Moje umenie

Desať otázok a odpovedí o umeleckom prednese: Sylvia Svákusová

Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.

Sylvia Svákusová (38), Základná umelecká škola, Veľký Krtíš, Dolná Strehová

Trinásť rokov sa venuje prednesu s rôznymi vekovými kategóriami od detských až  po dospelých. „Skúšame, hľadáme.“

Čo je podľa teba prednes?

V prvom rade je pre nás dôležitý témou. Stále hľadáme nejaké posolstvo alebo nejakú výpoveď, ktorá je recitátorovi blízka. Spoločné hľadanie témy s recitátorom. Vzťah s recitátorom je kolegiálny a osobný.

Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?

Keďže mám skúsenosť s dobrými recitátormi, táto práca bola pre mňa vždy príjemná. Deti sa snažím usmerňovať, no som zároveň rada, ak do textu dajú samy seba.

Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?

Hviezdoslavov Kubín. Na Hviezdoslavovom Kubíne som zažila prednesy, ktoré sú iné, ako nám podsúvali na základných školách. Typu, že sa nemôžeme hýbať, nemôžeme okrem recitovania nič robiť, dobre že nežmurkať. A na Kubíne to zrazu bolo iné. Pestré, voľné, individuálne a emotívne, silné a vtedy som vlastne zažila to, že to môže byť o niečom inom, ako nám to po celé roky bolo dávkované.

Pamätáš si ten moment, keď si precitla?

Úplne presne. Precitla som presne na svojom prvom HK, keď som začala učiť na základnej umeleckej škole pred 13 rokmi. To však nebola len recitácia, ale aj divadlo poézie Srdce rozum od Renaty Jurčovej.

Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?

Témy, ktoré sú blízke recitátorom – a je to individuálne podľa osobnosti a chute o niečom vypovedať. Zaujímajú ma všetky témy, ktoré zaujímajú recitátora. Ale mali by to byť hlbšie témy. Mali by mať umeleckú podstatu. Text by nemal byť prvoplánový, ale mal by mať viac rovín. A kde hľadám? To je problém. Vo Veľkom Krtíši máme veľmi obmedzenú knižnicu. Tak zháňame rôzne – či už na internete, alebo rôzne súťažné zbierky literárnych súťaží, pátrame po starom aj novom, pýtam si od kolegov a jednoducho si texty posúvame. Niekedy počúvam o zaujímavých autoroch na Kubínoch a potom cielene pátram po nich.

Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?

Myslím si, že je. Je, lebo prednesové škatuľky „takto to má byť“ je veľmi ťažko aplikovať na rôzne deti. Niektoré deti možno prirodzene nemajú dar nejakej recitácie, že stačí ich iba počúvať a dokážu k nám preniknúť a vtedy vlastne ideme už aj do rôznych iných prejavov, ktoré sú im blízke. Či už je to práca s atmosférou, ak dieťa vie s tým pracovať, možno absurdné prvky, možno pohyb, možno nejaká štylizácia, alebo len jednoduché recitovanie, ktoré nám naozaj stačí iba počúvať, ak recitátor má takú danosť. Hľadáme formu, ktorá recitátora nejakým spôsobom pozdvihne. To najlepšie, čo v ňom je.

Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?

Deti sú všeobecne obrazotvorné. Určite musia mať nejakú vnútornú predstavu, aby dokázali vôbec recitovať uveriteľne. Musia vedieť, o čom hovoria a čo si pri tom predstavujú.

Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?

Určite. Predtým som sa jej vôbec nevenovala. Predtým som ju vnímala len ako herečka, ako režijný diktát.

Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?

Tým, že sa deti venujú poézii alebo literatúre ako takej, už ich vychovávame. Tým, že sa o tom rozprávame, že sa tým zaoberáme a že to nejako zhmotňujeme do predstavy. Niektoré témy sú pre detského recitátora tabuizované, ale možno je to o správnom zvolení formy. Možno žiadna téma nie je tabu, ak to je priamo úmerné vekovej kategórii. Nič, čo by mohlo poškodiť dieťa, jeho dušu, jeho vnímanie, čo by ho mohlo psychicky nejako zdevastovať, k tomu by dochádzať nemalo a nemuselo. Ale všetko ostatné, čo by ho mohlo obohatiť, by sa diať mohlo.

Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?

Nemám taký prehľad, aby som sa k tomu mohla vyjadriť.

Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby

Nemám. Ony mi boli všetky blízke. Vybrať si je Sofiina voľba.

Ktorý prednes ťa najviac zaujal?

Zaujímajú ma inšpiratívne prednesy, ktoré nie sú zaškatuľkované do formy, ktorá sa považovala ešte pár rokov dozadu za umelecký prednes.

Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?

Sú minimálne. Na herectve sme mali umelecký prednes – polodivadlo, poloprednes, ktorý viedol vynikajúci pedagóg Juraj Sarvaš, ktorý to bral voľne a prepájal umelecké disciplíny.

Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?

Hľadáme tému, text, v ktorom sa téma objaví, potom sa snažíme ho pochopiť, dramaturgicky ho upravíme, aby nám to vyhovovalo a potom už len hľadáme, ako text uchopiť a ako sa recitátor dokáže s textom stotožniť.

Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)

Zatiaľ nie.

Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?

Dramaturgia a potom to všetko ostatné. Ale v každom prednese je to iné. Nedá sa to zaškatuľkovať.

Iné

Prednes rovná sa radosť, sloboda, výpoveď, hodnota a možno postupne búrať nejaké konvencie z dávnych rokov minulých, ktoré nám diktovali, čo sa smie a čo sa nesmie. Keď to má dušu, nech to ide von.