Prvý workshop sa konal vo februári v online forme a účastníci sa na ňom snažili poraziť autorský blok pod vedením lektorky Kataríny Vargovej.
Pokračovaním vzdelávacích aktivít v tejto iniciatíve bol workshop so slovenskou poetkou a prozaičkou Katarínou Kucbelovou, ktorá si vyskúšala lektorovanie po prvý raz. Témou bolo prelínanie poetických a prozaických výrazových prostriedkov v próze a poézii.
Neprofesionálnych umelcov bude určite zaujímať, ako sa začala tvoja spisovateľská púť. Kedy si začala s písaním? A kedy si si uvedomila, že je to pre teba natoľko dôležité, že sa staneš spisovateľkou?
Neviem, či sa spisovateľom a spisovateľkou človek stáva tak, že sa pre to rozhodne. Pokúšala som sa písať od strednej školy a vždy som popri tom mala aj inú prácu. Za dôležitejší skôr považujem iný zlom. Keď som si uvedomila, že hoci by asi pragmatickejšie bolo nepísať, písať musím a som schopná kvôli tomu obetovať či pribrzdiť iné kariéry a životné cesty.
Posielala si svoju tvorbu do literárnych súťaží? Ak áno, ktoré ti najviac dali? Čo by podľa teba mala obsahovať dobrá literárna súťaž?
Nie, do žiadnych. Súťaženie ma nemotivuje, a vôbec, nerada sa porovnávam. Kedysi som založila literárnu cenu Anasoft litera. Ľudia ju však z nejakého dôvodu volajú súťaž. Ako nesúťaživý typ to dosť ťažko nesiem.
Slovenská literatúra ťa pozná najmä ako poetku. Začínala si písaním čisto poézie, alebo si sa venovala aj próze? Ak obom, kedy si sa rozhodla, že ti poézia vyhovuje na vyjadrovanie tvojich myšlienok viac?
Na začiatku som písala aj prózu, preto som sa rozhodla študovať film. Neviem, či moje písanie prechádza procesmi rozhodovania. Píšem, čo mi práve viac ide. Keď som bola mladšia, zdalo sa mi, že sú to básne.
Po štyroch úspešných zbierkach poézie si sa na chvíľu odmlčala, aby si sa potom vrátila vo veľkom štýle s prozaickým debutom Čepiec. Ten sa dostal aj do desiatky Anasoft Litera, čo je úspech, po ktorom túži mnoho začínajúcich autorov. Prečo si sa rozhodla napísať novelu?
Bolo dosť náročné debutovať ešte raz a v štyridsiatke, navyše keď som tak detailne poznala prostredie, do ktorého s druhým debutom vstupujem. Ale bola som v zložitom životnom období, nemala som čo stratiť. Niektoré ženy, ktorým sa narodí dieťa, sa ocitnú v situácii, že im ujdú skoro všetky vlaky. K materstvu sa môže pripojiť všeličo. Čoraz viac žien preto deti ani nechce mať. Takže s materstvom som postupne vzdala všetky svoje projekty a práce. Píšem stále a písala som aj v tej sedemročnej pauze, akurát som nemala kapacitu básne dotiahnuť do kníh, a ani k nim nesmerovali. Prišiel Čepiec a pomohol mi odraziť sa. A čo sa týka tých nevydaných básní z toho obdobia, zistenie, že nie všetko, čo napíšem, musí byť vydané, je celkom užitočné.
Čoskoro ti vyjde nová zbierka poézie. Čo ťa priviedlo späť k písaniu básní?
Túto knihu som vôbec neplánovala. Písala som ako vždy a zrazu sa ukázalo, že je to materiál na knihu. A podarilo sa mi ju dokončiť asi preto, že moja dcéra má už deväť rokov. Cítim sa lepšie v dlhších básnických cykloch a skladbách, zopár takých už mám, v takej tej ťažko prezentovateľnej poézii. Potom neviem reagovať na požiadavky dnešnej prevádzky, ako pošlite nám básničku, prečítate na festivale dve-tri básne a podobne. Ale keďže sa mi už veľmi nechce nikam chodiť, tak je to asi jedno.
Nedávno si zažila ďalší debut – ako lektorka workshopu. Ako tému si si vybrala Poéziou na prózu, čo je podľa mňa pre teba ako autorku veľmi trefná téma. Čo ťa pri tomto výbere inšpirovalo?
Istý typ próz je postavený na veľmi špecifickom literárnom až básnickom jazyku, jednotlivé sekvencie by obstáli aj ako básne. Zdalo sa mi to ako dobrý námet na celú škálu literárnych cvičení, ktoré snáď pri troche úspechu autorom pomôžu uchopiť svoj vlastný štýl, autorský hlas. Či už píšu poéziu, alebo prózu.
Ako si vnímala svoje postavenie lektorky? Páčilo sa ti viesť workshop s neprofesionálnymi umelcami?
Slovensko je skvelé v tom, že sa tu stretáva veľmi malý trh s veľmi malým záujmom o literatúru, aspoň v porovnaní s inými krajinami. Ťažko sa teda stotožňujem s termínmi profesionálny a neprofesionálny spisovateľ či spisovateľka. V poézii už vôbec nie. Trochu to preženiem, ale básnici či poetky, ktorí publikujú svoje knihy, veľmi nepociťujú, že by to malo na ich život zásadnejší vplyv. V prípade, že autori píšu romány alebo aspoň novely, trochu áno.
Príprava workshopu aj samostatný workshop ma vlastne baví viac ako autorské čítania. Tie sú často diskusiami na témy, ktoré s literatúrou nemajú veľa spoločného. Celé je to tak trochu z rýchlika. Na workshope sa bavíme o substancii tvorby, pracujeme s úryvkami z kníh, ktoré ma zaujali, ideme do detailov, skúmame ich do hĺbky, ale inak ako vedeckým prístupom. Snažíme sa vyhnúť existujúcim interpretačným rámcom a nemáme ani záujem tvoriť nové. Máme iné ciele, hru, experiment, skúsenosť. Treba však tiež dodať, že s lektorovaním workshopov naozaj veľké skúsenosti nemám a je to pre mňa tiež trochu experiment.
Vo workshope si použila dve básnické ukážky s veľmi odlišnou poetikou. Šlo o básne od Ivana Laučíka a bieloruského básnika Andreja Chadanoviča. Poetika ktorého z nich je tebe ako autorke bližšia?
Chadanovič vie napísať výborné vypointované naratívne vtipné básne, anekdoty. Má rád, keď sa publikum baví. Vie napísať poéziu, ktorá je dostupná pre štadióny a nie je banálna. Pochopiteľne, že je teda v Bielorusku, ktoré je, bohužiaľ, stále diktatúrou, zakázaný.
Tu máme inú básnickú tradíciu, do istej miery ju formovala Trnavská skupina a neskôr Osamelí bežci. Tomu sa dá len veľmi ťažko vyhnúť. Takže, samozrejme, Laučík.
Nedáš nám aj nejaký úryvok z pripravovanej knižky?
Asi by to nemalo zmysel a nevedela by som ani vybrať nejaký dostatočne reprezentatívny. Môžeme tu uviesť názov: k bielej.
TEXT: Júlia Oreská
FOTO: Archív Kataríny Kucbelovej
