Je pravda, že ste študovali najprv strednú knihovnícku školu a až potom konzervatórium?
Keď sme na základnej škole museli odovzdávať svoju predstavu o tom, čím chceme byť, už vtedy som napísala, že speváčkou a herečkou. Zároveň som milovala knihy. Bývala som na internáte, a keď spolubývajúci neboli na izbe, vždy som si spievala. Pani vychovávateľka ma počúvala a raz ma bez môjho vedomia prihlásila na súťaž. Bola som pridelená pani korepetítorke Anne Gondášovej, ktorá bola významnou riaditeľkou ZUŠ na Karloveskej. Hneď ako som jej zaspievala, tak jej padla sánka. Keď sa teraz stretneme, vždy mi povie: „To ja som ťa objavila!“
Súťaž ste vyhrali?
Vyhrala a začala som chodiť do umeleckej školy k pani učiteľke Zúbkovej. V jednom ročníku som sa dostala až do celoštátneho kola. Potom pod vedením pána učiteľa Danáša som sa rozhodla ísť na konzervatórium. Zároveň som stále spievala aj na knihovníckej škole. Keď sa moji spolužiaci na hodine matematiky nechceli učiť, pani učiteľka súhlasila, ale len pod podmienkou, že budem celú hodinu spievať. Učiteľ telesnej výchovy bol vášnivý rybár, čo som ale nevedela. Keď som na plaveckom výcviku spievala pieseň Pstruh od Franza Schuberta, stala som sa jeho miláčikom. „Tóthka, zaspievajte mi toho Pstruha do ucha,“ povedal mi, keď sme spolu tancovali na stužkovej.
Po ukončení knihovníckej školy ste pokračovali na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Spomínate si na svoj prvý koncert?
Najviac mi v pamäti utkvel absolventský koncert. Mojou pedagogičkou bola pani profesorka Michalková a vtedajšou vedúcou odboru pani profesorka Černecká. Počas štúdia som mala veľké šťastie na korepetítorov. Tri roky ma sprevádzala pani profesorka Tatiana Hurová-Lenková a vo štvrtom ročníku som dostala pána profesora Ghillányho. Bol rok 1989 a práve prebiehala revolúcia, živo si spomínam na debaty o demokracii aj o väznení pána Čarnogurského. V tomto čase prišla na pozíciu korepetítora vtedajšia študentka VŠMU Danka Hajóssy. Mojimi spolužiakmi boli napríklad Robo Opatovský, ktorý študoval hru na gitare, Jolana Fogašová, Ján Babjak, Bibiana Ondrejková, Marek Piaček a Sväťo Malachovský. Z operného štúdia si vybavujem operu od Igora Bázlika Krém, kde som stvárňovala postavu pani Krkovej – odvtedy mi inak nepovie. K mojim obľúbeným predmetom patrili aj hudobné formy vďaka pedagógovi Pavlovi Zikovi. Bol to neskutočne múdry a kultivovaný človek, doteraz čerpám z jeho hodín.
Dlhé roky ste pôsobili ako sólistka…
Po škole som bola súčasťou projektu Dvojspevy spoločne s Ivanou Tomášikovou. Absolvovali sme turné v Maďarsku a v kúpeľných mestách na Slovensku. Vystupovali sme s repertoárom: Moravské dvojzpěvy od Antonína Dvořáka, Dvojzpěvy od Bohuslava Martinů a od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Potom prišla spolupráca s Bratislavským chlapčenským zborom.
Túžili ste po sólovej kariére v divadle?
Áno, opera bola pre mňa všetkým. Chodila som na konkurzy, ale osud to tak nechcel. V Ústí nad Labem mi túto cestu prekazil žlčníkový záchvat, v Banskej Bystrici môj hlas považovali za dramatický soprán a hľadali lyrický typ hlasu, no a na konkurze do zboru v Salzburgu mi to takisto nevyšlo, môj neskrotný hlas až priveľmi trčal nad ostatné.
Ako sa z vás stala hlasová pedagogička? Nechcelo sa vám už spievať?
