Vrbovský rodák Móric Beňovský, známy ako kráľ Madagaskaru, ale aj ako organizátor a vodca úteku vyhnancov z Kamčatky, si písal o svojom dobrodružnom živote denník. Štyri roky po jeho smrti vyšli tieto zápisky knižne pod názvom Pamäti a cesty a odvtedy sú inšpiráciou pre prozaikov, básnikov, dramatikov, hudobných skladateľov i televíznych scenáristov, ktorých zaujal jeho výnimočný a dramatický osud.
Dobrodružstvá Mórica Beňovského
Prvou z prác o dobrodružnom živote Mórica Beňovského bola tragédia Goetheho švagra, Christiana Augusta Vulpiusa, Graf Benjowsky, z roku 1792. V roku 1865 vydala nemecká spisovateľka Luise Mühlbachová štvorzväzkový román Gróf Beňovský, ktorý takmer vzápätí do slovenčiny preložila Marína Bobulová.
V maďarčine o ňom napísali knihy József Gvadányi, ktorý sa s Beňovským osobne stretol v roku 1777 v Trnave v hostinci U zlatej koruny, i Mór Jókai. V poľštine vyšla poéma Juliusza Slowackého Gróf Beňovský. V roku 1967 český spisovateľ Dezider Galský, ktorý vyrastal v Michalovciach, napísal román Kráľ Madagaskaru. Nedávno vyšiel o živote Beňovského román od francúzskeho prozaika Jeana Christopha Ruffina Cesta okolo sveta sobolieho kráľa.
O Beňovského živote nevznikali len knihy. V roku 1800 skomponoval francúzsky skladateľ François-Adrien Boïeldieu operu Beňovský alebo Vyhnanci na Kamčatke. A vznikol dokonca aj balet podľa hudby skladateľa Nicolasa-Charlesa Boschu.
Na Slovensku sa stal známym najmä román Joža Nižnánskeho Dobrodružstvá Mórica Beňovského, ktorý vychádzal najprv ako čítanie na pokračovanie v denníku Slovenská politika a knižne vyšiel prvý raz v roku 1933. V roku 2013 naštudovalo Štátne divadlo v Košiciach muzikál Móric Beňovský a o Beňovského popularitu sa veľmi zaslúžil televízny seriál Vivat, Beňovský! z roku 1975 s Jozefom Adamovičom v hlavnej úlohe.
Beňovský a Kotzebue
Jedným z prvých spisovateľov, ktorí sa inšpirovali Beňovského životom, bol nemecký módny dramatik August von Kotzebue, ktorého hra Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke mala premiéru roku 1794, teda osem rokov po tragickej smrti kráľa Madagaskaru.
Kotzebue bol veľmi obľúbeným autorom medzi slovenskými ochotníkmi v prvej polovici 19. storočia. Po jeho hre Starý kočiš Petra III. siahli aj študenti bratislavského evanjelického lýcea, žiaci Ľudovíta Štúra, ktorí ju v roku 1841 predviedli v Sobotišti. Veľkú zásluhu na uvedení hry mal tamojší učiteľ, významný slovenský národovec Samuel Jurkovič. Úspech predstavenia podnietil mladých študentov, aby naštudovali Klicperovu hru Divotvorný klobúk, ktorú odohrali už v Myjave. Potom sa mladí ochotníci dohodli, že na Veľkú noc v roku 1842 zahrajú znovu Kotzebueho hru, ale tentoraz to bude Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke. Hru v roku 1819 preložil do češtiny Václav Radomil Kramérius.
Kto bude hrať Beňovského?
Pred naštudovaním hry sa všeobecne očakávalo, že hlavnú ženskú úlohu Afanázie bude hrať prvá slovenská herečka Anička Jurkovičová, ktorá vlastne prekliesnila ostatným herečkám cestu, keď prijala ženskú úlohu v hrách Starý kočiš Petra III. a Divotvorný klobúk. Napriek tomu Afanáziu hrala Zuzana Koléniová a Feodoru jej sestra Anna.
