Naša spoločnosť považuje akúkoľvek formu násilia na školách za neprijateľnú. Čo však môžeme považovať za šikanovanie a čo ním nie je?
Pravý vírus šikanovania napáda predovšetkým vzťahy, ktoré sú rovnocenné a partnerské. Jeho mutácie však infikujú akékoľvek medziľudské vzťahy. Ide o jav, ktorý sprevádza ľudí od detstva až po seniorský vek. Z môjho pohľadu je šikanovaním aj domáce a intímne násilie.
Ak hovoríme len o školskom šikanovaní medzi deťmi, dá sa na to pozrieť z troch pohľadov – jedného vonkajšieho a dvoch vnútorných. Z vonkajšieho, behaviorálneho hľadiska je šikanovaním to, keď jeden alebo viacero žiakov úmyselne a spravidla opakovane ubližuje druhému. Znamená to, že útočníci nejakému dieťaťu, ktoré sa nemôže brániť alebo nechce použiť násilie, robia niečo, čo je mu nepríjemné, čo ho ponižuje alebo ho bolí. Šikanovanie môže byť fyzické, psychické alebo zmiešané. Kyberšikana je špecifická forma psychického šikanovania.
Treba povedať, že agresívne správanie, ktoré označujeme za šikanovanie, by malo mať tieto znaky: zámernosť (útočník si uvedomuje, že môže ublížiť), opakovanosť, nepomer síl, znižovanie dôstojnosti obete, vnímanie útokov zo strany obete ako niečo nepríjemné.
Dôležité je tiež odlíšiť šikanovanie od príbuzných fenoménov, najmä od prekárania, doberania či provokovania. Pri takomto konaní musíme posudzovať kritériá ako zámer, motív, postoj, citlivosť, zraniteľnosť, hranice, právo a sloboda, dôstojnosť, emočný stav či dosah.
Čo teda šikanovaním určite nie je?
Zjednodušene povedané, ide o také agresívne správanie, ktoré nemá uvedené znaky šikanovania. Keď sa napríklad pobijú dvaja približne rovnako silní žiaci kvôli dievčaťu, nejde o šikanovanie, pretože tu nie je prítomný nepomer síl.
Správne identifikovať šikanovanie nie je vôbec jednoduché. Je náročné rozpoznať, či ide o provokovanie, doberanie alebo o počiatočné štádium psychického šikanovania. Kvalifikované posúdenie, či ide o šikanovanie alebo nie, je však dôležité pre nájdenie riešenia problému.
V praxi vznikajú krajne vyhrotené spory napríklad medzi školou a rodičmi, či ide o šikanovanie alebo len o doberanie. To platí aj v krajnom prípade, že dôjde k samovražde dieťaťa.
Vytvorili ste vlastnú teóriu, ako diagnostikovať a riešiť šikanovanie na školách. Čo je jej podstatou?
V zahraničí sú populárne rôzne všeobecné a zjednodušené návody, ako riešiť tento problém. Ich autormi sú často špičkoví odborníci na problematiku agresie. Pôsobí to sympaticky a prehľadne, niekedy odporúčané metódy a rady pomôžu, inokedy však ublížia. Pri pokročilých neobvyklých formách šikanovania však tieto príručky nemajú nádej na úspech.
Počas spolupráce s českou školskou inšpekciou som často vyrážal k tragickým prípadom, ktoré sa skončili psychickým zrútením či vážnym zranením obete. Niekedy bola príčinou úprimná snaha pomôcť žiakovi podľa všeobecného Olweusovho postupu, ktorý u nás prevzal profesor Pavel Říčan.
Moja metóda je induktívna, skúmam šikanovanie odspodu. Analyzoval som tisíce prípadov a snažil som sa odkryť nesmierne komplikované a vzájomne sa ovplyvňujúce mechanizmy. Výsledkom je ucelená viacúrovňová liečba šikanovania.
Jej základom sú metódy diferenciálnej a vnútornej diagnostiky a alternatívnej nápravy, ktoré rešpektujú vnútorné štádiá a formy šikanovania. Postupy nápravy nie sú rizikové a ich účinnosť je veľmi vysoká.
Ešte raz zopakujem, všeobecné recepty na riešenie šikanovania nie sú bezpečné. Pri jeho odhaľovaní musíme najskôr kvalifikovane odhadnúť jeho štádium a formu a až potom voliť stratégiu a taktiku vyšetrovania. Inak postupujeme naslepo, systémom pokus a omyl, a tým ohrozujeme zdravie a možno i život obetí a svedkov.
Moja špeciálna teória tiež umožňuje vypracovať komplexnú diagnózu šikanovania, ktorá je nosným východiskom na rozpracovanie účinnej alternatívnej liečby. Vďaka nej je možné nastaviť hranice, kedy môže šikanovanie riešiť samotná škola a kedy musí spolupracovať s odborníkmi.
Vydali ste o šikanovaní niekoľko kníh. Je možné na ich základe diagnostikovať a riešiť problém šikanovania alebo skôr odporúčate ich čitateľom absolvovať odborné vzdelávanie?