(smiech) To nie je pravda. Keď som skončila školu, začala som si hľadať prácu a Danka Hajóssy bola v tom čase korepetítorkou v Bratislavskom chlapčenskom zbore a dievčenskom zbore Canens. Odporučila ma na prácu hlasovej pedagogičky. Prinieslo mi to veľa práce s hlasovou výchovou, ale bola som aj sólistkou a na koncertoch týchto telies som spievala samostatne aj v piesňach spoločne so zborom. Mojou hlavnou doménou boli černošské spirituály.
Úloha hlasového pedagóga v zbore vtedy nebola bežná?
Pani Magdaléna Rovňáková bola prvou zbormajsterkou, ktorá vzhľadom na skúsenosti zo zahraničia prišla s myšlienkou hlasového pedagóga pre zbor. Vedela, že zbormajster nie je schopný obsiahnuť všetku prácu sám, navyše v takom veľkom telese, akým je Bratislavský chlapčenský zbor. Bolo to teda veľké nóvum a pani Rovňáková týmto rozhodnutím naštartovala nové zborové myslenie.
Mali ste rešpekt pustiť sa do tejto práce, navyše s chlapčenským zborom?
To som mala. Dokonca som v jednej chvíli ostala prekvapená, že aj chlapci sa rozdeľujú do skupín soprány a alty. V osemdesiatom deviatom to bol jediný zbor na Slovensku a ani tak nemal veľa koncertných príležitostí. V tom čase nebola televízia v takom rozhraní, CD-čka neexistovali a o internete nebolo ani chýru. O terminológii chlapčenského zboru sme sa nemali ako dozvedieť, ani si to kde naštudovať. Chlapčenský zbor bol v tom čase vo Viedni, ale hlavne v Anglicku pri farnostiach – pueri cantores v katolíckych a anglikánskych kostoloch. U nich to bolo bežné, ale u nás nie. Za socializmu by to nebolo možné. Dnes je to už aj pre nás prirodzené, no až po otvorení hraníc prišla možnosť zoznámiť sa s fungovaním ostatných zborov v Európe.
Pracovali ste ako hlasová pedagogička aj s inými zbormi na Slovensku?
V roku 2002 sme nahrávali s BChZ a s Braňom Kostkom dielo Antonia Vivaldiho Gloria. Na tejto nahrávke som spievala sóla, ale Braňo ma sledoval už aj na predošlých koncertoch, kde si všimol, ako chlapci reagovali svojím spevom na moje gestá o tvorbe tónu a správnom nasadení. Zaujala ho moja nonverbálna komunikácia a oslovil ma, aby som prišla robiť hlasovú pedagogičku do zboru Technik pri STU. Neskôr si ma všimli aj v Trnave a začala som pracovať aj s miešaným speváckym zborom Tirnavia.
Ako vnímate súčasnú zborovú situáciu na Slovensku?
Napriek tomu, že už pracujem skôr so sólistami, zbory sú stále mojou srdcovkou. Minulý rok bola naša ZUŠ súčasťou veľkého projektu v Slovenskej filharmónii pod taktovkou Jozefa Chabroňa a tu som si všimla, ktorá bratislavská ZUŠ má zbor a ktorá nie. Ako som už spomínala, kedysi bolo bežné, že základné školy mali svoje zbory, čo prinášalo aj oveľa väčší počet prehliadok a súťaží. Je škoda, že to už teraz tak nie je. Deti spievajú menej, ale tento problém pramení už v škôlkach. Za zlatej éry sme chodili po škôlkach a vyberali deti, ktoré mali potenciál – už vtedy bolo vidieť, v ktorých škôlkach sa s deťmi spieva.
Myslíte, že by pomohlo, keby sa pedagógovia začali viac venovať deťom v škôlkach po hudobnej stránke?
Určite áno. Chyba má ale korene už na pedagogických školách. Prijímačky na pedagogické školy boli kedysi oveľa prísnejšie ako teraz. Každý, kto sa na školu hlásil, musel vedieť spievať a musel vedieť hrať na hudobnom nástroji. Neviem, či aj teraz je to podmienkou prijatia. Dnes sa ani na školách nepracuje s deťmi toľko, deti boli kedysi oveľa kultivovanejšie, mali širší obzor vzhľadom na umenie, a dokonca aj v rodinách sa spieva omnoho menej ako kedysi. U nás doma sa napríklad spievalo stále, aj na cestách v aute sme spolu s mamičkou nahrádzali ockovi rádio. Kedysi mala prípravka do zboru 40 detí, teraz je ten počet omnoho menší. Vidím to na každom konkurze, deti niekedy nevedia chytiť ani tón, ktorý sa im zahrám.
