Historické múzeum je súčasťou špecializovaných múzeí SNM. Je jednou z inštitúcií, ktorá minulosť prehodnocuje, uchováva formou zbierkových predmetov a následne prezentuje.
„Minulý rok sme si pripomenuli tridsiate výročie Nežnej revolúcie, ktorá je pre nás manifestom, že v minulosti bolo treba za slobodu bojovať. A to platí aj pre súčasnosť. To, že tá cesta nebola ľahká, si pripomíname prostredníctvom výstavy N89 – Cesta k slobode,“ dodáva Peter Barta.
Múzeum okrem výstav pripravuje množstvo sprievodných podujatí a edukačných programov pre verejnosť a vybrané skupiny. Svojím programom expanduje aj do verejného priestoru. V minulosti napríklad v spolupráci s Dopravným podnikom Bratislava pomocou dobových dopravných prostriedkov sprostredkovalo divákom atmosféru obdobia Československej republiky. V tejto spolupráci plánujeme pokračovať i tento rok, keďže ohlasy verejnosti boli pozitívne. Jednou z podstatných častí vzdelávania smerom k verejnosti je múzejná pedagogika, ktorá sa sústreďuje najmä na školy. „Cítime, že výučba histórie na školách zlyháva. Dôvodom je, že hodiny dejepisu sa zredukovali. Prichádzajú k nám rôzne školské skupiny, ktoré nepoznajú našu minulosť. A keď nepoznajú minulosť, tak je otázne, ako si budú ceniť prítomnosť,“ uviedol na margo vzdelávacích programov Peter Barta.
Upozorňuje aj na fakt, že úloha múzea sa redukuje na prezentačnú činnosť. Jedným z hlavných poslaní múzea je však najmä uchovávať zbierkové predmety uložené v depozitároch. O to sa starajú kustódi. Aby sme vám priblížili ich prácu, porozprávali sme sa so Zuzanou Luprichovou, kurátorkou v oddelení novších dejín a kustódkou, ktorá má na starosti depozitár papiera, a s Eduardom Belušákom, kurátorom dejín 20. storočia a kustódom depozitára kombinovaného materiálu v SNM – Historickom múzeu. V rozhovore nám prezradili viac o svojej práci v múzeu.
Ako si môžeme predstaviť vašu prácu v múzeu?
Eduard: Pracovnou náplňou kustóda je správa zbierkových predmetov, čo zahŕňa pravidelnú kontrolu stavu predmetov. Ak niektorý z nich javí známky degradácie, upozorním príslušného kurátora, ktorý dá následne návrh na reštaurovanie. Úloha kustóda v múzeu je veľmi dôležitá, chráni kultúrne dedičstvo pre ďalšie generácie a spolupracuje s kurátorom.
Ja som zodpovedný za depozitár kombinovaného materiálu. Nájdete tam však aj novšie materiály, ako sú guma, plast, vinyl alebo bakelit. Sú tam uložené aj predmety novšieho charakteru – rádiá, prvé počítače, napríklad Atari alebo notebook.
Keď som zbieral staré VHS kazety alebo vinylové platne z 80. rokov, stretával som sa s názormi, že tieto veci ešte nepatria do múzea. Ľudia majú často pocit, že sú tam len kosti, kamene, maximálne 19. storočie.
Úlohou múzejníkov a historikov je mapovať aj súčasné obdobie, preto sa snažíme získavať aj predmety novšieho charakteru. Uľahčujeme tak život kolegom, ktorí prídu po nás, aby nemuseli prácne zháňať niektoré predmety.
Zuzana: Ako kustódka mám na starosti depozitár papiera, kde je uložených vyše 60 tisíc predmetov. V prvom rade je mojou úlohou sledovať podmienky v samotnom depozitári – teplotu, vlhkosť ovzdušia. Mám rada, keď sú veci v poriadku (smiech). My kustódi sa o predmety nielen staráme, ale ich aj lokalizujeme. Ak niekto príde a potrebuje konkrétny predmet, tak ho vieme jednoducho vyhľadať podľa čísla.
Na druhej strane ma baví aj kurátorská práca. Keď sme pripravovali výstavu N89, oslovovala som ľudí a zháňala predmety do konceptu, ktorý sme si zadefinovali.
Akú špecifickú starostlivosť potrebuje papier?
Zuzana: S tým nám pomáhajú aj technológie. Klimatizačná jednotka slúži na upravovanie vzduchu. Najmä v lete, aby sme udržali vhodné podmienky na uloženie predmetov, musíme zapínať mobilné odvlhčovače. Tie sa dokážu naplniť aj trikrát za jeden deň. Každý z nich má obsah približne päť litrov, takže občas je to aj fyziky náročná práca.
Samozrejme, dôležitý je aj spôsob uloženia predmetov. Depozitár papiera pripomína skôr archív, keďže väčšina predmetov je uložená horizontálne v zásuvkách. Aby sa jednotlivé papierové predmety navzájom nedotýkali, sú uložené v špeciálnych fóliách, alebo ich prevrstvujeme špeciálnym ph-neutrálnym papierom.
Akým spôsobom sa dostávajú predmety do depozitára?
Eduard: V podstate exituje niekoľko ciest, ako sa z predmetu bežného použitia stane zbierkový predmet. Prvý spôsob je vlastný výskum. To znamená, že ako kurátor chodím do bazárov, starožitníctiev, na aukcie a hľadám predmety, ktoré by podľa mňa mohli doplniť zbierkový fond.
