„Keď som na jeseň 1996 cestovala z Bratislavy do Budapešti, povedala som si: teraz mám čas porozmýšľať o tom, ako by sa malo volať naše divadlo. Málopočetný ochotnícky divadelný súbor, ktorý vznikol takpovediac ,voľne‘ pri Celoštátnej slovenskej samospráve, už niekoľko mesiacov naberal konkrétne obrysy, začal skúšať, obracať sa na nadácie kvôli financiám, avšak pozeral sa do veľkého neznáma… Deň pred spomínanou cestou som sa s istým lekárom bavila o tom, či je správny výraz ,závrat‘ alebo ,závrať‘. Napokon mi pán doktor povedal: ,Vieš čo, zostaňme pri tom, že je to vertigo.‘ Vertigo!!! To je ono! Stav vo svojej primárnej podobe nepríjemný, veď sa nám točí hlava, v prenesenom zmysle slova, áno, veď hlava sa nám môže zatočiť aj z príjemných vecí a napokon, veď aj umenie samo osebe je závratné,“ hovorí riaditeľka Slovenského divadla Vertigo (SDV) Daniela Onodiová.
Amatéri a profesionáli
Cieľom založenia a fungovania slovenského divadla v Maďarsku bolo oživenie slovenských divadelných tradícií, obohatenie kultúrneho života tamojších Slovákov a Sloveniek, oboznamovanie publika so slovenskou dramatickou tvorbou cez divadelné predstavenia v slovenčine a upevňovanie vzťahu k materinskej reči. Dôležitou však je aj výchova ďalšej generácie aktérov a aktérok divadelného života. Divadlo je dôslednejšie vo výbere titulov, má ľahšiu úlohu v oslovení adresátov, ktorých si medzičasom získalo. Je súčasťou, respektíve inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) od roku 2003. Od roku 2008 plní aj osvetovú úlohu a organizuje podujatia predovšetkým z oblasti divadla, ale aj filmu.
SDV nemá stálych členov a členky, ak za stály súbor nepokladáme ochotníkov a ochotníčky, s ktorými Vertigo začínalo, respektíve oni s ním. Na dohodu pracujú aj profesionálni herci a herečky, a to od roku 2003. Môžeme hovoriť o dvoch zložkách, ktoré sa profesionálne neprelínajú, aspoň čo sa týka hereckého ansámblu, lebo napríklad ochotníkov režíroval aj profesionál. „Niekedy mi kladú otázku: prečo amatéri aj profesionáli? Amatéri by jednoducho nepokryli požiadavky na predstavenia, ktoré dostávame. Fungujú vlastne vedľa seba a nerobí to problémy. Musím dodať, že sme národnostne ,pomiešané‘ divadlo, veď u nás pracujú umelci slovenskej národnosti z Maďarska, maďarskej zo Slovenska, ale aj Slováci zo Slovenska a Maďari z Maďarska… Hráme však len po slovensky,“ dodáva Onodiová.
Slovenskí aj svetoví autori, drámy i veselohry
Dramaturgia je v SDV najťažšia zložka práce. Daniela Onodiová je zároveň aj dramaturgičkou divadla. „Čo si vybrať? Niečo veselé, vážne, ľudové, modernú dramatickú tvorbu? Je to nesmierne komplikovaná záležitosť. Keby sme mali do roka viac premiér a keby sme mali hrať pre viac Slovákov a cestovať na rôzne miesta, tak by to možno nebol problém, ale keďže máme v priemere jednu-dve premiéry ročne, musím(e) si naozaj veľmi dobre rozmyslieť, čo budeme hrať… Ja osobne mám radšej drámy, ,vážnejšie‘ kusy, ale viem, že žánre treba striedať, aby boli spokojní všetci – mladí, starší, jazykovo viac či menej zdatní, divadelne viac či menej erudovaní… Hoci teraz, po dvoch ťažkých rokoch, ktoré sú za nami, by asi diváci privítali skôr veselohru.“
Konkurencia s množstvom iných kultúrnych podujatí najmä v Budapešti je pre divadlo naozaj veľká. Maďarskí diváci a diváčky vidia inscenácie SDV len výnimočne: sú to často rodinní príslušníci, priatelia, ktorí nevedia po slovensky, zopár ich príde na predstavenia v rámci festivalu národnostných divadiel v Maďarsku Jelen/Lét (voľne preložené: Bytie v súčasnosti, ak by sme slová spojili: Prítomnosť), ktorý sa v posledných rokoch koná na naozaj prestížnom mieste – v budapeštianskom Národnom divadle.
