V Trnave učíte vysokoškolákov, čo je to fotografia, a zároveň podporujete amatérskych fotografov na súťaži AMFO. Ako ste sa dostali k amatérskym fotografom?
Venujem sa im už desiatky rokov. Najprv som sa ako študent amatér, zúčastňoval na povestných fototribúnach s Vladimírom Vorobjovom a Ferom Tomíkom. Postupne ma začali pozývať na okresné súťaže do Senice, potom na krajské kolá do Skalice a v posledných rokoch mám možnosť byť členom komisie celoslovenského kola.
Má zmysel podporovať amatérskych fotografov?
Určite áno. Je veľmi dobré, že sa mladí, ale aj starší ľudia venujú zmysluplnej činnosti. Fotografia je navyše veľmi aktuálne médium, ktoré je otvorené, prístupné a dnes veľmi rozšírené. Fotografie sú všade. Na sociálnych sieťach, weboch či v printových médiách. Ďalším dôvodom je pokračovanie v dlhej kultúrnej kontinuite súťaže AMFO. Toto podujatie existovalo už za minulého režimu a už vtedy celkom dobre fungovalo napriek cenzúre.
Do akej miery je dôležitý vzdelávací rozmer súťaže AMFO?
V súčasnosti čelíme obrovskej nadprodukcii záberov, vo fotografii navyše nastal citeľný príklon k silnej individualizácii a to všetko spôsobuje chaos. V tomto kontexte vidím aj zmysel súťaže, ako je AMFO, ktorá pôsobí proti tomu chaosu tak, že špecifikuje žánre, témy a určuje hranice. Vďaka nej sú mladí ľudia vzdelávaní a vedení istým smerom. Pre účastníkov je veľmi prospešné, že dostávajú spätnú väzbu vďaka oceneniam, workshopom a výstavám.
Ako veľmi sa líši svet profesionálnej fotografie od tej amatérskej?
Rozdiely sa stierajú a oba svety sa čoraz viac prepájajú. Hlavnú odlišnosť vidím v tom, že profesionálny svet má témy, ktoré sú kontroverzné, spoločensky ťaživé, politické, búrajúce hranice. Profesionál, aj keď sa mu veľmi nechce, sa musí k týmto otázkam vyjadrovať a kreovať svoj vlastný výskum v rámci umenia. Naopak, neprofesionálny umelec fotografuje to, čo má rád. Príde z práce, pofotí si prírodu, les, deti čí psíkov. Harmónia a estetično sú pre neho dostatočnou spätnou väzbou.
Tie dva svety sa však spontánne k sebe približujú, pretože fotografia je otvorená a my žijeme v dobe workshopov, výstav a nekonečného prúdu informácií na webe. Šikovný a hĺbavý amatér sa môže poctivou prácou dopracovať k obrovským výsledkom. Aj on už môže realizovať svoj vlastný výskum. A presne to sa aj deje.
Videl som viacero amatérskych filmov a pri všetkých bolo na prvý pohľad zjavné, že ich nerobil profesionál. Poznám však viacerých amatérskych fotografov, ktorých fotky sú také kvalitné, že ich neviem rozlíšiť od profesionálnych. Je to tým, že som laik a nemám na to vycvičené oko, alebo je rozdiel v kvalite už naozaj taký malý?
Film je náročnejší, konečný výsledok závisí od kvality dramaturgie, zvuku, strihu a ďalších zložiek. Fotka je prístupnejšia, obraz sa demokratizoval a zvonku sa zdá, že je to celé veľmi jednoduché a pomerne rýchlo sa dajú dosiahnuť celkom kvalitné výsledky.
Zásadný rozdiel je však v posolstve pre spoločnosť. Profesionál navštevoval školy, kde bol informovaný učiteľmi o presahoch fotografie do filozofie, sociológie a ďalších vied. Amatérov niečo také nikto primárne neučil a nemajú preto potrebné kontextuálne poznanie. Profesionál dokáže vo väčšej miere pracovať s metaforou, so symbolikou, s určitým špecifickým kódovaním tak, že to často vidia len kurátori. Nevnímam to ako zásadný konflikt, skôr ide o vymedzenie priestoru na svoju tvorbu.