V Bratislavskom chlapčenskom zbore vám rukami muselo prejsť veľké množstvo detí. Uplatnili sa niektoré v súčasnom kultúrnom dianí?
Neskôr po mojom nástupe do BChZ sa pani Rovňáková rozhodla rozšíriť možnosť štúdia aj o individuálny prístup, o sólový spev pre chlapcov a klavír a začali sme spoločne vychovávať aj sólistov. Na hodinách sme videli, kto má sólové ambície, kto je viac muzikálny a kto ako pracuje s hlasom, a naozaj mnohí našli uplatnenie v profesionálnej umeleckej činnosti. Napríklad Csabovi Kotlárovi, ktorý bol excelentný soprán, som vždy hovorila: Tohto sa drž, toto vieš naozaj robiť! Teraz je z neho významný barytonista a niekoľkokrát bol nominovaný na cenu Thálie. Ďalším mojím žiakom je Tomáš Šelc, ktorý je excelentný barokový a operný spevák, no nemá problém zaspievať čokoľvek. Skvelý sólista Juraj Kuchar spieva v Slovenskom národnom divadle.
Bratislavský chlapčenský zbor bol dobrým odrazovým mostíkom aj pre iné profesie…
Niektorí moji bývalí žiaci sa nevenujú iba spevu, ale dali sa aj na inú hudobnú dráhu, ako napríklad ty. Roky si ku mne chodil na spev, vyštudoval si skladbu a teraz si zbormajstrom zboru, v ktorom som pôsobila ako hlasová pedagogička. Dobre si pamätám, ako som malému chlapcovi umývala zubnú pastu z chrbta, lebo izba, na ktorej si býval, bola na zborovom sústredení vyhodnotená ako najšpinavšia. Ako chlapec chodil ku mne spievať aj vynikajúci dirigent Peter Valentovič, ktorý ma sprevádzal na klavíri na niektorých akciách. Vaško Púčik, ďalší z mojich žiakov, stál pri zrode Red Cat Cabaret clubu, kde pôsobí nielen ako herec a spevák, ale aj ako scenárista a režisér. Gabriel Rovňák je úspešný muzikant, ktorý je teraz okrem iného aj dirigentom v BChZ. Z dievčat musím spomenúť Mariannu Gelenekyovú, s ktorou spolupracujem doteraz.
Aký pracovný postup máte nastavený pre svojich študentov spevu?
Nemám žiadny pracovný postup, pretože každý študent je iný, a preto k nim pristupujem individuálne. Človek sa učí celý život aj o práci s hlasom, aj o fyziognómii a, samozrejme, aj o speve. Každý človek má inak narastený krk, zuby, hlasivky, hlavu, rezonátory, má iné postavenie dychu, iný typ postavy, inú povahu, a preto musím mať na každého vlastný slovník a prístup.
Je pravda, že hlasovou mutáciou prechádzajú aj ženy?
Je to pravda. Nie u každej ženy to však počujete, na hovorenom hlase si to nemusíte vôbec všimnúť. Naopak, pri speve je to iné, môže to byť spôsobené hormonálnymi zmenami alebo vývojom samotnej telesnej schránky.
Môže sa stať, že hlasivky po mutácii už nebudú schopné spievať?
Nestretla som sa s tým, že by neboli schopné spievať, musel by si ich človek poškodiť. Napríklad nesprávnou technikou alebo nesprávnou životosprávou. Môže sa však stať, že človek po mutácii nemá hneď ideálnu farbu hlasu, môže sa zmeniť. Tento proces zmeny môže trvať aj dva roky, u každého inak, aj na tom sa však dá pracovať.
Hlasivky sú sval a hlasová rozcvička je veľakrát podceňovaná, no jej dôležitosť je nespochybniteľná. Prečo?
