Moje umenie

Desať otázok a odpovedí o umeleckom prednese: Miroslava Lauffová

Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.

Miroslava Lauffová (50), ZUŠ, Bernolákova ul., Košice, Konzervatórium, Timonova ul., Košice, Konzervatórium Jozefa Adamoviča, Exnárova ul., Košice, Súkromné konzervatórium, Zádielska ul., Košice

„Učím umelecký prednes takmer tridsať rokov na ZUŠ-ke a konzervatóriách, som členkou odborných porôt a spoluorganizátorkou prednesových súťaží, lektorujem semináre umeleckého prednesu pre pedagógov.“

Čo je podľa teba prednes?

Prednes vnímam ako originálnu a autentickú umeleckú výpoveď, vďaka ktorej sa ako divák môžem preniesť nielen do autorovho, ale i recitátorovho sveta a cez ich jedinečné spojenie môžem zažiť svoje vlastné vnútorné dobrodružstvo – svoju malú osobnú katarziu (… môžem sa pýtať, môžem polemizovať, môžem nájsť odpovede, môžem si pripomenúť to dôležité a pokojne sa môžem i bezprizorne usmievať – podstatné je, že môžem cítiť a vnímať slovo nielen ako nositeľa informácií, ale predovšetkým ako nositeľa emócií a príbehov).

Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?

Milujem a užívam si celý ten proces – od prvého kontaktu s recitátorom, celé to vzájomné spoznávanie, budovanie vzťahov, dôvery, čítanie prednesových textov, spoznávanie rôznych žánrov, hľadanie nielen toho, kedy, kde, prípadne v akom rozpoložení vytvoril autor dané dielo, ale aj spoločného prepojenia s myšlienkou autora. Keď sa podarí nájsť text, ktorý má pre recitátora v tejto fáze zmysel – vidí v ňom svoju budúcu výpoveď, nasleduje „práca“ na samotnom texte – hľadanie myšlienkových celkov či hlavnej idey, ako aj rôznych „originálností“ – slovných hračiek, príležitostí na rytmizácie či mlčanie. Všetko to podstatné sa deje priebežne vo vlastnom mikropriestore a na konci tohto spoluobjavovania býva zvyčajne nielen umelecky zdatnejší čitateľ, ale i originálny interpret.

Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?

Najskôr to bola moja učiteľka v ZUŠ Eva Jacevičová, ktorá mi pootvorila dvere do sveta divadelného umenia, prednesu i vlastnej tvorby, neskôr pedagógovia na konzervatóriu. Možno však povedať, že spôsob premýšľania o prednese v najväčšej miere ovplyvňujú moji študenti – ich prejdená cesta, autenticita v hľadaní a interpretácii, radosť z novoobjaveného a tá „malá sociálna bublinka“, v ktorej sa to všetko udeje.

Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?

Pri starších recitátoroch hľadáme témy, ktoré sa môžu stať pre nich výpoveďou (napríklad jedno z aktuálnych hľadaní: s Davidom sme naposledy pátrali po poézii, cez ktorú sa môže dostať do minulosti, prísť k svojim koreňom, pretože práve objavuje rodinný rodostrom a je úplne fascinovaný touto témou – našli sme Baltické moria…), texty, cez ktoré dokážu ponúknuť aj svoj vlastný pohľad nielen na samotný text, ale i na svet, inteligentný humor a nadhľad, vzájomné vzťahy, často sú to texty reflektujúce aktuálne prežívanie či emocionálny (i zamilovaný či nemilovaný) stav. U mladších sa snažíme nájsť texty, ktoré ich tak trochu „zastavia“ a ukážu im mágiu písaného slova, rozprávky či príbehu, texty, vďaka ktorým opustia na chvíľu rýchly online svet a okúsia čaro hovoreného slova. Samotné texty vyberám nielen zo školskej či vlastnej knižnice (ktoré každomesačne dopĺňame – a že sa tam toho nakopilo!), ale tiež brázdim antikvariáty a kníhkupectvá či autorské čítania (kde sa dá z času na čas tiež objaviť zaujímavý autor vhodný na prednes). 

Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?

Nový jazyk, netradičné výrazové prostriedky oceňujú predovšetkým skúsenejší recitátori, pre ktorých je „neklasická“ interpretácia výzvou a dobrodružstvom na ich ceste objavovania rôznych foriem recitácie (aj keď je potrebné povedať, že sa tiež radi vrátia späť k prednesu postavenému na čistote príbehu a výpovede). Myslím si však, že nový jazyk (alebo akékoľvek variácie klasického prístupu k prednesu či interpretácii) je práve tým dôležitým aspektom, vďaka ktorému si dokážeme udržať pozornosť recitátora a vieme ponúknuť mladým interpretom atraktívny spôsob ich sebarealizácie cez umelecké slovo.

Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?

Určite áno – nielen kvôli vizualizácii ešte nevypovedaného, ale i kvôli významu recitovaného či dotvoreniu samotného obrazu (autor – text – interpret) prednášaného.

Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?

Dá sa povedať, že člením literatúru do dvoch kategórií: pracovnú – všetko, čo by sa mohlo stať budúcim prednesovým textom, a „moju“ – teda tú, po ktorej siahnem, keď privriem to kritické, racionálne oko a snažím sa čítať len pre číru radosť z príbehu alebo verša. Pri tej prvej si občas povzdychnem, občas zmätene dvíham obočie – naozaj toto niekto vydal? No občas (priznávam, že menej ráz, než by som chcela) mám radosť z novej DOBREJ knihy. Nemyslím si, že práca s deťmi zmenila môj pohľad na literatúru, no veľmi intenzívne si uvedomujem, aké je dôležité pri tvorbe literatúry pre deti zahodiť optiku dospeláka a snažiť sa dívať na svet čistými detskými očami.

Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?

Cesta objavovania poézie, poetiky slova či umenia by asi nebola možná (alebo by bola trochu nudná) bez dobrodružného prístupu – myslím, že práve zanietenie a schopnosť nadchnúť sa pre ten-ktorý text, slovnú hračku, metaforu či silný príbeh je tým kľúčom, vďaka ktorému dokážeme zaujať detského alebo i mladého recitátora. Atmosféra, ktorú dokážeme vytvoriť, sa môže stať potrebným pomyselným mostom medzi súčasnou (prirýchlou) dobou s neuveriteľným množstvom dynamických podnetov a svetom umenia, v ktorom kráčame až do hĺbky samotného bytia.

Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?

Nedovolím si tvrdiť, že poznám celý trh – zvyčajne idem nakupovať veľmi cielene, napríklad hľadám európsku poéziu na Beniaka. No určite viem, že občas sklamane skonštatujem:  škoda, že to nepreložili z tej češtiny (angličtiny, poľštiny atď.) do slovenčiny. Zišlo by sa o kúsok viac dobrých prekladov a o kúsok viac novej inšpiratívnej poézie (pre všetky kategórie) a nielen druhé a tretie vydania už veľakrát vydaných overených autorov.

Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby

Oj, toto nie je jednoduchá téma.  Často sa ten obľúbený prednes spája s konkrétnym jedinečným recitátorom a poväčšine najintenzívnejšie prežívam aktuálne prednesy, no hádam možno spomenúť pár zaujímavých, napríklad Havranjela od Evy Luky v podaní Viktórie Revaiovej, viaceré prednesy (Charms – Mucha, Kishon – Madelaine či Relativita strachu od Istvána Örkénya) v podaní Adama Trcku, Adresát neznámy od K. K. Taylor v podaní Kevina Ivanka, O spomalenej princeznej (Bendová) v podaní Terezy Tverďákovej, S. B. Hroboň v podaní Aničky Čitbajovej, ale i aktuálne Baltické moria (T. Traströmer) v podaní Davida Polana…

Ktorý prednes ťa najviac zaujal (nie tvoj)?

Napríklad  V. Klimáček: Jazzové jazero od Evky Jacevičovej (spontánna spomienka), ale i Nemecká balada (E. Jandl) v podaní Tomáša Hodermarského od Evy Grohovej. Nesmierne silný zážitok!

Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?

Osobné skúsenosti by asi boli už jemne zahmlené – spájajú sa predovšetkým so školským, stredoškolským prostredím (ZŠ, ZUŠ-ka, konzervatórium), no vďaka pravidelným poetickým večerom môžem povedať, že som sa postupne presunula od pocitu veľkej zodpovednosti a snahy vypovedať všetko, čo treba, k pocitu čírej radosti z možnosti výpovede. Je to dobrý pocit mať pred sebou diváka, ktorému možno sprostredkovať to, čo autor cezo mňa vypovedá a čo ja naliehavo vypovedám cez autora.

Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?

Vnímať každého recitátora ako jedinečnú bytosť – dať mu jeho vlastný priestor, nechať ho objavovať text svojím vlastným tempom a byť len sprievodcom na tejto ceste (v opačnom prípade by šlo, pravdepodobne, len o akési napodobňovanie, „papagájovanie“ učiteľa). Každý text potrebuje svoj vlastný čas a priestor, potrebuje sa usadiť a dozrieť. Je teda potrebné dopriať mu ho, pretože (zvyčajne) na konci tejto cesty môže byť skutočne originálna a autentická umelecká výpoveď.

Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)

Anna Homolková (Čitbajová), Kristína Drotárová, Dominika Bélová atď. (viacerí absolventi konzervatórií, ktorí aktuálne učia na základných umeleckých školách).

Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?

Technická pripravenosť, kvalitný výber, výstavba textu, gradácia, autenticita prejavu, pointovanie, originálna interpretácia (vzostupne).

Iné

… možno len malé prianie: viac Erikov Ondrejičkov do sveta literatúry, viac „básní napísaných vtáčím perom“!