Takže amatéri zaostávajú v obsahu, hoci formu už zvládajú na podobnej úrovni?
Keď sa na to pozeráme len cez prvý plán, tak áno, často je amatérske dielo z technickej stránky zvládnuté perfektne. Rozdiel je v tom, že mu zvyčajne chýbajú ďalšie vrstvy, ktoré sú akoby za obrazom. Áno, je to z určitého pohľadu elitárstvo profesionálov, keďže bežný človek nedokáže dekódovať odkazy napríklad ikonografie antického umenia alebo postmoderné stratégie šesťdesiatych rokov.
Rozdiel vidím aj v témach diel. Amatér má určitú etickú hranicu – červenú čiaru, napríklad nikdy nespraví taký autoportrét ako profesionál. Nedokáže sa úplne odhaliť, fyzicky ani mentálne.
Rozprávame sa o umeleckej fotografii. Ako je to pri ďalších žánroch?
V reklamnej fotografii sú amatéri takí zruční, že sa dokážu vyrovnať profesionálom. V zásade to platí aj pre produktovú fotografiu a ďalšie žánre. Rozdiel vzniká možno vtedy, keď je súčasťou zákazky požiadavka, aby fotograf vymyslel niečo originálne a experimentálne. Vtedy sa prejavuje, že amatér nemá v hlave také komplexné informácie o histórii, ikonografii, dejinách umenia a o ďalších oblastiach.
Ako sa zmenila fotografia, odkedy je bežné, že má každý v telefóne celkom slušný fotoaparát?
Fotografia bola v digitálnej ére znovuobjavená, otvorila ľuďom dvere dokorán a ponúkla im úžasné možnosti. Fotoaparáty sa stále zdokonaľujú, prichádzajú nové softvéry a všetci sme očarení z technologického progresu. To očarenie malo okrem iného taký dôsledok, že sme sa často pozerali na súťaži AMFO na presaturované, prefarbené a preostrené zábery. Pomohlo, že sme diela, ktoré prešli takouto nadmernou postprodukciou, neoceňovali, čím sme tvorivý proces regulovali a autori sa vďaka tomu začali vracať na správnu cestu.
V digitálnej ére obrazu je všetko dosiahnuteľné a speje k dokonalosti, keďže dnes už aj amatéri majú vynikajúce možnosti na vzdelávanie a zároveň prístup ku kvalitnej technike. Našťastie, príklon k individuálnej estetike, ktorý sa preferuje v umení, vedie k tomu, že síce trpíme nadprodukciou obrazov, napriek tomu tento stav generuje nové a nové nápady. To je perfektné.
Je dostupná technika tým kľúčovým faktorom, vďaka ktorému sa amatéri dokážu dostať rýchlo na vyššiu úroveň?
Áno, dá sa to tak povedať. Ale podmienkou je, aby to bol školený proces. Na workshopoch som sa napríklad stretol s fotografmi, ktorí robili len čiernobielu fotografiu a odsudzovali farbu. Takáto jednostrannosť nie je dobrá, lebo sú idey a žánre, ktoré sú dobré v čiernobielej forme, ale sú projekty, ktoré si vyžadujú farbu.
To sa týka aj filtrov. Sú ľudia, ktorých tak očarilo HDR, že ho začali aplikovať na všetky možné témy. Na krajinu, architektúru, portréty a už sa potom nedokázali vrátiť. Podobné je to s objektívmi, tie „širokáče“ vás zhltnú, ste nimi úplne očarený, ale to je v zásade všetko.
K takýmto extrémom dochádza, keď človek pracuje sám a nemá za sebou školenia a príslušnosť ku komunite, ktorá mu dáva spätnú väzbu.
TEXT: Matej Vanoch
FOTOGRAFIE: Jakub Jančo
Jozef Sedlák študoval fotografiu na pražskej FAMU, v súčasnosti učí na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a externe na VŠVU v Bratislave.