Pretože ako si športovci musia zahriať svoje svaly, keď chcú podať fyzický výkon, aj speváci si musia svoj sval rozcvičiť, musia si hlasivky zahriať, inak by si ich mohli unaviť alebo poškodiť. Každý spevák si nájde svoj typ hlasovej rozcvičky, ktorý mu vyhovuje. Rozcvička nemá hlas unaviť, ale zohriať a hlasivky urobiť pružnejšími. Každý deň sa človek inak zobudí, fyzicky cíti, má inú náladu a tomu by mal prispôsobiť svoju rozcvičku. Veľký vplyv na ženský hlas má menštruácia, vtedy sú totiž hlasivky viac prekrvené, a preto sa musíme rozospievať šetrnejšie. Vplyv má aj nádcha, alergie, alkohol, cigarety a aj sex, pretože muži sú po ňom väčšinou bez energie.
Keď som bol malý a začali sme spolu pracovať na bránicovom dýchaní, doma ma bolievalo brucho. Mohla to byť obyčajná svalovica?
Tým, že si začal využívať bránicu, tak si, samozrejme, mohol mať svalovicu na bruchu. Problémom však mohol byť aj to, že si svoj dych držal kŕčovito, bol si premotivovaný (smiech). Svalovicu mávajú zvyčajne speváci po veľkom výkone alebo pri cvičení árií postáv.
Čo vyslovene škodí hlasivkám v rámci hlasovej hygieny?
Horúce potraviny, polievka, čaj, ale aj veľmi studené jedlá. Podľa mojich skúseností v poslednom čase je hlavným elementom u malých detí krik. Deti veľmi kričia, čo je škodlivé na hlasivky. Iným môže prekážať prašné prostredie, alergie. Hlasivky zaťažuje aj nesprávne dýchanie, kŕč v krku alebo nesprávna technika. Sú aj rôzne druhy potravín, ktoré sa pred spevom neodporúčajú, ako napríklad čokoláda, ktorá zahlieňuje, veľmi mastné jedlá, drobiace sa jedlá, ktoré môžu ostať zakliesnené medzi hlasivkami, alebo bublinkové nápoje. U každého je to však iné, na každého môžu tieto veci vplývať inak, najlepšie je, keď si to každý na sebe odskúša. V zimnom počasí, keď sú speváci dobre rozospievaní, by vonku nemali ani veľmi rozprávať. Niekomu prekáža suchý vzduch, preto speváci majú doma zvlhčovač vzduchu. Je to všetko veľmi individuálne.
Vieme, že existujú ochorenia hlasiviek. Ktoré sú u nás najrozšírenejšie?
U nás je to nedovieravosť hlasiviek, nechvejú sa rovnakým tempom, alebo nerovnomerný pohyb hlasiviek a potom napríklad môže vzniknúť štrbinka, čo spôsobuje, že hlasivky nedoliehajú, môže to byť pokojne spôsobené aj dychom. Napríklad chrapot je diagnóza, i keď je tento spôsob spevu teraz veľmi populárny a veľa spevákov by ním chcelo spievať.
Vieme týmto chorobám predísť?
Áno, správnou hlasovou technikou, dýchaním, dychovou oporou alebo rozozvučaním rezonančných dutín. Ale myslím si, že tieto problémy vznikajú neprimeraným tlakom vzduchu na hlasivky alebo tlakom svalov, krku či hrudníka zvonku na hlasivky, pretože sa niektorí nevedia pri speve uvoľniť a zbytočne tlačia. Často sa teraz stretávam s tým, že keď rodičia prinesú svoje deti, aby som ich vyskúšala, zistím, že majú poškodené hlasivky. Častý plač a krik, najmä v škôlkach, môže viesť až k vzniku hrčky, ktorá sa potom musí z hlasiviek odstrániť operačne, zoškriabaním.
Čo by ste odporúčali užívať na podporu hlasiviek?
Hlavne vývar z bylín, napríklad zo slezu obyčajného, ktorý je súčasťou čajovej zmesi na priedušky. Lišajník islandský sa odporúča na chrapot. Pre tých, čo čaj nemusia, sú k dispozícii pastilky. Veľa spevákov využíva golden pastilky. Všeobecne dobre pôsobí na hlasivky kalcium, na zvlhčenie slizníc je veľmi dobrý sirup a, samozrejme, nesmieme zabúdať na med.
