Pri tvojom mene som si spomenul na kapelu Edo Klena & Klenoty. Máš s ňou niečo spoločné?
Nie, nemám, ide o môjho otca. Ja sa hudbe nevenujem, hoci sa musím priznať, že som v puberte prešiel aj takýmto obdobím, dokonca som mal elektronickú kapelu.
Je možné si to niekde vypočuť?
Našťastie nie. Mal som zopár CD, ktoré som „vydal“, ale medzičasom som ich všetky radšej skryl.
Čo rozhodlo, že nakoniec u teba zvíťazilo výtvarné umenie a nie hudba?
Som introvert, ktorý sa dobre cíti vtedy, keď sa môže niekde zavrieť a robiť si svoje veci. Hudobník sa musí neustále ukazovať, vzbudzuje pozornosť, takže som usúdil, že to nebude nič pre mňa.
Keď sa výtvarníkovi podarí urobiť výstavu, tak je všetka pozornosť zameraná len na neho. Zvládaš takéto chvíle?
Aj umelec musí byť trochu exhibicionista, ale je to v poriadku, lebo sa to deje len z času na čas. Tú chvíľkovú pozornosť zvládnem a potom sa môžem zase vrátiť niekam do ústrania.
Čo si vyštudoval?
Je toho viac. Najprv to bola architektúra, ktorú som nedokončil, potom v Prahe film, ktorý som takisto nedoštudoval a z Prahy som odišiel do Južnej Kórey, kde som sa preorientoval na výtvarné umenie. Štúdium som dokončil v Bratislave na VŠVU. A teraz pracujem v Národnom osvetovom centre, kde sa venujem neprofesionálnym umelcom.
Predpokladám, že to nie je tvoja prvá práca.
Určite nie. V rôznych formách pracujem už od šestnástich rokov. Som totiž z Prešova a my sme tam všetko chudobní ľudia. (Smiech.)
Prečo si nedokončil štúdium architektúry a filmu?
Keď som bol štvrták na architektúre, tak som si odrazu uvedomil, že to vôbec nie je cesta, ktorou by som sa chcel ďalej uberať. A tak som išiel robiť do H&M. Tam som zistil, že možno som predsa len mohol vydržať a tú architektúru dokončiť. Film som neskončil preto, lebo moju školu, Akadémiu Josefa Škvoreckého, vytuneloval jeden český sociálny demokrat, zavreli ju, a tak som musel ísť hľadať novú školu. Cez Južnú Kóreu som sa dostal až na VŠVU.
Čo si na nej študoval?
Grafiku a voľné umenie.
Čo to presne znamená študovať voľné umenie?
Napríklad to, že ako grafik som nemusel sedieť pri lise a robiť linoryty, keď som nechcel, tak som sa nemusel špiniť grafickými farbami, a keď som si povedal, že chcem robiť inštaláciu alebo sa venovať kresbe, tak som mal voľnú ruku. Je to veľmi veľkorysý odbor, na magisterskom stupni som si už mohol robiť to, čo ma bavilo.
A čo ťa baví teraz? Ako tvoríš?
Študoval som síce grafiku, ale tej sa už veľmi nevenujem. Omnoho viac ma baví kresba a zaujíma ma scénografia.
Máš už za sebou nejaké výstavy?
Áno, už som aktívny profesionálny umelec.
Čo na nich nájdu návštevníci?
Nemám rád klasický formát výstavy, na ktorú si ľudia prídu pozrieť zarámované obrázky vo výške očí. Veľmi by som chcel od tohto odpútať aj Výtvarné spektrum. Je potrebné sa hrať, experimentovať, pretože dnes už neexistujú žiadne hranice a bariéry. Máme 21. storočie. Obraz vo výške očí je prežitok.
Ako to teda vyzerá na tvojej výstave?
Napríklad na tej poslednej by si našiel zaujímavú architektúru, teda priestor, ktorý ťa chce ovplyvniť svojou atmosférou. Našiel by si tam aj digitálnu grafiku, video, kresbu a objekt. A cítil by si sa tam ako u niekoho doma, nie ako v galérii.
Architektúra, film, grafika a kresba, to znie ako tvoj životopis.
Niekto mi hovoril, že po tridsiatke už máš vlastný názor na život a ja som nazbieral už tých škôl a rôznych pohľadov dosť veľa, takže je pravda, že sa to asi na mojej práci odzrkadľuje.
To bola forma, poďme k obsahu. Aké témy ťa zaujímajú?
Ľudské trápenie a neprávosti. Mám za sebou napríklad rezidenciu na Ukrajine a tam to naozaj veľmi škrípe. Študoval som aj v Južnej Kórei, a tak má teraz zaujíma kórejský neofeminizmus. Všade, kde sa objavím, tam pozorujem, ňuchám, všímam si, čo sa na tom mieste deje.
