania odborníkov, žiaľ, v poslednom období sme svedkami nebývalého fenoménu podkopávania autority vedeckého poznávania.
Ako by mohli kultúrno-osvetové zariadenia prispieť k zlepšeniu vzťahov s marginalizovanými skupinami?
Veľkú úlohu a potenciál kultúrno-osvetových inštitúcií vidím práve dnes, keď je boj s pandémiou koronavírusu ohrozený dezinformáciami. Najmä v skupinách obyvateľstva, ktoré majú sťažený prístup k informáciám, prípadne ich kultúrny kapitál nie je dostatočne rozvinutý, je potrebné intenzívne osvetovo pôsobiť s cieľom naučiť ľudí rozlišovať medzi faktmi a dezinformáciami.
Kultúrno-osvetové zariadenia na úrovni obcí a miest by mohli v spolupráci s komunitnými centrami a obecnými úradmi zohrávať dôležitú koordinačnú a metodickú úlohu v príprave osvetových kampaní, napríklad v súvislosti s vakcináciou.
Je potrebné však povedať, že tak ako dezinformačné kampane pracujú s nižšími emóciami človeka, aj osvetové kampane by mali využívať podobné zbrane. So vzletnými frázami v rómskych komunitách pravdepodobne neuspejete. Dôležitá je sila príbehu a príkladu.
Aké odporúčania by si dal organizátorom vzdelávacích aktivít pre rómsku komunitu?
Pokúsim sa odpovedať stručne. Je úplne jedno, akej je dospelý človek národnosti či etnickej príslušnosti. Vo vzdelávaní je dôležité poznať a chápať odlišné socio-ekonomické a socio-kultúrne charakteristiky učiacich sa. Často sú to ľudia chudobní, majúci odlišné vzorce správania a spôsob života. Organizátori, ale najmä lektori a lektorky, ktorí dokážu porozumieť ich životnej situácii a pracovať s ich životnými skúsenosťami, a to bez hodnotenia či posudzovania, a ktorí si s nimi vybudujú potrebný autentický a partnerský vzťah, budú nakoniec prekvapení, ako sa s touto cieľovou skupinou dá pracovať.
TEXT: Svetlana Chomová
FOTOGRAFIE: Pexels, Archív Mareka Lukáča
Marek Lukáč pôsobí od roku 2000 ako vysokoškolský učiteľ na Prešovskej univerzite v Prešove na Katedre andragogiky. Vo výskume sa zaoberá sociálnymi aspektmi edukácie v dospelosti, edukáciou a sociálnym vylúčením a vzdelávaním vo väzniciach. V praxi pripravuje budúcich lektorov ďalšieho vzdelávania v kurze Lektor na Prešovskej univerzite. Je členom Asociácie inštitúcií vzdelávania dospelých v SR, Slovenskej sociologickej spoločnosti a Združenia pre kariérové poradenstvo a rozvoj kariéry.