Dá sa cvičeniami alebo nejakou metódou dosiahnuť vysnívaná farba hlasu?
Veľa vecí sa môžete naučiť, napríklad už spomínaný chraplák. Musíte ho však robiť vedome. Ak ho dáte ako „feelingovku“ v rámci frázy a použijete iba minimálny tlak vzduchu, nemusíte si ním ničiť hlasivky. U mužov farbu hlasu veľmi ovplyvňuje ohryzok. Rezonanciami sa dá docieliť jas, cvengot, no vždy treba pracovať s tým hlasom, aký ste dostali, lebo každý je jedinečný. Systematickou prácou ho môžete vylepšovať.
Môže veľkosť rezonančných dutín ovplyvniť kvalitu spevu? Kde sa nachádzajú? Ako ich správne rozozvučať?
Nachádzajú sa v hlave, v krku okolo hrtana a máme ešte prínosové rezonančné dutiny. Zoberme si gospelových spevákov. Černosi sú v tomto veľmi ojedinelí. Majú väčšiu guľatú hlavu, širšie lícne kosti, čo má, samozrejme, vplyv na jas a farbu hlasu. Pri správnom rozozvučaní rezonančných dutín je dôležité nájsť správny pomer vzduchu, ktorý vháňame do rezonančných dutín, na rozozvučanie istej frekvencie tónu a to je veľmi ťažké.
Kto všetko vyhľadáva vašu pomoc pedagogičky a koučky?
Profesionáli alebo študenti spevu prídu preto, aby som im diagnostikovala, čo robia zle vo svojej technike spevu. Poviem im, v čom by sa mali zlepšiť, ako inak myslieť alebo pracovať. Môže ísť, samozrejme, iba o jedno sedenie, stačí sa dohodnúť a ja im pomôžem. Sú aj speváci, ktorých už pár rokov koučujem. Zo známych ľudí ma vyhľadal napríklad Robo Opatovský, speváci z Polemicu, Sima alebo operná speváčka Andrea Vizvári, Radoslava Müllerová.
Je pravda, že práca hlasového pedagóga je v istom ohľade i prácou psychológa?
Naše telo funguje tak, že keď je v strese, vychádzajú z neho len negatívne veci, nie tie pozitívne, je teda nutné všetko v hlave prepísať. Zvyčajne každý spevák, ktorému som „prerábala“ techniku alebo som mu radila, mal nejaký blok či už z pedagóga, zo zlyhania, z techniky spevu, ktorú pedagóg vyučuje, alebo z toho, že ho pedagóg vyhrotil do extrémnych polôh spevu. Tu však vzniká problém, pretože každému vyhovuje iná technika, a práve preto sa snažím ku každému pristupovať individuálne na základe pozorovania jeho spevu. Nechcem tým degradovať žiadnu techniku ani žiadneho pedagóga. Na každého však platí niečo iné. Keď príde ku mne niekto nový, rozoberiem zo psychologického hľadiska, ako sa pri speve cíti, kde pociťuje problém a o všetkom sa porozprávame. V momente, ako prídu moji zverenci ku mne do triedy, vidím, že nie sú psychicky v poriadku, takže kým sa nevyrozprávajú a nenavodia si psychickú pohodu, nedá sa spievať s ľahkosťou.
Je možné, že sa skutočná sila hlasu prejaví až po dosiahnutí pohody a pokoja?
Každý človek, aj laik, ak je nervózny, má problém alebo plakal, reaguje tak, že sa mu automaticky sťahuje krk. Tak sa nedá dobre spievať. Pre speváka je najdôležitejšia psychika a je pravda, že psychika sa často zlepší, keď sa spevák zlepší po technickej stránke. S istotou prichádza vnútorná vyrovnanosť a tá prináša iný pohľad na repertoár, spevák sa vie jednoduchšie vyrovnať so stresom zo spevu a tiež s každou jednou situáciou, ktorá môže nastať. Tento proces môže trvať dlho a prerábanie techniky zaberie oveľa viac času ako učenie sa niečoho nového.