Najčastejšie sa však ľudia sami ozvú, že majú niečo zaujímavé. Príslušný kurátor vyhodnotí, či máme o daný predmet záujem a následne urobí akvizičný návrh. Akvizičná komisia tento návrh vyhodnotí a buď odporučí, alebo neodporučí zaradiť predmet do zbierok. Predmet putuje do rúk reštaurátora, ktorý ho očistí, zakonzervuje a podľa potreby zreštauruje. To je v skratke cesta predmetu do niektorého z depozitárov.
Našou prácou však nie je len zbierať predmety z minulosti. Chodíme na rôzne mítingy alebo protesty a snažíme sa získať rôzne predmety od ľudí alebo vystupujúcich. Tým, že ich dnes zachováme, môžu sa hodiť niekomu, kto bude pripravovať výstavu v budúcnosti. Rovnako ako sa nám hodili predmety, ktoré zhromaždili naši kolegovia počas protestov v roku 1989.
Ako dokážete odhadnúť, že sa vám to v budúcnosti zíde?
Eduard: Jedna naša kolegyňa chodila počas Nežnej revolúcie po uliciach Bratislavy a zbierala plagáty a transparenty. Tie sú dnes súčasťou našich zbierok a veľmi nám pomohli pri tvorbe výstavy o novembri 1989. Dnes na nás síce divne pozerajú, ale oni vtedy riskovali, že ich niekto obviní, že kolaborujú s vtedajším režimom.
Často však nejde o zlomovú udalosť na prvý pohľad. Múzejník musí byť citlivý aj vo vzťahu k udalostiam a predmetom bežnej spotreby. Ak nastane „boom“, daný predmet sa môže stať symbolom doby. Takto sa mi podarilo získať Playstation 1. Táto herná konzola bola pre určitú generáciu príznačná. Niečo podobné je mobilný telefón Nokia 3310.
Čo ak je predmet poškodený? Ako sa postupuje v takom prípade?
Eduard: V múzeu je spolupráca kustóda, kurátora a reštaurátora neustály a kľúčový proces. Z hľadiska reštaurovania sú rôzne možnosti, ako postupovať. Poznáme priznanú alebo nepriznanú metódu. V prvom prípade sa predmet zakonzervuje aj s chybami, chýbajúcimi časťami a prizná sa jeho pôvodný stav. V prípade nepriznaného prístupu sa, naopak, všetky chýbajúce prvky doplnia a ošetria sa poškodenia. O tom, akou cestou sa pôjde, rozhoduje kurátor s reštaurátorom.
Zuzana: V našom múzeu pracujú viacerí reštaurátori. Ja najviac spolupracujem s reštaurátorkou papiera Ninou Lalíkovou. Vždy na konci roka si stanovíme plán, ktoré predmety sa v nasledujúcom roku – napríklad aj podľa pripravovaných výstav – budú konzervovať alebo reštaurovať. V depozitári papiera máme aj okolo 300 kusov originálnych, ručne maľovaných plagátov z novembra 1989. Časť z nich už prešla procesom konzervovania a čiastočne aj reštaurovania, pri ktorom sme dávali dôraz na to, aby boli predmety bezpečne zakonzervované. To znamená, že sme odstránili lepidlá alebo iné látky, ktoré by mohli papier poškodiť. Na druhej strane sa snažíme zachytiť aj ich autentickosť. Na niektorých sú zámerne ponechané odtlačky topánok alebo lepiace pásky. Sú to dôkazy doby.
Ako vlastne vzniká výstava v múzeu?
Eduard: Keď sme robili výstavu N89 – cesta k slobode, prvým krokom bolo zadefinovať ideový zámer. O čom bude výstava a čo chceme návštevníkovi povedať. Potom tvoríme scenár, kde výstavu rozmeníme na drobné. Pri tvorbe tejto výstavy sme si všimli rôzne formy slobody a neslobody – slobodu nakupovania, slobodu cestovania alebo slobodu v literatúre. A na základe tohto uvažovania kurátor rozmýšľa, ktorý predmet to vyjadrí. Ja mám veľmi rád, ak zbierkový predmet má aj svoj príbeh. Nie je len kulisou, ale je za ním špecifická osobnosť. Môžete vystaviť oblečenie z 80. rokov, ktoré bude hovoriť o tom, ako sa ľudia obliekali. Ale návštevník dostane úplne inú informáciu, keď vystavíte oblečenie Milana Kňažka, v ktorom stál na tribúne a daroval nám ho do múzea.
Ktorá pozícia je pre vás zaujímavejšie alebo ju máte radšej?
Eduard: Ja mám rád obe pozície. Musím povedať, že robím to, čo ma baví, a moja práca je aj mojím koníčkom. Niekedy to vôbec neviem oddeliť. Mám pocit, že sa iba vymení okolie okolo mňa. Aj doma mám kútik, do ktorého si ukladám svoje nálezy tak, aby to moja manželka nevidela. (smiech) Keď to nájde, tak ma podpichuje, kedy to dám konečne do múzea.
Múzejníkom sa človek musí narodiť. Je to taký historik fetišista. Nielenže opisuje dejinné udalosti, ale má vzťah k tým predmetom, pozná ich pozadie. Nehovorím len za seba, ale aj za kolegov, ktorých poznám. Mnohí sú úplne ponorení do zbierok a poznajú každý detail.
TEXT: Daniel Dida
FOTOGRAFIE: Jakub Jančo, Peter Zákuťanský