Účinná príprava odborníkov si vyžaduje systematické, koncepčné, zážitkové a nácvikové vzdelávanie a skúsenosť s riešením šikanovania pod supervíziou. Je to podobné ako u chirurgov. Aj oni si najprv musia všetko naštudovať z učebníc, bez toho to nejde. Operovať ich to však nenaučí, musia ísť na operačnú sálu a svoje teoretické poznatky pretaviť do praktických zručností.
Pedagógovia a profesionáli v pomáhajúcich profesiách by mali už v pregraduálnom štúdiu absolvovať základný kurz riešenia školského šikanovania a kyberšikanovania. Na niekoľkých fakultách som vytvoril dvojsemestrový praktický seminár, ktorý fungoval veľmi dobre.
Ste duchovným otcom Hradeckého školského programu proti šikanovaniu. Aké sú jeho výsledky?
Mimoriadne povzbudivé. Za štyri mesiace sa podarilo znížiť výskyt šikanovania takmer o 50 percent. Realizačný tím, ktorý bol vycvičený pre prácu s celou triedou, zaznamenal dokonca výsledok 75 percent.
Takéto čísla sa dajú porovnať iba s výsledkami programu profesora Dana Olweusa z Nórska. Tomu sa podarilo za dva až tri roky znížiť šikanovanie o 50 percent, a to u dievčat i u chlapcov. Ostatné účinné programy dosahujú účinnosť maximálne 15 percent.
Čo je podstatou tohto programu?
Ide o nový, nízkorizikový spôsob riešenia existujúceho šikanovania, ktorý rešpektuje štádiá a pravé formy šikanovania. Sú doň zakomponované priekopnícke metódy na úrovni prvej pomoci, na úrovni celkovej triednej skupiny a na úrovni celoškolských aktivít.
Podstatné je, že hodnotenie účinnosti programu uskutočnili nezávislí odborníci. To je pre jeho posúdenie veľmi dôležité. Existuje napríklad zaujímavý program s mimoriadnymi výsledkami nazvaný Kiva, ale jeho efektivitu meria samotná autorka, profesorka Salmivalli, čo je škoda.
V Česku teda máme k dispozícii skutočne účinný program, jeho zavádzanie do praxe vo väčšom rozsahu však naráža na nepripravenosť pedagógov a ďalších odborníkov.
V poslednom čase pracujete na zavádzaní päťúrovňového koncepčného vzdelávania pre odborníkov na riešenie šikanovania. Povedzte nám o tom niečo bližšie.
Väčšina pedagógov, ale aj ďalších odborníkov nie je na riešenie šikanovania pripravená. Orientačné prieskumy ukázali, že 60 percent pedagógov sa nestretlo so žiadnym vzdelávaním v tejto oblasti a nečítalo žiadnou knihu o tejto problematike.
Súvisí to s tým, že vzdelávanie je náhodné, nesystémové a záplatové. Prevažujú krátkodobé a jednodňové semináre, ktoré nemôžu naplniť potreby praxe, a to ani na úrovni minimálnej kvalifikácie na riešenie šikanovania. Pripraviť takýmto spôsobom špecialistov je úplne nemysliteľné.
Z tohto dôvodu som vytvoril v projekte Pražskej vysokej školy psychosociálnych štúdií koncepciu päťúrovňového vzdelávania. Prvé dve úrovne som overil bezprostredne v rámci komunitného vzdelávania u študentov sociálnej práce a psychológie.
V súčasnosti sa realizujú výcvikové a zážitkové kurzy pre 1. a 2. úroveň. Cieľom je naštartovanie systémovej zmeny vo vzdelávaní odborníkov na riešenie problému šikanovania.
Je pravda, že školské šikanovanie je dôsledok narušených vzťahov v kolektíve a funguje aj ako takzvaná vzťahová závislosť medzi agresorom a obeťou?
Šikanovanie nie je takmer nikdy iba záležitosťou agresora a obete. Nedeje sa vo vzduchoprázdne, ale v kontexte vzťahov konkrétnej skupiny. V tomto zmysle ide vždy o ťažkú poruchu vzťahov skupinového organizmu, ktorý podľahol infekcii.
Nákaza vzťahov má svoju vnútornú dynamiku a svoj zákonitý vývoj. Smeruje od zárodočnej podoby, ktorou je ostrakizmus, k zrelému, najvyššiemu stupňu systémového ničenia pozitívnych vzťahov medzi členmi skupiny. Kto neporozumie mechanizmu premeny zdravej skupiny na chorú, ten nemôže šikanovanie liečiť.
O vnútornom vývoji šikanovania by som mohol dlho hovoriť, s určitou dávkou zjednodušenia poviem aspoň to, že čím je štádium šikanovania pokročilejšie, tým je diagnostika a náprava tohto fenoménu náročnejšia.
