Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Blanka Blesáková (57), ZUŠ Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave
Jej prvá skúsenosť s prednesom sa udiala za veľmi dramatických okolností v pionierskom tábore. Mala asi 7 rokov a veľmi chcela vystupovať a recitovať. Vymyslela si básničku, napísala si ju paličkovým písmom na papierik, ktorý od nedočkavosti celý pokrkvala. „Keď som vystúpila na pódium pred celým táborom, text som od trémy zabudla. Priniesli mi dotrhaný papierik, z ktorého som sa za hurónskeho smiechu divákov snažila niečo vydolovať. Nakoniec ma odmenili obrovským potleskom, mysleli si, že to mala byť vtipná scénka. Ktovie, možno takáto skúsenosť sa stala pre mňa motiváciou pokračovať a učiť sa aj na vlastných chybách, „ spomína Blanka Blesáková. Na základnej škole ako samouk skúšala recitovať na rôznych súťažiach, ale najväčší úspech dosiahla v okresnom kole Puškinovho pamätníka pod tvrdým vedením pani učiteľky Hermanovej, mamy redaktora Patrika Hermana. „Za gymnaziálnych čias mala naša generácia šťastie na recitátorskú školu počas tvorivých víkendových sústredení na Zochovej chate, kde sme sa pred krajskými súťažami stretávali a učili sa pracovať s vybraným textom a prednesom pod vedením skúsených lektorov ako Ernest Weidler, Ján Kamenistý, Mikuláš Fehér, Vladimír Sadílek, Martin Porubjak, Marcel Šustek či Ivan Kováč. Okrem krásnych priateľstiev, zážitkov na celý život a lásky k umeniu sme si odniesli cenné skúsenosti, ktoré sme zúročili na celoslovenskom Hviezdoslavovom Kubíne a čerpáme z nich dodnes pri príprave ďalších generácií recitátorov.“
Čo je podľa teba prednes?
Keď sa vážne zamyslím, tak: „Prednes je výsostne osobná výpoveď človeka, v ktorej sa odhaľuje z vlastných emócií a siaha až na dno svojej duše.“ Recitátor sa môže slobodne rozhodnúť, do akej miery tak spraví, v závislosti od svojich schopností, pocitov a rozumu… Pre mňa je prednes čosi ako láska, lebo život by bol bez neho smutný, nudný… a tiež čosi ako život na inej krajšej planéte.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?
Ťažká otázka… asi by mali na ňu odpovedať moji recitátori. Možno hravá a tvorivá, keďže ju vyučujem na literárno-dramatickom odbore ZUŠ-ky a s každým textom pracujeme aj formou tvorivej dramatiky, aby sme si dokázali situácie lepšie predstaviť, emócie prežiť a vytvoriť svoj vlastný film, cez ktorý postupne transformujeme výpoveď v prednese.
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Ovplyvnili ma mnohí ľudia, recitátori, porotcovia, lektori. Najviac však môj lektor, neskôr spoluporotca Marcel Šustek. Okrem toho, že bol skvelý recitátor, pri hodnotení v porote si cenil novátorské typy prednesov, miloval literatúru, vždy vedel poradiť pri výbere textov. Dodnes som mu nesmierne vďačná za všetko, čo ma naučil.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Nemám rada prvoplánové texty zamerané na poučovanie či násilný humor a zosmiešňovanie postáv. Mrzí ma, že deťom sa takáto literatúra často páči, nenúti ich premýšľať, hľadať. V kníhkupectvách často predáva reklama, obal viac ako obsah. Ako nám však zdôrazňovali lektori: „Najkvalitnejší text na prvé prečítanie/počutie nepochopíš.“ Preto hľadám texty v knižniciach, nakupujem v Artfore, no najviac milujem antikvariáty a znovuobjavovanie starých textov. Poézia je mojou srdcovkou, často siaham po knihách Preklady, kde sa skrývajú texty najlepších svetových autorov.
