Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Matej Čertík (46), Základná umelecká škola Jozefa Kresánka v Bratislave
Dvadsaťdva rokov je pedagógom literárno-dramatického odboru ZUŠ, bol členom odborných porôt Hviezdoslavovho Kubína a medzinárodného festivalu poézie VALMEZ, vyučuje predmet metodika umeleckého prednesu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Čo je podľa teba prednes?
Prednes je prirodzené rozprávanie. To je známa a často opakovaná poučka. Ale v praxi znamená veľmi veľa. Prednes je, keď mám pocit, že recitátor zažil to, čo prednáša. I napriek tomu, že mi priniesol trebárs magický realizmus. Prednes je pocit, že recitátor svoju výpoveď povedať musí. Lebo ináč by pukol. Prednes je, keď mám pocit, že recitátora by som sa vedel opýtať na hocijakú podrobnosť, ktorá v texte vôbec nie je, a on by mi vedel odpovedať. V modernej poézii je prednes prednesom vtedy, ak mám pocit, že to, čo mi recitátor priniesol, sa ma bytostne dotýka. Alebo sa ma aspoň bytostne dotýka fakt, že sa to bytostne dotýka recitátora. Prednes je poézia a próza života prenesená na javisko.
Ako by si charakterizoval svoju tvorbu prednesov?
Rád robím originály. I keď pri tých cca 30 prednesoch ročne je to dosť ťažké. Vždy sa snažím, aby si recitátor text nanovo vyškrtal podľa seba. Rád skúšam. Snažím sa, aby recitátor prijal prednes za svoj. Rád viem presne, čo si recitátor pri prednese myslí. Aj v pauzách. Možno najmä v pauzách. Mám pocit, že keď viem odsledovať spoločne so slovami myšlienkovú stopu recitátora, tak vtedy je to dobré. Zároveň je to potvrdenie, že recitátor bol v stopercentnej koncentrácii.
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Najviac? Jaroslava Čajková. To je úplne jednoznačné.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Zaujímajú ma témy, ktoré prinesú deti. Niekedy sa im podarí neuveriteľný tip. Mám rád, keď je ten text o nich a tým pádom je pre nich.
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
S pribúdajúcim vekom sa hľadanie nového jazyka stáva prirodzeným. Najmä ak sa deti stretávali s kvalitnou literatúrou. Ak sa chcú posúvať ďalej, tak zákonite prídu k absurditám, mágii, slovným hračkám či mnohovýznamovosti v prednese.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Určite áno. Už som to spomínal v tom sledovaní myšlienok. Deti hovoria vždy to, čo zažili, to, čo majú pred očami. Často v prednese ten obraz vypnú. Veď pred očami nemajú zážitok, ale diváka. Úlohou lektora je zapnúť im ten obraz aj v prítomnosti diváka.
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Bezpochyby. Veľmi veľa kníh som prečítal kvôli deťom. Niekedy prečítam detskú knižku len kvôli nim. Niekedy aj „cez zuby“. Ale ak im potrebujem vysvetliť, v čom je ich obľúbená kniha literárne slabá, potrebujem ju poznať. Aby som mal argumenty. Čítali ste napríklad autorku Holly Webb? Chcete sa zasmiať? Dajte si ju do Googlu a nechajte načítať obrázky jej knižiek. Všimli ste si tú tvorivosť pri vymýšľaní prídavných mien k slovu šteniatko?
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
Čítať pomaly. Skúsiť dieťaťu zakryť riadok v básni a nechať jeho predstavu vytvoriť svoj verš. A znova a znova a znova.
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Zlepšuje sa to, ale pomaly.
Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby
Jednoduchá otázka. Takí Roald Dahl, Samuel Beckett, Sławomir Mrożek, Daniil Charms, Ľudmila Podjavorinská, Maša Haľamová, Etgar Keret, Woody Allen, Pavol Rankov a mnohí iní napísali, takpovediac, perfektné veci o Matilde, Jordanovi či kohútovi s lišiakom. Písali o javoch a jestvovaniach, kam až pamäť siaha. Aj obyčajný kvietok fialôčka bol z ich pera inšpiráciou. Neviem, či mi boli vďační, ale ja som bol vďačný im. A vďačný som všetkým tým Jurajom, Matúšom, Dorotkám, Fedorom, Sidóniám, Radoslavám, Alexám, Baškám a ďalším, čo som nespomenul a čo ešte len prídu.
Ktorý prednes ťa najviac zaujal?
Južan od Roalda Dahla v podaní Paľa Náthera.
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Veľmi ma ovplyvnili hodiny na VŠMU s pani Jaroslavou Čajkovou. Mal som pocit, že ideme stupienok po stupienku a že má systém. A pritom učila so srdcom a veľmi ľudsky. Ale vedela si zachovať nadhľad aj odstup. Tam som mal, skrátka, pocit, že semester za semestrom prednášam lepšie a lepšie.
Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Myslím, že nič špeciálne nerobím. Akurát zakážem deťom sa ho na začiatku učiť. To majú veľmi rady. A potom cez plynulé čítanie, cez zapojenie obrazovosti a cez poctivú interpretáciu sa nasmerujeme k výsledku a k dolaďovaniu detailov. Rád im dávam prednášať prednes pred náhodnými divákmi. Napríklad žiakmi, ktorí čakajú na svoju hodinu. Ku kompletnému doladeniu prednesu, skrátka, potrebujem „svätú prednesovú trojicu“ –teda autora (a prekladateľa), recitátora a diváka.
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Myslím si, že najmä moji žiaci na VŠMU sa tomu venujú. Juliana Svítková a Lucia Janovová napríklad u nás na ZUŠ-ke. Ale neviem či ich po dvoch semestroch môžem považovať za svoje žiačky. Prednesovo boli už hotové predtým.
Ak by si mal vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?
Tak to je ťažká otázka. Dám len jednu, ktorá pre mňa vyčnieva nad iné. Pauza. Ak je naplnená predstavou, zmení farbu hlasu. Alebo predznačí melódiu. Ovplyvňuje tempo aj rytmus prednesu. Urobí bodku za emfázou. A hlavne dá priestor recitátorovi, aby premýšľal.