Podľa súdobých svedectiev Aničku Jurkovičovú jednoducho zákulisnými intrigami z tejto roly vyšachovali. Titulnú postavu Mórica Beňovského mal hrať mladší brat Ľudovíta Štúra Samuel, ale podľa spomienky Samuela Jurkoviča napokon túto úlohu dostal Daniel Koléni, ktorý to odôvodňoval tým, že „… i on Nitranem jest a Beňovský také Nitranem byl“. Tu sa nemyslí, že bol z mesta Nitry, ale z Nitrianskej stolice, kam vtedy patrilo Beňovského rodisko Vrbové, ale aj Myjava, odkiaľ pochádzal Koléni.
Divadelníci sa najprv snažili tento problém vyriešiť demokraticky, ťahali o rolu Beňovského žreb. Ten vyhral Samuel Štúr. Sestry Daniela Koléniho, ktoré mali hrať hlavné ženské postavy, si však postavili hlavu a dali si podmienku, že keď ich brat nebude hrať Beňovského, nevystúpia na javisko ani ony.
Hurbanovi sa predstavenie páčilo
Kotzebueho hra Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke sa napokon odohrala 29. marca 1842 v mestskom dome v Myjave. Predstavenie sa začalo o pol siedmej a s prestávkami, počas ktorých prestavovali kulisy, trvalo do trištvrte na dvanásť.
Hlavnú úlohu hral Daniel Koléni, ďalšie dve ženské úlohy zahrali jeho sestry Zuzana a Anna. Brat Ľudovíta Štúra Samuel, ktorý ustúpil Danielovi Kolénimu pri hlavnej postave, sa uspokojil so stvárnením Gubernátora. V hre účinkoval aj Andrej Braxatoris, čiže neskorší básnik Sládkovič, ktorý stvárnil Chrusteva, či Ján Vratislav Francisci-Rimavský ako žiarlivý Stepanov. Martýr slovenskej revolúcie z roku 1848 Ľudovít Šulek hral Karasinova a na javisku sa objavil aj August Horislav Škultéty, riaditeľ prvého slovenského gymnázia vo Veľkej Revúcej.
Divák Jozef Miloslav Hurban toto predstavenie, atmosféru i herecké výkony veľmi plasticky opísal Květoch 1. mája 1842.
„Osoba hlavní v činohře této, Beňovský, jest náš spolurodák, původem ze stolice nitranské. Bylo tedy volení kusu na svém místě. Pověsti o Beňovského osudech rozletují se až posud mezi lidem a jsou v čerstvé paměti. V představování bral se na tyto tahy ohled, a takž dílo, ač nepůvodní, bylo předce na půdu vlastní přeneseno.
Efekt byl neočekávaný. Co ke zvláštní chvále našich vrelemilovaných ochotníků slouží jest předně, že dokonale a individuálnym svým darům a způsobnostem přiměřeně úlohy mezi sebe rozdelili, pak že celek znamenitě vystavili. Afanasie byla opravdová severního podnebí květina, jejiž severo-ponebavou barvu obleskovaly papršleky poledního slunce vzdělanosti. Zjevení se zrakům jejim Beňovského byl nový obrat, nový život v duchu a životu jejim. A ačkoli panna Zuzanka Kolénička prvníkráte hrala, předce tak hluboce pojala moment tento úlohy své, že nic jiného, než Afanasii v celé své bytosti nám neobjevila. Hlas její jest příjemný, deklamace bez upýpavosti, posunky bez nucenosti. Obecenstvo ji odměnilo hlučným potleskem a vyvoláním.
