Ako dopadol druhý ročník festivalu TVOR•BA? Si s ním spokojná?
Oproti prvému ročníku sme sa určite posunuli vpred. Ani nie tak kvalitou účinkujúcich, lebo tí boli výborní aj minulý rok, ale skôr tým, že sme už tento rok vedeli, do čoho ideme a čo chceme urobiť inak a lepšie.
Napríklad?
Napríklad sme mali prezentáciu vonku, v exteriéri. Pred Starou tržnicou tancovali dievčatá z detského folklórneho súboru Oriešok, snažili sme sa ukázať ľuďom, že sa tu niečo deje. Toto by sme určite v budúcom roku chceli robiť v oveľa väčšej miere. Mali sme oveľa viac workshopov, seminárov a prednášok. Výrazne bol posilnený vzdelávací rozmer festivalu. Snažili sme sa tiež prepojiť jednotlivé žánre. Minulý rok sme mali na každý žáner jeden workshop, tento rok sme to zmenili. Urobili sme napríklad prednášku o divadelnej hudbe alebo o hudbe k filmu, výtvarníci sa prepájali s divadelníkmi cez intermédiá. Toto určite považujem za zlepšenie a dobrý krok.
Tie zmeny si pýtali samotní účastníci alebo to napadlo tebe a tvojmu tímu?
Vyplynulo to z analýzy minulého ročníka, počas ktorého prišli napríklad recitátori na výtvarný workshop. Všimli sme si, že workshopy sú zaujímavé pre rôznorodých umelcov, a preto sme sa rozhodli, že to viac prepojíme, aby to nebolo vždy cielené len na jednu úzku skupinu. Navyše na mnoho workshopov nám prišlo aj veľa ľudí zvonka.
V čom ste sa rozhodli radšej nepokračovať? Čo sa neosvedčilo?
Nič sme úplne nerušili, skôr sme sa snažili rozvíjať niektoré nápady. Koncept celého festivalu zostal rovnaký. Chceme prezentovať víťazov našich súťaží, prepájať ich, pretože keď sa stretnú na jednom mieste, môžu sa navzájom inšpirovať a nadväzovať spolupráce. Keď budeme o päťdesiat rokov oslavovať výročie, tak budem veľmi rada, ak bude tento cieľ na festivale stále prítomný.
Keď už spomínaš ten päťdesiaty ročník, tak to už bude festival zrejme doladený. Máš nejakú predstavu o tom, ako by mala vyzerať ideálna TvorBA 2068?
Ťažko povedať, lebo o päťdesiat rokov už bude možno všetko elektronické a nebudeme mať potrebu sa stretávať.
Určite by som bola rada, keby účinkujúci pochopili, že festival je pre nich možnosťou spoznať sa, lebo niektorí chodili veľmi aktívne na všetky programy, ale iní to brali tak, že sa odprezentovali a na ďalšom programe sa už nezúčastňovali. A toto ma mrzí asi najviac. Chcela by som, aby sme fungovali ako spoločná komunita. Ak sa toto v priebehu tých päťdesiatich rokov podarí, tak budem veľmi rada. Ale ideálne by bolo, aby sa nám to podarilo dosiahnuť skôr, možno už na budúci rok.
Naším problémom je trochu veľkosť Bratislavy, pretože ľudia sa po nej veľmi ľahko „rozlezú“. Ak by sme boli v nejakom malom meste, ten priestor by držal komunitu viac pri sebe.
Do akej miery je festival limitovaný financiami? Keby si mala napríklad štvornásobný rozpočet, vyzeralo by to inak?
Sme tým limitovaní veľmi výrazne. Hlavne tento rok. Minulý rok to bolo oveľa lepšie, teraz sme mali v podstate tretinu rozpočtu. Neustále sme hľadali spôsoby, ako sa dajú robiť veci tak, aby sme na to nemuseli minúť žiadne peniaze. To nás, samozrejme, dosť obmedzilo. Nechceli sme šetriť na workshopoch, hoci tie honoráre pre lektorov mohli byť skutočne lepšie. Ak by sme mali vyšší rozpočet, tak by to malo určite inú úroveň, napríklad čo sa týka darčekov a odmien pre ľudí, ktorí si to zaslúžia.
Čo je vlastne hlavným cieľom festivalu? Prečo vznikol?
Vznikol preto, že každý umelecký druh a žáner si išiel svojou cestou a ja sa im snažím nájsť spoločný smer, keďže sme jedno hnutie. Rozmýšľali sme nad tým spolu s kolegyňou Luciou Ditmarovou, prečo sa vlastne nikdy nestretneme na jednom mieste a ako je to možné, že sa to v posledných desaťročiach ani raz neudialo. Hlavným cieľom je teda vytvoriť platformu, v rámci ktorej sa môžu umelci z rôznych oblastí stretnúť a navzájom sa inšpirovať. Pozvanie na festival je tiež odmenou pre víťazov našich súťaží, keďže nemáme až tak veľa možností, ako ich oceniť a zároveň im pomôcť v ďalšej práci.
Verím, že sa nám tieto ciele postupne darí napĺňať práve vďaka tomu, že program festivalu TVOR•BA je kolektívne dielo skvelého tímu zloženého z odborných pracovníkov Národného osvetového centra, ktorí vedia priniesť to najlepšie, keďže sa o svoj umelecký druh a žáner starajú celý rok.
Do akej miery má festival ambíciu prilákať okrem umelcov aj bežných divákov?
TVOR•BA by mohla byť otvorená aj širokej verejnosti, zatiaľ je to pre nás dosť veľký oriešok, ako na to, keďže festival nemá jasnú cieľovú skupinu. Máme veľmi pestrý program, takže reklamu nevieme cieliť špeciálne na hudobníkov alebo výtvarníkov. Bola by som veľmi rada, ak by sa nám podarilo osloviť čo najširšie publikum, aby ľudia pochopili, že neprofesionálne umenie nie je horšie ako profesionálne a je navyše výnimočné tým, že nemá žiadne limity. Neprofesionálni umelci tvoria pre radosť a preto, lebo chcú. Ich umenie je slobodné a práve tým je zaujímavé.
Ako bude vyzerať festival na budúci rok?
Chcela by som vytiahnuť festival viac do exteriéru. Tento rok sme mali možno dve-tri veci vonku, na budúci rok by ich mohlo byť výrazne viac. Cestou môže byť spolupráca s mestom, respektíve s mestskou časťou Staré Mesto. Ak by sa to podarilo, festival by sa dostal viac k širšej verejnosti. Na Západe funguje koncept dobrovoľného umenia, ktoré sa odohráva na ulici a okoloidúci sa môžu k umelcom slobodne pripojiť. Začne sa to napríklad spevom na ulici a ostatní sa môžu pridať, môžu si zatancovať, alebo im dáme do rúk ceruzky a začnú kresliť. Chcela by som, aby sa tento koncept dobrovoľného umenia dostal aj k nám.
Mne sa páči koncept pouličného divadla, ktoré sa môže odohrávať niekde na námestí a nepotrebuje nejakú scénu ani hľadisko, jednoducho herci hrajú na ulici a okoloidúci sa na nich pozerajú.
Naše divadlo je špecifické tým, že súbory majú svoje inscenácie zväčša pripravené do divadelného priestoru. Ale myslím si, že by vedeli napríklad odohrať nejaké časti vonku alebo by mohli urobiť workshop pre ľudí na ulici.
Ak by to vedeli vopred, určite by si vedeli pripraviť niečo špeciálne pre ulicu.
Určite, ja som za.