Závislosť medzi agresorom a obeťou sa vyskytuje iba v niektorých prípadoch, väčšinou sa to týka vzťahov v pokročilom štádiu šikanovania. Ak k tomu dôjde, ide o závažnú komplikáciu pre diagnostiku i pre liečbu. Vzájomná väzba útočníka a šikanovaného má niekedy charakter akejsi skrytej spolupráce. To sa môže prejavovať vo forme oddanosti obete či provokácií útočníka. Poznám prípady, keď sa šikanovanie v škole vyrieši, obeť však agresorov vyhľadáva mimo školy a tam potom pokračuje jej týranie a ponižovanie.
Novšou formou šikanovania je kyberšikana. V čom je špecifická?
Kyberšikana je dieťaťom psychického šikanovania. Základné mechanizmy aj podstatu majú spoločné.
Presadzujem názor, že ten, kto chce riešiť kyberšikanu, by mal poznať riešenie tradičného školského šikanovania. Povedzme si prečo.
Kyberšikana a školské šikanovanie u detí a mládeže sa často vyskytujú spoločne. Roly obetí a agresorov sa väčšinou prenášajú aj do kyberpriestoru. V prípade, že kyberšikanovanie má korene v šikanovaní v triede, situáciu neriešime izolovane, ale odborne odhalíme celé školské šikanovanie.
V každom prípade, kyberšikana má viacero významných špecifík, aspoň v stručnosti ich spomeniem.
Tradičné šikanovanie sa deje predovšetkým zoči-voči, zatiaľ čo kyberšikana sa často odohráva bez priameho kontaktu, v kyberpriestore.
Kyberšikanovanie využíva omnoho účinnejšie nástroje. Ak sú listy a telefonáty konvenčnými zbraňami, tak potom internet, mobily a tablety predstavujú zbrane hromadného ničenia.
Je teda kyberšikana nebezpečnejšia?
Všetky formy šikanovania dokážu hlboko zraniť. Nemyslím si, že by jedna forma bola lepšia ako druhá. Okrem toho, môžu prebiehať súbežne vedľa seba.
V čom spočíva rozdiel medzi počiatočnou a rozvinutou fázou šikanovania?
Hlavný rozdiel je v tom, že v rozvinutej fáze už často nemáme k dispozícii žiadneho vhodného svedka. Takmer všetci klamú a zapierajú. Bežné sú krivé výpovede a falošní svedkovia. Hľadáme preto najslabšie články v reťazi skupinového klamstva. Vzácnou výnimkou je existencia bielych vrán, teda žiakov, ktorí odolali veľkému tlaku skupiny a najčastejšie v skrytosti nesúhlasia s násilím a súcitia s obeťami.
Niekedy nám dokonca bránia vo vyšetrovaní aj triedni učitelia a rodičia obetí i útočníkov. Občas dokonca dochádza k prerastaniu paraštruktúry násilia s oficiálnou školskou štruktúrou. V takýchto prípadoch nenájdeme podporu ani u vedenia školy.
Pokročilé šikanovanie napĺňa často skutkovú podstatu trestného činu. Jeho odkrývanie je prepojené s vyšetrovaním polície.
Ako účinne predchádzať takémuto správaniu? Aké sú možnosti primárnopreventívnej intervencie?
Priznám sa, že som v tomto veľmi skeptický, ale zároveň som presvedčený o tom, že existuje reálna nádej, ako nepriaznivú situáciu zásadne zlepšiť. V rámci konkrétnej školy je to určite možné, na čo máme už aj empirické dôkazy.
Ako na to? Musíme vytvoriť dobrú sociálnu klímu, to znamená kamarátske a bezpečné vzťahy. Ďalej potrebujeme špeciálny program proti šikanovaniu, využiť môžeme napríklad Hradeckého školský program proti šikanovaniu.
Odborníci na celom svete sa zhodujú, že ucelené a prepojené školské intervencie sú najúčinnejším spôsobom, ako znížiť školské šikanovanie. Dáva to zmysel, pretože je jednoduchšie pracovať na škole, ako bojovať s negatívnymi spoločenskými a rodinnými vplyvmi. Nie je to však jednoduché, overených programov je veľmi málo a tých efektívnych ešte menej.
O autorovi:
Dr. Michal Kolář je etopéd a psychoterapeut, dlhodobo sa zaoberá problematikou školského násilia a šikanovania. Vytvoril špeciálnu teóriu, ako diagnostikovať a liečiť školskú šikanu.
Je autorom mnohých kníh a publikácii k tejto problematike: Skrytý svět šikanování ve školách, Bolest šikanování, Nová cesta k léčbě šikany, Výcvik odborníků v léčbě šikany, Odborník na řešení školní šikany a kyberšikany první úrovně a ďalšie.
Realizoval prvý a zatiaľ posledný český celonárodný výskum šikanovania. Je duchovným otcom Hradeckého školského programu proti šikanovaniu, ktorého výsledky patria k najlepším na svete.
Je predsedom Spoločenstva proti šikanovaniu a vedie školské poradenské pracovisko.
ROZHOVOR VIEDLA: Ingrid Hupková
FOTOGRAFIE: Matěj Baťha, Wikimedia
