Keď hovoríte o svojej práci a spomeniete prístup „harmreduction“, mnoho ľudí zrejme nerozumie, o čom je reč. Ako by ste v skratke opísali túto metódu?
Je to metóda sociálnej práce, ktorá je súčasťou terciárnej prevencie. Ide o znižovanie negatívnych dôsledkov už vzniknutého rizikového správania. Zjednodušene povedané, riešime už niečo, čo jestvuje, už tomu nevieme zabrániť, ale môžeme znížiť mieru negatívnych dôsledkov na konkrétneho človeka a zároveň na celú komunitu či spoločnosť. Pre mňa ako človeka, nie profesionála v teréne, je harmreduction veľmi oslobodzujúci prístup, ktorý je akceptujúci, prijímajúci, pragmatický a humanistický. Poskytuje človeku slobodu a priestor pre vlastné vnútorné zdroje, ktoré vedú k zmene a zároveň k pochopeniu a prijatiu.
V občianskom združení Prima pôsobíte nielen ako koordinátorka kontaktného centra, ale chodíte aj priamo do terénu. S akými ľuďmi sa na ulici stretávate?
Hneď v úvode by som rada zvýraznila slovo „ľuďmi“. Žijeme v krajine, v akej žijeme, ak u nás nezapadáte do potrebnej škatuľky či šablóny, tak hneď počujete, že si za to môžete sami, tak vám treba a iba zneužívate sociálny systém. Na ulici sa stretávame s ľuďmi, ktorí nesú svoj kríž a bremeno, ktoré si sčasti vybrali sami, no nesmieme zabúdať na to, že nie každého štartovacia čiara je rovnaká.
Našimi klientmi sú užívatelia drog, ľudia z pouličného sexbiznisu a ľudia bez domova. Radšej by som však chcela zdôrazniť, že na ulici stretávam často zúfalých ľudí, ktorí sú hladní, mnohí boli prepustení z väzenia s nejakými drobákmi vo vrecku a nevedia ani, kde prespia prvú noc na slobode. Stretávam ľudí, ktorí sú vďační za rozhovor a teplú kávu, ktorí sa hanbia vyhrnúť si nohavice a ukázať nám rany na nohách. Stretávam ženy, ktoré sa zaľúbili do nesprávneho človeka, decká, ktoré vyšli z domova a nevedeli, čo si počať so životom, mladých chalanov, ktorí nikdy nevideli a nezažili, ako má fungovať rodina. Takýchto ľudí stretávam.
Aké formy pomoci poskytuje vaše občianske združenie?
V rámci primárnej prevencie robíme osvetovú činnosť, tematicky zamerané kampane, vydávame infomateriály a participujeme na rôznych projektoch s vedeckovýskumným zameraním.
V rámci sekundárnej prevencie robíme prednášky na stredných školách a v nízkoprahových kluboch pre deti z rizikového prostredia, v ústavoch na výkon trestu a odňatia slobody a tiež na festivaloch. V rámci terciárnej prevencie robíme naše hlavné činnosti vrátane harmreduction. Naším hlavným programom je výmena injekčných striekačiek, distribúcia kondómov a zdravotníckeho materiálu potrebného na bezpečnú aplikáciu drogy, ošetrenie v teréne, testovanie na infekčné a sexuálne prenosné ochorenia, poskytovanie sociálneho poradenstva a sociálnej asistencie, psychologické, právnické a lekárske poradenstvo.
Čo bolo vašou osobnou motiváciou, pre ktorú ste sa začali venovať tejto činnosti?
Niekedy v druhom ročníku na vysokej škole sme mali prednášku o terénnej sociálnej práci. Prišla k nám taká nízka pani a hoci som vedela, že ide o veľké meno, bola sama sebou a na nič sa nehrala. Keď rozprávala o svojej práci, pomyslela som si, že možno by bolo fajn skúsiť terén aj doma na Slovensku, že možno existuje svet sociálnej práce aj u nás doma a nielen vonku, v rozvojových krajinách, kde som ho chcela žiť. Tou prednášajúcou bola Barbora Kuchárová, moja súčasná šéfka a riaditeľka OZ Prima. To bol okamih, keď vznikla myšlienka, ktorú som o dva a pol roka premenila na skutočnosť a stala sa súčasťou OZ Prima.
