Ide o celosvetovú akciu vyzdvihujúcu významnú úlohu, ktorú môže divadlo zohrať v živote mladého diváka alebo tvorcu. Koná sa pod záštitou Medzinárodnej asociácie divadiel pre deti a mládež (ASSITEJ). Na celom svete sa pri tejto príležitosti konajú slávnosti, festivaly a predstavenia organizované pre deti a mládež a deťmi a mládežou. Uskutočňujú sa konferencie, vystúpenia, workshopy, semináre a špeciálne mediálne udalosti spojené s touto oslavou. Rok 2020 bude bohužiaľ výnimkou, pre svetovú pandémiu ochorenia COVID-19 zostanú divadelné budovy a kultúrne centrá zatvorené.
Tradíciou, ktorá nebude prerušená ani tento rok, je šírenie posolstva významného divadelníka či aktivistu. Tento rok bol oslovený herec, režisér a dramatik Yoshi Oida.
Posolstvo Yoshiho Oidu
„Od chvíle, čo som sa narodil, som neustále napodobňoval svojich rodičov. Ako chodiť, ako jesť, ako hovoriť. To všetko som sa naučil od nich. A keď už som bol dosť veľký, keď som začal viac chápať, vzali ma rodičia do divadla. To bola pre mňa kúzelná krajina.
Prvé, čo ste pri príchode do divadla videli, bola stiahnutá opona. Spomínam si, že som s veľkým napätím čakal, kým sa zdvihne a čo bude za ňou. Keď sa konečne otvorila, zjavil sa snový svet tvorený scénografiou, svetlami a kostýmami. Niekedy pôsobil skutočne, niekedy to bola neskutočná krajina. Herci v rôznych kostýmoch plakali, smiali sa, spievali a tancovali.
Cez prestávku sme počuli údery a rachot. Keď to bolo malé divadlo a ja som sedel v prvom rade, mohol som nadvihnúť oponu a nakuknúť. Prestavba napodiv prebiehala tak, že veľký kus dekorácie jednoducho odišiel. Doma som potom hercov napodobňoval. Najradšej som mal úlohu samuraja. Nakreslil som si mužné obočie, vyrobil si parochňu a s kamarátmi sme sa šermovali s bambusovými mečmi. Keď som bol v siedmej triede, vyrábal som si už scénografické modely, točne a návrhy osvetlené miniatúrnymi žiarovkami a s tým všetkým som, samozrejme, skúšal aj prestavby.
Keď som vyrástol z týchto pokusov, dostal som sa do profesionálneho divadelného súboru. Vtedy ale žiadna škola súčasného divadla nebola. Išiel som teda k majstrovi tradičného divadla a naučil som sa to, čo sa podľa zvyklostí v divadle odovzdáva. Naučiť sa tradičné divadlo znamená napodobňovať to, čo robí majster, a snažiť sa byť presne taký ako on.
Potom sa mi jedného dňa nečakane pošťastilo pracovať s Petrom Brookom. Prvá lekcia s ním spočívala v improvizácii, čo som predtým vôbec nepoznal. Netušil som, čo robiť, tak som začal kombinovať konvenčné pohyby, ktoré som sa v Japonsku naučil. Jedného dňa mi ale Brook povedal: „Nenapodobňujte tradičné japonské divadlo.“ Bolo to, akoby ma hodil do vody. Nemal som sa čoho chytiť, ako vrak lode som sa nechal unášať sem a tam. Ale bol to moment, keď som začal prvýkrát premýšľať o tvorbe. Uvedomil som si, že moja práca nespočíva len v reprodukovaní toho, čo tu už bolo, podľa vzoru tradičného divadla, ale vo vytváraní vlastného výrazu. Čo neznamená vytvárať z ničoho niečo ako Boh, ale napodobňovať to, čo už bolo, a prekonávať to.
Van Gogha inšpirovalo Ukiyoe, Picasso hľadal podnety v africkom umení, Miró zase v čínskom. Všetko vzniklo z toho, čo už tu bolo predtým. Moja cesta bola zrejme rovnaká. Napodobňoval som v živote všetko, čo som v divadle videl a počul, a potom som sa snažil prekonať to. Vďaka tejto skúsenosti som našiel spôsob života, ktorý divadlo prekračuje a prekonáva.“
Kto je Yoshi Oida
Narodil v roku 1933 v prefektúre Hjógo. Momentálne žije v Paríži. Začínal ako herec v súboroch Bungakuza a Shiki. Od roku 1970 pracoval s Petrom Brookom v CIRT. Hral napríklad v inscenáciách Mahábhárata, Muž, ktorý či Búrka v réžii Petra Brooka alebo v inscenácii Shunkin Simona McBurneyho.
Sám tiež režíroval množstvo činoherných a operných inscenácií. Jeho kniha An Actor Adrift, ktorú preložili do sedemnástich jazykov, je považovaná za „hereckú bibliu“. Francúzska vláda mu udelila pocty: Chevalier de l’Ordre des Arts et des Lettres (1992), Officier de l’Ordre des Arts et des Lettres (2007) a Commandeur de l’Ordre des Arts et Lettres (2013).
Predchodcami Yoshiho Oida, ktorí priniesli mladým ľuďom svoje posolstvo, boli v minulosti napríklad Mohamad Al Jounde zo Sýrie, držiteľ Medzinárodnej ceny detských práv, americký spisovateľ a ilustrátor Mo Willems, mexický spisovateľ Francesco Hijonosa, Jenny Sealey, umelecká riaditeľka divadelnej spoločnosti Graeae Theatre Company a spoluriaditeľka paralympijských hier v Londýne v roku 2012, Malala Yousafzai, nositeľka Nobelovej ceny za mier, Francúzka Guila Clara Kessous, nositeľka ocenenia Umelec UNESCO za mier, alebo Augusto Boal, divadelník z Brazílie. Vôbec prvou autorkou posolstva v roku 2001 bola Suzanne Osten, producentka a umelecká riaditeľka súboru Unga Klara zo Švédska.
Text pripravila: Alexandra Štefková