Divadlo siaha po slovenských aj svetových autoroch a autorkách, jeho repertoár je žánrovo rôznorodý. Z dvadsiatich ôsmich premiér, ktoré doteraz SDV inscenovalo, bolo sedemnásť podľa divadelných predlôh od slovenských dramatikov. Postupne sa v divadle začalo presadzovať inscenovanie slovanských autorov (Arnošt Goldflam, Ingmar Villqist, vl. menom Jarosław Świerszcz). Daniela Onodiová opisuje reprízovanosť predstavení takto: „Keďže mávame ročne jednu-dve premiéry, predstavenie sa potom snažíme zahrať viackrát. Priemer je takých 20 predstavení (nehovoríme o roku, ale aj o dvoch, ba niekedy aj troch), ale napríklad Lavička (profesionáli) ich mala asi 25, Umy si rúčky, ideme jesť (profesionáli) asi 30, Pohreb (ochotníci) 22, Naša mačička (ochotníci) 22. Teší nás, že máme za sebou – a dúfam i pred sebou – aj predstavenia v zahraničí, predovšetkým na Slovensku a vo Vojvodine. Ročne hráme 30 až 40-krát, samozrejme, s výnimkou uplynulých dvoch rokov.“
Proces naštudovania inscenácií je časovo odlišný. Ak inscenáciu pripravujú profesionáli, trvá to šesť až osem týždňov. Všetko, samozrejme, závisí od zaneprázdnenosti kolektívu – niekedy je to aj niekoľko mesiacov. V inscenácii hrajú buď ochotníci, alebo profesionáli. Ochotníci poslednú inscenáciu študovali s prestávkami dva roky, zvyčajne to trvá približne jeden rok.
Bez vlastného priestoru
Napriek zaujímavej dramaturgii a početnosti repríz nemá Vertigo vlastné priestory. Teda okrem malej kancelárie a skladu. Zo začiatku, od roku 1997 až do roku 2013 skúšali a inscenovali hry výlučne v budapeštianskom Slovenskom inštitúte, ktorý disponoval peknou divadelnou sálou. Žiaľ, odkedy sa inštitút presťahoval, stratilo Vertigo svoj adoptovaný divadelný domov. Odvtedy putuje. Súbor často skúša, či skôr číta v suteréne (zasadačke sídla CSSM) v slovenskej škole. Pokiaľ ide o divadelný priestor, ktorý je po čase jednoducho nutný, ten si musia prenajať, čo nie je jednoduché, pretože v Budapešti je množstvo divadelných zoskupení bez vlastného divadla. Technický personál – jedného, maximálne dvoch technikov – si tiež prenajímajú. Financovanie divadla je dvojaké: ako štátna inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku dostáva štátnu dotáciu a ďalšie finančné zdroje získava z grantov v Maďarsku i na Slovensku. Zo Slovenska prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a to najmä na podujatia, ktoré organizuje.
Inšpiráciu okrem spomínaného festivalu Jelen/Lét hľadá súbor v srbskom, bulharskom a rómskom divadle. „Čo sa týka srbského divadla, obdivujem živelnosť ich predstavení, často sa orientujú na tradície, zdôrazňujú charakter svojej komunity. Majú naozaj vynikajúcich hercov. Bulharské divadlo často spája slovo, hudbu a pohyb a do svojich predstavení volá umelcov, predovšetkým vynikajúcich bulharských hudobníkov. Takisto je tu silná väzba na tradície. Rómske divadlá ma uchvacujú svojím emotívnym nábojom,“ hovorí Daniela Onodiová.