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
Do LDO chodia deti, ktoré majú bohatú fantáziu, zaujíma ich všetko netradičné, záhadné, idú svojou vlastnou cestou. Inšpirujú sa nielen literatúrou nonsensu a absurdity, ale aj klasickým či alternatívnym divadlom.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Určite. Bez obrazu by bolo slovo iba prázdnym memorovaním, nie umením. Preto je taký veľký rozdiel medzi školským prednesom a detským prirodzeným či umeleckým prednesom.
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Áno. Práca na umeleckom prednese ma núti neustále hľadať, skúmať možnosti a hranice v prednese podľa individuality recitátora. Ako dieťa či študentka som neznášala povinné čítanie (už len pre slovo „povinné“) a rozbory textov. Dnes s tým sama a rada pracujem.
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
V ZUŠ-kách by táto výchova mala byť samozrejmosťou vo všetkých ich odboroch. Ak pedagógovia dokážu navzájom spolupracovať a prepájať hudbu s tancom, slovom či výtvarným umením, môžu vzniknúť krásne projekty, divadlá poézie, netradičné koncerty. Návštevy divadelných predstavení, literárnych klubov, koncerty umeleckého slova, tvorivé dielne v prírode, festivaly, súťaže v prednese atď., to všetko nám otvára cestu k poetickému vnímaniu.
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Ako sa to vezme… Z pohľadu výberu textu na prednes často badáme nedostatok novej kvalitnej literatúry napríklad v 2. kategórii poézie. Naopak, vo vyšších kategóriách prózy je z čoho vyberať. Marek Vadas je jedným z obľúbených autorov dnešnej generácie.
Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby (autor, názov, recitátor)
Veronika Šikulová: Dušinka – Terézia Pravdová, Woody Allen: Beznádejný prípad – Alžbeta Jurkovičová, Marek Vadas: Ako som zistila, že voľačo nie je v poriadku – Martina Justusová, Jakub Nvota: Dištančná báseň, Ali Smith: Jeseň – Alexandra Hornáková, P. O. Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie – Barbora Rožnayová, Guillaume Apollinaire: Pásmo – Lukáš Poláček…
Ktorý prednes ťa najviac zaujal?
Soňa Behulová (Müllerová) – Robinson Jeffers: Ženy od mysu Sur
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Zo súťažného? Tak to bolo už dávno… tréma, trasúca sa noha, zabudnutie na okolie – len ja a môj milovaný Apollinaire, Válek, Prévert… príjemné i nepríjemné rozbory… Dodnes však mám rada prednes s hudobným podmazom pri rôznych príležitostiach. Ten si už dokážem vychutnať bez stresu.
Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Je to veľmi dlhý proces od výberu toho najvhodnejšieho (často až osudového textu) cez šťúranie v živote autora a hľadanie spojitostí s recitátorom, rozbor a dramaturgiu, pochopenie myšlienok a hľadanie podtextov (to milujem), vytváranie predstáv formou tvorivej dramatiky, využitie techniky umeleckého prednesu, možnosti nadstavby… a až nakoniec ovládanie textu. Najdôležitejší podľa mňa je výber textu, i keď sa zveličene hovorí, že zarecitovať sa dá aj telefónny zoznam… A keď sú recitátor a lektor na rovnakej „vlnovej dĺžke“, vzájomne sa dopĺňajú, dokážu sa pohádať i rešpektovať, vtedy ten výsledok stojí za to!
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Niektorí pripravujú žiakov na prednes na ZUŠ-kách v LDO (Miroslav Mihálek, Brian Brestovanský a i.). V minulosti boli úspešné recitátorky aj mojimi kolegyňami (Martina Justusová, Andrea a Petra Blesákové, Katarína Chovančáková, Diana Myšáková Gáliková) a taktiež pripravovali recitátorov na prednes. Aj keď sa naše cesty rozdelili, stále sa o prednes zaujímajú a občas i niekoho pripravujú.
Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?
Najviac ma dokáže upútať prednes s nezvyčajnou, objavnou, svojskou intonáciou, emóciou, s využitím pauzy, temporytmu… Mimika očí ako zrkadla duše má tiež svoju hodnotu.
