Moje umenie

V profesionálnom divadle po mojej hre niekedy ani pes neštekne

(Zdroj: Ctibor Bachratý)
(Zdroj: Ctibor Bachratý)

Na Scénickej žatve vystúpil divadelný súbor DISK z Trnavy s hrou Obolus. „V hre o bezdomovcoch paradoxne najprv žiadni bezdomovci neboli,“ hovorí umelecký vedúci súboru Blaho Uhlár.

Divadlo DISK získalo na festivale Scénická žatva štyrikrát cenu Tvorivý čin roka. Tento rok pricestoval súbor do Martina s predstavením Obolus. Je v ňom len málo slov a ani tie nehrajú rozhodujúcu úlohu vo svete vnútorných predstáv, strachov, obsesií a úzkostí. Ľudia do seba narážajú, hľadajú navzájom útechu alebo dotyk, niekedy sú k sebe pozorní, inokedy bezcitní. Vidíme veľa chudoby, ale i vznešenosti, vidíme trochu nenávisti, ale omnoho viac lásky. Obolus je grécke slovo, v starovekých Aténach sa ním označovala drobná strieborná minca. Neskôr išlo o označenie maličkého daru, ktorým chceme niekomu pomôcť.

Vaše nové predstavenie Obolus je na prvý pohľad o živote bezdomovcov. Na druhý pohľad – mohla by to byť aj hra o úcte k človeku, empatii a rešpekte voči ostatným, špeciálne k tým, ktorí sú iní ako my ostatní?

Môže byť. To divadlo najprv vôbec nemalo byť o bezdomovcoch, potom však prišla výtvarníčka a vymyslela, že by to vlastne mohli byť bezdomovci. U mňa je to tak – keď robím divadlo, na začiatku nikdy neviem, o čom to celé bude.

Takže pôvodne boli tie postavy bežní ľudia?

Áno. Potom prišla výtvarníčka a zmenila to. Ja som už iba povedal, dobre, oblečte ich a nalíčte.

Na začiatku ste vôbec nemali ani základnú ideu, myšlienku, od ktorej ste sa potom odrazili?

Kedysi sme to tak robili a na začiatku sme si vždy povedali, o čo nám vlastne ide. Potom sme s tým prestali a rozhodli sme sa, že už nechceme mať vopred určené absolútne nič. Najlepšie je, keď tam len tak niečo „tresnú“ a potom to už ide. Keby som im hovoril, čo od nich chcem, už by boli niečím obmedzení. Takto z nich vychádzajú veci, ktoré v nich v tom momente naozaj sú.

(Zdroj: Ctibor Bachratý)
(Zdroj: Ctibor Bachratý)

Nenosíte v hlave nápady – o tomto by som chcel spraviť divadlo, toto by som chcel povedať?

Už veru nenosím. Ani si na to netrúfam. Cítil by som sa ako niekto, kto na hercoch pácha násilie, keby som od nich chcel, aby hrali to, čo chcem ja. Preto sa tomu vyhýbam.

Ani herci od vás už nič neočakávajú?

Presne tak. Veľa ľudí tomu nerozumie, dokonca niektorí si myslia, že klamem. Ale neklamem. Je to tak. Samozrejme, nepoužijeme úplne všetko, čo na scéne spontánne vznikne, ale vyberáme si.

Máte skúsenosti aj s amatérskymi hercami, aj s profesionálmi. Aký je medzi nimi rozdiel?

Kedysi v tom rozdiel bol, ochotnícke divadlo bolo autentickejšie. V štátnych divadlách bolo ešte za komunizmu dosť časté, že do nich herci chodili ako do zamestnania. Jednoducho sa im nechcelo skúšať, možno okrem toho, kto mal hlavnú rolu. Nebol tam čistý vzťah k tvorbe. Alebo aby som bol presnejší, nebol taký u všetkých a vždy. V amatérskom divadle to bolo iné. Všetci chceli hrať, pretože to robili z vlastnej vôle. Ale teraz sú už profíci iní, nepociťujem rozdiely, tak ako kedysi. Napríklad tam už nie je profesionálny odstup, aspoň pri ľuďoch, s ktorými pracujem.

Máte za sebou aj spolupráce s tradičnými divadlami. Ako ich hodnotíte?

Áno, spolupracoval som napríklad s Mestským divadlom v Žiline. V týchto tradičných divadlách sa veľmi často vyskytuje jav, ktorý ľudia nesprávne označujú za hysterický záchvat. Týždeň pred premiérou sa odrazu kolektív normálnych ľudí zmení na bandu hysterických idiotov. A takto ja neviem pracovať. Nechcem tým povedať, že to tak bolo v Žiline. Hovorím, že tieto hysterické záchvaty sú typické pre tradičné divadlo. S mojimi ľuďmi tento problém nemám.

V minulosti ste boli veľký kritik štátu a štátnych divadiel. Stále ich vnímate tak negatívne?

Stále si myslím to isté. Nie je správne, že štát zakladá a financuje svoje divadlá. Ak by boli všetky podporované cez Fond na podporu umenia, tak by sa nemohlo stať, že bude odvolaná riaditeľka divadla. Ministerstvo si takto môže odvolať, koho len chce. A to nebolo ani za fašizmu, to zaviedli komunisti. Za fašizmu to bolo tak, že jestvovali nezávislé družstvá, ktoré si sami volili svojich ľudí. Až komunisti si povedali, že teraz o všetkom budeme rozhodovať my. A hoci to pred 30 rokmi chceli zmeniť, tak vidíte, ako to dopadlo. Ľuďom to takto vyhovuje. Stále si myslím, že je to protiústavné. Ale môžem tak akurát vykrikovať, to je jediné, čo s tým môžem urobiť. Už by som mal na to asi radšej prestať myslieť.

ROZHOVOR VIEDOL: Matej Vanoch

FOTOGRAFIE: Ctibor Bachratý

Rozhovor je krátený, celý text si môžete prečítať v časopise Javisko (číslo 1/2019).