Okrem naštudovania divadelných inscenácií organizuje Slovenské divadlo Vertigo aj známe podujatie Spolu na javisku (i mimo neho!) a Deti deťom. „Prácu s deťmi pokladáme za veľmi dôležitú. Okrem toho organizujeme detské divadelné tábory pre žiakov ZŠ, divadelné dielne pre vyššiu vekovú kategóriu, kratšie školenia dramatickej výchovy, ale aj filmové semináre – prehliadky najnovších slovenských filmov. V posledných dvoch rokoch sme sa prezentovali aj v on-line priestore. Organizujeme divadelné workshopy, ktoré vedie Monika Necpálová zo Slovenska, ale zapájame sa aj do ďalších, predovšetkým kultúrnych aktivít,“ približuje ďalšiu činnosť Onodiová.
Výmena generácií nielen hereckých, ale najmä diváckych je problémom skoro vo všetkých divadelných organizáciách. „Na druhej strane sú tu predovšetkým 18 – 25-roční, ktorí slovenské divadlo začínajú vnímať pozitívnejšie, akoby v nich SDV naozaj trošku zvýšilo to národnostné povedomie, ktoré mnohým chýba. Iniciatíva vychádza predovšetkým z Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, ale jestvujú, samozrejme, aj jednotlivci mimo organizácie, ktorí si Vertigo obľúbili. Podľa mňa sú mostom práve tie osvetové podujatia – a najmä letná divadelná dielňa.“
Slovenské divadlo Vertigo odohralo svoje inscenácie na Slovensku niekoľkokrát. S predstaveniami Lavička a Pohreb sa zúčastnili na Scénickej žatve v Martine. V posledných rokoch pravidelne navštevujú festival Divadelná jeseň v Lučenci. Na oplátku SDV pozýva na prehliadku Spolu na javisku aj slovenské ochotnícke divadlá (Divadlo Commedia Poprad, Celkom malé divadlo, Divadlo mladých Šesť Pé, Divadlo „A“ a Divadlo Shanti, Divadelný súbor Jána Chalupku a iné). „Na Scénickej žatve som si pozrela, čo sa len dalo, a slovenské ochotnícke divadlo som naozaj obdivovala. To množstvo súborov! Tých nápadov, myšlienok, spôsobov uchopenia, tá inovatívnosť a kreativita!“ spomína riaditeľka.
Budúcnosť Vertiga
Budúcnosť divadla súvisí predovšetkým s národnostným školstvom, ktoré vychováva národnostných učiteľov, žiakov a žiačky (divákov a diváčky) a možno aj priamych účastníkov a účastníčky divadelného diania. Všetko závisí aj od maďarskej kultúrnej politiky, či bude naklonená národnostným menšinám žijúcim v Maďarsku. A v neposlednom rade, všetko závisí od jednotlivcov. Staršia generácia sa pomaličky vytráca, takže Vertigo obracia pozornosť predovšetkým na strednú a mladú generáciu.
Našťastie, stále je veľa ľudí, ktorí bažia po slovenskom slove a kultúre. Nádej dáva aj skutočnosť, že CSSM s pomocou slovenskej i maďarskej vlády získala v Budapešti bývalý slovenský evanjelický kostol. „Jeho rekonštrukcia a premena na kultúrne centrum Slovákov v Maďarsku bude trvať viac rokov, ale má v nej byť aj divadelná sála, takže pevne verím, ba som presvedčená, že i o pár rokov tu budú ľudia, ktorým osud slovenského divadelníctva bude ležať na srdci a vykonajú všetko v záujme jeho pretrvania,“ dúfa Onodiová. Divadlo má perspektívu vtedy, ak má publikum. „Diváci budú, kým tu budú naše školy, slovenské inštitúcie a orgány, kým tu budú ľudia, ktorí ich (divákov) zorganizujú, kým bude v Maďarsku znieť slovenčina. Je to taký začarovaný kruh,“ dodáva riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová.
TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová
FOTO: Archív súboru
Text vyšiel v časopise Javisko 1/2022