Teraz pozoruješ dianie na Slovensku a snažíš sa reflektovať, čo sa aktuálne deje u nás?
Áno, ale zároveň ma baví byť svetoobčanom. Preto sa venujem tomu, čo sa deje v Kórei, a snažím sa to porovnať so Slovenskom. Zaujímam sa o to, ako sa žije ženám tam a u nás.
A čo si zistil? Kde by si chcel byť ženou, v Prešove alebo v Soule?
Určite na Slovensku. Kórejčania sú veľmi bohatí a technologický vyspelí, ale nejde to ruka v ruke so spoločenským pokrokom. Tam stále funguje patriarchát z 18. alebo 19. storočia.
Aktuálne pracuješ s amatérskymi umelcami. Je to pre teba úplne nový svet alebo si už predtým poznal toto prostredie?
Presne túto otázku som dostal aj na pohovore a odpoviem ti rovnako: Nemal som veľký prehľad o neprofesionálnych umelcoch. Po dvoch mesiacoch môžem povedať, že som zatiaľ veľmi príjemné prekvapený.
A ide vôbec o dva svety alebo o jeden a ten istý?
Čoraz viac si myslím, že sa to prelína a nejde o oddelené svety, hoci jedna strana by sa aj oddeliť chcela. Myslím tým profesionálov, ktorí si budujú kult elity, čo mi trochu prekáža.
Z akého dôvodu je to tak?
Som v kontakte s profesionálnym svetom a v istom zmysle tomu rozumiem. Ani lekári sa nebudú s radosťou pozerať na niekoho, kto nevyštudoval medicínu, ale chce liečiť ľudí. A umenie je práca. Ale nemyslím si, že v prípade umenia sa to musí až takto striktne oddeľovať. Umenie by malo byť inkluzívne, nie exkluzívne.
Čo chyba amatérskym výtvarníkom v porovnaní s profesionálmi? Čo sa v ich umení nenachádza?
Keby som chcel byť trochu zlý, tak poviem, že neprofesionálnemu umeniu chyba iba omáčkový kurátorsky textík. Na druhej strane musím spomenúť aj to, že v súťaži Výtvarné spektrum hodnotia diela profesionáli a takisto je pravda, že často sú amatérske diela trochu naivné. Na škole ťa naučia, že musíš nad svojou prácou naozaj veľa premýšľať. Musíš vedieť, čo robíš, prečo to robíš, musí to mať nejakú vyššiu myšlienku, úvahu, koncept. V tomto sa môžu neprofesionálni výtvarníci určite zlepšiť.
Vo Výtvarnom spektre máme napríklad veľmi veľa krajinkárov, ktorým by som sa chcel špeciálne venovať. Chcem im ukázať, že sa to dá robiť aj inak, ako sú zvyknutí. Môžu sa s tým omnoho viac pohrať. Chcel by som, aby sme amatérskym výtvarníkom rozširovali obzory.
Aké bolo tohtoročné Výtvarné spektrum? Prekvapili ťa v niečom diela, ktoré prišli do súťaže?
Mám za sebou hodnotenie celoštátneho kola a musím povedať, že mi občas až padala sánka, aké som tam videl kvalitné diela. Určite to bolo lepšie, ako som si predstavoval, a to sme mali prihlásených menej diel ako v minulosti. Keby si niektoré z nich teraz zobral a zavesil do Kunsthalle, tak by málokto rozoznal, ktoré dielo robil profesionál.
Do akej miery sa odrazila v tvorbe umelcov pandémia?
Málo. Bolo tam pár vecí, ktoré sa dotýkali témy osobnej slobody, objavili sa tam aj nejaké rúška, ale ľudia sa skôr držali tém, ktoré ich zaujímali aj predtým. Počas pandémie si akoby vytvorili svoju vlastnú bublinu, ktorá ich chránila pred tým nešťastím, ktoré sa na nich zvonku valilo.
Kedy a kde bude možné si pozrieť ocenené diela?
Hlavná výstava je v Leviciach, a to hneď na dvoch miestach, v synagóge a na zámku. Repríza bude v Humennom a v Bratislave. Takže žiadny Slovák nebude musieť dlho cestovať, aby si výstavu mohol pozrieť. Zaujímavosťou je, že každá výstava bude trochu inak koncepčne postavená. Možno z toho vznikne aj metodicky list, z ktorého sa ľudia dozvedia, že výstava nemusí vyzerať len tak, ako sú na to zvyknutí z väčšiny slovenských galérií.
TEXT: Matej Vanoch
FOTO: Archív Eduarda Klenu