Koronakríza zmenila fungovanie ľudí na celej planéte. Ako ovplyvnila pandémia činnosť v OZ Prima?
Prvú vlnu sme prežívali dosť intenzívne. Zrazu sme žili v dobe zákazov a príkazov. Nevedeli sme, čo to prinesie, skoro pol tímu muselo odísť z Bratislavy domov a tak sme prišli o polovicu kolegov. Ťahali sme obrovské množstvo služieb, zháňali rúška, kde sa dalo, nosili sme svoju vlastnú posteľnú bielizeň na poštu a posielali našim dobrovoľníkom, nech z nej šijú rúška. Nevedeli sme, dokedy to potrvá, fungovali sme štýlom tu a teraz. Bolo to naozaj vyčerpávajúce.
Po ústupe prvej vlny sa svet opäť naštartoval, zmenila sa vláda aj priority. V našich skladoch sa hromadila dezinfekcia, no mizol materiál, ktorý neodmysliteľne potrebujeme pre naše fungovanie. Pred týždňom som do jedného projektu napísala túto odpoveď na otázku, ako odôvodňujeme žiadosť o dotáciu: Koronakríza nám priniesla zaujímavý paradox – náš sklad je plný litrov a litrov dezinfekcie, no máme posledných 500 kusov kondómov.
Pôsobíte v tejto oblasti už piaty rok. Je niečo, čo vás v poslednom období prekvapilo alebo ste už pripravená na všetko?
Život sociálnej pracovníčky ma učí pokore. Zistila som, že sú veci, ktoré ste prežili alebo naučili sa z praxe, preto už viete lepšie, ako reagovať. Zároveň zisťujem, že nikdy nebudem pripravená úplne na všetko. Je skvelé mať skúsenosti, no zakaždým narazím v práci na niekoho, kto chytí našu škatuľku a všetko z nej vysype. Tým niekým sme my sami. Napriek tomu, že som sociálna pracovníčka, som aj žena a matka. Mám svoje osobné hranice, strachy a nepochopenia. Vždy, keď si myslím, že už mnou nič nezatrasie, príde okamih, keď narazím na samu seba a zrazu je moja škatuľka prázdna. Fascinuje ma, že to tak funguje, a podľa mňa je úžasné si to uvedomiť a nebojovať so sebou.
Prevencia je najefektívnejšou formou intervencie. Čo by sme mali robiť, aby sme sa ako spoločnosť vyhli sociálnopatologickým prejavom?
Počúvať. Počúvať seba a svoj hlas, načúvať druhým a vnímať, čo nám hovoria. Tráviť viac času s rodinou a namiesto mobilu chytiť za ruku svoje dieťa a ísť s ním von. Ísť novým generáciám príkladom a nebáť sa ukázať, že robíme chyby. Môj bývalý dekan na vysokej škole pán Bučko nás učil, že najväčšia misia a začiatok všetkého sa začína u nás doma. Odtiaľ pochádzajú začiatky dobrého aj toho zlého či chorého. Ak by sme viac počúvali a viac sa venovali rodine, svojmu okoliu a komunite, v ktorej žijeme, ak by sme sa starali jeden o druhého, na ulici by nežil jeden jediný človek bez domova. Som si istá, že to tak funguje, pretože som to zažila. Kľúčom k zdravej spoločnosti sme my sami, problémom je, že to mnohí nevidíme. Zároveň však nechcem znieť utopisticky, a tak na záver iba dodám, že základom je o problémoch hovoriť. Rozprávajme sa a veľa sa pýtajme. Hovorí sa, že žiadna otázka nie je zlá. Horšie je žiť v nepravde.
TEXT: Ingrid Hupková
FOTOGRAFIE: Archív Sabíny Brédovej
Sabína Bredová vyštudovala misijnú a charitatívnu prácu na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Pracovala v Indii ako logistka antimalnutričného programu a tiež ako projektová manažérka v detskom domove v Kambodži. V súčasnosti pôsobí v občianskom združení Prima a na Ministerstve zdravotníctva SR. Je hrdou mamou čoskoro trojročného synčeka a neoblomnou bojovníčkou za spravodlivosť a ľudské práva.