Vy ste boli vždy so svojím výkonom spokojná? Hnevali ste sa niekedy na seba?
Určite áno, pretože čím viac viete o technike spevu, tým ste na seba prísnejší. Niekedy sa môžete aj rozkrájať, ale keď s vami publikum nespolupracuje, nemáte dobrú náladu alebo sa necítite vo svojej koži, môže sa to odzrkadliť na vašom výkone. Ale každá taká skúsenosť posúva umelca ďalej, začne sa viac emocionálne ovládať, mentálne pracovať a všíma si, ako jednotlivé faktory na neho vplývajú počas vystúpenia.
Zažili ste na javisku ťažké chvíle?
Na koncerte v Anglicku pred naším BChZ spieval domáci zbor. Ich dirigent spieval neskutočne krkom. Ako som sa na neho dívala, tak som sa do jeho krku vcítila, že som na chvíľu do svojho tela prebrala ten pocit. Moje prvé dva takty skladby Panis Angelicus boli úplne v krku, musela som sa rýchlo skoncentrovať a vrátiť sa do svojej hlasovej techniky. Spomínam si aj na koncert vo Francúzsku, kde som spievala slovenskú ľudovú pieseň Ej, padá, padá rosička, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie. Po prvej slohe prišlo absolútne okno, pohľadom som naznačila Zuzke Zahradníkovej, ktorá ma sprevádzala na klavíri, že niečo nie je v poriadku. Zareagovala ako profesionálka a pieseň ukončila promptnou kadenciou.
Chodia za vami študenti spevu s poškodenými hlasivkami a s nevyhovujúcou technikou spevu. Ako sa to môže stať? Môžu za tým byť pedagógovia, ktorí sú na výučbu spevu málo kvalifikovaní?
Áno, stáva sa to. Prišli ku mne už aj takí študenti, ktorí vyskúšali niekoľko pedagógov, no mali poškodené hlasivky alebo boli vykričaní. Sú zničení prácou v strese, pod tlakom, nesprávnou dychovou oporou alebo tlačením na hlasivky. Často chceli dosiahnuť niečo, čo ešte nedokázali spracovať. Nepovedala by som, že pedagógovia sú málo kvalifikovaní. Majú vysoké školy, takže sú vzdelaní. Možno nepristupujú ku každému spevákovi individuálne, nesadnú si so žiakmi po ľudskej stránke. Môže na to vplývať viac faktorov.
Čo to znamená pre speváka?
Každý spevák má sen spievať v opere, v zbore vo filharmónii – a teraz si predstavte, že prídete do šiesteho ročníka na konzervatóriu a už nedokážete odspievať áriu a nemáte dobrú techniku. To je pre psychiku speváka to najhoršie.
Nie je práca učiteľa, profesora spevu podceňovaná?
Áno, je podceňovaná, no na druhej strane sa mnohí pedagógovia preceňujú. Učím už 27 rokov a, samozrejme, som nezjedla všetku múdrosť sveta, ale problém je, že veľa pedagógov má málo pokory. Pokora je veľmi dôležitá a pedagógovia zabúdajú na samoštúdium, samovzdelávanie, počúvanie a debatovanie so žiakmi. Niekedy zabudli počúvať, ako sa spieva v okolitom svete, a implementovať novinky zo sveta spievania do svojej výučby. Netreba sa toho báť.
Váš workshop na festivale Tvor•BA mal neuveriteľný úspech, návštevnosť bola veľmi vysoká. Ako sa vám tam páčilo?
Musím povedať, že som bola veľmi nadšená. Veľkým plusom bola domáca atmosféra, ktorá tam panovala, pretože som veľmi bezprostredný človek, veľmi otvorený a na nič sa nehrám. Tak ako som to v tom momente cítila, tak som to aj podávala. Čo bolo úžasné, bola interakcia s ľuďmi, veľa sa pýtali. Veľa ľudí sa so mnou po workshope spojilo, vyhľadali moju pomoc. Som veľmi vďačná Národnému osvetovému centru, že som dostala takú možnosť.
TEXT: Michal Stahl
FOTOGRAFIE: Jakub Jančo