Víckrát vyvolán – Beňovský ve všech situacech obratně. Zdařile vyvedl i ty nejtěžší výjevy, jakož ten, kde jej Stěpanov obviňuje, kde Setnika podvádí a kde seba i své spojence z Kamčatky vysvobozuje, nechávaje dceru otci.“
Nezbedná myjavská mládež
Ale nechváľme len, vnesme aj trochu kritiky. Samuel Jurkovič, organizátor predstavenia, si poťažkal na myjavské obecenstvo, najmä na mládež:
„Mrzutost a překážky veliké působila nezbedná myjavská mládež, která pro nedostatek místa násilně se vtepeřila do síně divadělní a tam na vysoké skrině neb kasně obecní, co na galerie, vylezla, pěstvo dělala, jini na kamna se drápali a potud se na nich hemžili, tiskli, až několik kachli skutočně rozbili, z toho křik a smích povstal, opět po chvíli několik kachli padlo, a zas po chvíli, a to přes celé poslednější jednáni trvalo, tak že mezi častým hlomozem, smíchem, hrmotem, dobré celé kamna popadaly, se porozbíjely a do čista zničily, což v obecenstvě častou a velikou nechut působilo, rozpustilcům pak nečest.“
Aj keď premiéra bola úspešná, bola zároveň derniérou, pretože študenti už viac hru nehrali, aj keď mali v pláne predstavenia v Senici a v Trenčíne.
V Trenčíne im maďarónska vrchnosť zakázala zahrať nielen toto predstavenie, ale slovenské divadlo vôbec. Boli radi, že ich ako ruských panslávskych agentov nepozatvárali.
Zakázané divadlo
Po potlačení revolúcie v rokoch 1848/1849 bola hra na území Uhorska zakázaná – rovnako ako Shakespearove hry s témou sprisahania proti vladárovi. A tak sa Móric Beňovský ocitol v spoločnosti takých odbojníkov ako Hamlet alebo Brutus z drámy Julius Caesar. Nebolo to preto, že by mala cenzúra problém s autorom, keďže v tom istom čase sa odporúčala hrať iná von Kotzebueho hra, Starý kočiš Petra III., ktorá hovorila o láske k panovníkovi.
Po páde Bachovho absolutizmu hru naštudovali v roku 1862 svätomikulášski ochotníci, veľmi pôsobivú dekoráciu kamčatského prístavu vytvoril veľký slovenský maliar Peter Michal Bohúň.
Hry von Kotzebueho sa však začiatkom minulého storočia začali vytrácať nielen zo slovenských, ale i zo svetových javísk, až zmizli úplne a dramatik upadol do zabudnutia, dokonca aj v rodnom Nemecku.
Beňovský v súčasnosti
V roku 1995, teda rok pred 250. výročím narodenia Mórica Beňovského, inscenovalo hru Divadlo spod Čerenca. Účinkovali v nej nadšení ochotníci z rodného mesta Mórica Beňovského Vrbového a z neďalekého Prašníka. Hru naštudoval režisér Roman Nikodém, ktorý ju poslovenčil podľa českého prekladu Josefa Čmela z roku 1822.
Hra mala tri predstavenia a stretla sa so slušným záujmom obecenstva. S odstupom rokov, v roku 2012, Roman Nikodém hru upravil a už so súborom Dyvallo spod šikmej veže naštudoval ešte raz. Mnohé postavy preobsadil a odohral asi 60 predstavení. Jedno bolo aj v historickom prostredí na Ľubovnianskom hrade, kde bol Beňovský väznený.
Kotzebueho hra by si dnes zaslúžila preklad z originálu, nie cez druhý jazyk. Čiže, hľadá sa germanista – teatrológ, ktorý by sa popasoval s nemčinou 18. storočia a dal nám úplnú slovenskú verziu tejto hry!
Po moderných úpravách by si hra mohla nájsť cestu nielen na amatérske javisko, ale aj na profesionálnu scénu. Veď divadelná hra Augusta von Kotzebueho Móric Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke zasiahla podstatným spôsobom do vývoja slovenskej kultúry. Už aj preto, že je jedným z prvých umeleckých diel, ktoré zahraničný spisovateľ napísal o našom rodákovi, aj preto, že sa stala obľúbeným repertoárovým číslom slovenských ochotníckych divadiel v 19. storočí.
Ďalšie uvedenie hry by bolo poctou a splatením dlhu nielen Móricovi Beňovskému, ale aj nadšencom, ktorí pred takmer 180 rokmi v neľahkých podmienkach hru inscenovali.
TEXT: Ján Bábik
FOTOGRAFIE: Archív divadelného súboru Dyvallo spod šikmej veže
