Ako si sa dostala k foteniu? Máš niekde odloženú svoju prvú fotku?
K foteniu som sa dostala tak trochu náhodou. Som vizuálne vnímavý človek. Vždy som sa rada pozerala na svet okolo seba a všímala si všetko možné, ale ukladala som si tieto „zábery“ len do pamäti. Sem-tam som si niečo cvakla mobilom a to bolo všetko. To sa zmenilo asi pred dvoma rokmi, keď som dostala ako darček jednoduchý analógový fotoaparát. Až vďaka nemu som objavila čaro fotografie.
A ktorá je to tá prvá fotka? Ha! Netuším, odkedy začať počítať. No určite mám odložené prvé filmy, ktoré som nafotila. Len neviem kde…
Fotíš aj na digitál alebo si ostala verná analógu?
Momentálne fotím viac na digitál. Keď som si uvedomila, ako veľmi ma fotenie baví, rozhodla som sa zobrať to vážnejšie a kúpila som si svoju prvú zrkadlovku. Na ňu odvtedy fotím väčšinu svojich fotiek vrátane tých, ktoré som poslala do súťaže AMFO. Ale mám aj niekoľko analógových foťákov a rada s nimi experimentujem. Teraz počas lockdownu som napríklad začala vyvolávať filmy doma v kúpeľni a veľmi ma baví ten fyzický kontakt a zážitok z celého procesu. Nemám v tomto smere nijaký vyhranený názor. Keď nemám nič lepšie poruke, pokojne spravím fotku aj na telefón. Dobrá fotka je pre mňa viac o obsahu a myšlienke, nie o technike.
AMFO 2020 si vyhrala so sériou REFLECTIONS OF REALITY. Fotografie sa doslova venovali odrazom reality, ktorú zasiahla prvá vlna korony. Ako dlho ti trvalo ju nafotiť?
Celé fotenie trvalo len pár týždňov. Začala som fotiť hneď v marci, keď to celé vypuklo. Vtedy som mala pocit, že sa deje niečo výnimočné a musím to stihnúť rýchlo nafotiť, pretože to zrejme o chvíľu celé pominie. Bývam v centre Bratislavy, ktoré je vždy rušné a plné ľudí. Bolo preto pre mňa fascinujúce vidieť všetky tie vyprázdnené ulice, zatvorené podniky a najmä ľudí v maskách. Niečo také som dovtedy poznala len zo záberov z ázijských krajín. Teraz sa za to trochu hanbím (keď vidím, aké má táto pandémia celosvetové dôsledky), ale v tom čase som sa aj trochu tešila, že môžem byť súčasťou niečoho takého výnimočného. Brala som to ako jedinečnú príležitosť a do ulíc som chodila takmer každý deň. Vracala som sa, až keď som mala prsty od zimy také skrehnuté, že som nevedela poriadne stlačiť spúšť.
Čo bolo pre teba v súvislosti s touto sériou najťažšie, najdôležitejšie, najneočakávanejšie?
Spočiatku som nevedela, čo presne chcem v súvislosti s pandémiou fotografovať. Fascinovali ma prázdne ulice a výklady, ale samo osebe mi to nepripadalo ako dostatočne silný motív. Najzaujímavejší boli pre mňa ľudia, ich zahalené tváre, pohľady plné strachu a neistoty z novej, nečakanej situácie. Keď som sa však k niekomu na ulici priblížila a chcela ho odfotiť, ľudia zväčša odvracali tváre, akoby sa ma báli. To ma prinútilo hľadať nový spôsob fotografovania. A práve fotenie cez odraz vo výkladoch prázdnych obchodov a podnikov sa ukázalo ako zaujímavý nápad, ako zobraziť viacero aspektov pandémie súčasne. Ľudia, ktorých som fotila, si väčšinou ani neuvedomili, že sú súčasťou záberu. A práve to mi dalo možnosť zobraziť realitu čo možno najvernejšie. Žiadna fotografia nie je inscenovaná, nikdy som nikoho nezastavila, aby mi zapózoval pred výkladom, ani nič podobné. Všetko je také autentické, ako to len bolo možné.
Momentálne sú tvoje fotografie súčasťou výstavy CEZ OKNO, ktorá je dostupná vo virtuálnej podobe do konca decembra. Budúci rok ťa však čaká ako víťazku AMFO samostatná výstava na festivale neprofesionálneho umenia TVOR•BA 2021. Pripravuješ na ňu niečo úplne nové alebo pokračuješ v téme, ktorou je teraz už druhá vlna korony?
Bude to moja prvá samostatná výstava, takže sa na ňu veľmi teším. Nedávno som získala grant z Fondu na podporu umenia na svoj najnovší fotografický projekt. Mal by voľne nadväzovať na tému pandémie, ale v abstraktnejšej podobe. Plánujem zobraziť svoju víziu postapokalyptického sveta bez ľudí. Tento projekt však má byť realizovaný v zahraničí a nie som si istá, kedy bude vôbec možné vycestovať za hranice. Mám v zálohe aj viacero starších projektov, ktoré by som rada odprezentovala divákom. Je paradoxné, že séria, s ktorou som vyhrala AMFO, sa zameriava prevažne na portréty ľudí. Ja pritom fotím ľudí naozaj minimálne. Preto by som rada prezentovala aj iné projekty, ktoré možno lepšie reprezentujú môj pohľad na svet.
Ak by si mohla na záver tohto rozhovoru odkázať niečo účastníkom či fanúšikom súťaže AMFO, čo by to bolo?
Napriek tomu, že som vyhrala hlavnú cenu, necítim sa teraz ako niekto, kto by mal ostatným účastníkom rozdávať rady. Na svete je až priveľa expertov, ktorí chcú každému radiť, čo a ako sa má robiť, a, bohužiaľ, tým často prinášajú viac škody ako úžitku. Myslím, že každý, kto sa na súťaži umiestnil, je na správnej ceste. Takže moja jediná rada je: robte to, čo vás baví a čo považujete za správne a dôležité. Nestresujte sa zbytočne pre názory iných ľudí. Hlavné je, aby ste mali zo svojej tvorby dobrý pocit.
Michaela Prablesková
Pochádza z Nitry. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Pracuje ako scenáristka na voľnej nohe, prevažne sa však venuje televíznej tvorbe. V septembri 2020 začala štúdium fotografie na VŠVU. Svoju fotografickú tvorbu vystavovala napríklad na kolektívnej výstave Count until Zero v Bratislavskom A4 – priestore súčasnej kultúry. Okrem fotografovania sa venuje literárnej tvorbe, zúčastnila sa na literárnej súťaži Medziriadky. Vo voľnom čase rada vyrába peňaženky z tetrapacku.
TEXT: Lenka Adamčáková
FOTOGRAFIE: Michaela Prablesková, www.tvor-ba.sk
