Autorom prvých záznamov u nás bol K. Plicka, ktorý ľudový tanec v mnohých lokalitách na Slovensku zachytil v niekoľkých svojich filmových dokumentoch v 20. – 30. rokoch 20. stor. (Po horách, po dolách; Za slovenským ľudom; Zem spieva). Špecifikami týchto záznamov sú autentická interpretácia živého repertoáru v tradičnom prostredí, príležitostiach a autentická ekológia tanca (odev, nositelia, etiketa).
Začiatky
Medzi prvých dokumentaristov patril muzikológ F. Poloczek, ktorý v rokoch 1951 – 1952 v spolupráci so Štátnym ústavom pre ľudovú pieseň, Československým rozhlasom, SĽUK-om, Ústavom hudobnej vedy SAV a Československým štátnym filmom zaznamenal typy tancov zo 17 lokalít stredného a východného Slovenska (Zuberec, Liptovské Sliače, Štrba, Pozdišovce, Šumiac, Terchová, Suchá Hora, Važec, Východná, Fintice, Rejdová, Kokava nad Rimavicou, Očová, Pohorelá, Čierny Balog, Ždiar, Ľubietová) v rámci filmovej dokumentácie Slovenské ľudové tance. Interpretácia stále živého materiálu a autentická ekológia týchto tancov (pôvodní nositelia, tradičné prostredie, odev, etiketa), ale aj tradičná forma a štruktúra tanca sú ovplyvnené obmedzenou dĺžkou záznamov.
Nasledovali výskumy etnochoreológov Š. Tótha, K. Ondrejku a S. Dúžeka. Výsledkom ich práce je asi 470 čiernobielych záznamov v dokumentačných fondoch ÚHV SAV, z ktorých asi 400 obsahuje tance a hry. V rokoch 1958 – 1960 sa uskutočnil terénny výskum v šarišských, prevažne rusínskych obciach Kamienka, Šarišské Jastrabie, Tichý Potok, Kyjov, Livovská Huta, i v Raslaviciach. Vzácny materiál je nemý a bez pasportizácie.
Dokumentácia tanca od 60. rokov
V rokoch 1965 – 1966 vznikol 15-dielny hudobno-tanečný seriál Zem spieva v kooperácii s Československou televíziou. Nakrútené boli okrem spevných a inštrumentálnych prejavov tanečné typy z regiónov Spiš, Šariš, Záhorie, Podpoľanie, horný a dolný Liptov, Horehronie, Hont, z myjavskej a trenčianskej oblasti a tanečné tradície goralských obcí i Zámutova, Branova, Terchovej, Hrochote, Kokavy nad Rimavicou a Očovej.
Jednotlivé typy tancov ani pôvod interpretov z rôznych obcí regiónu nie sú identifikované. Prostredie štúdia aj podľa výpovedí interpretov do značnej miery ovplyvnilo tanečnú formu, čo sa týka času i priestoru. Ide tak o synkretický materiál zaznamenávajúci prechod tradičných foriem hudobného a tanečného umenia od pôvodných nositeľov do prostredia folklorizmu (príkladom je odev, ale najmä choreografické úpravy tancov a rozdielna tanečná technika).
Od konca 60. do polovice 90. rokov 20. stor. pracovníci ÚHV SAV v spolupráci s bývalým Ústavom zahraničných Slovákov Matice slovenskej a festivalmi vo Východnej a Detve zaznamenávali tance zahraničných Slovákov.
Pracovníci tanečného oddelenia vtedajšieho Osvetového ústavu v spolupráci s ďalšími odborníkmi (C. Zálešák, K. Ondrejka, J. Majerčík, S. Dúžek) od polovice 60. rokov zaznamenávali tradičné formy tancov i choreografické diela folklórnych kolektívov. Filmový archív tak obsahuje záznamy tanečných typov z Kysúc (1962), Ovčí zdych (1965), či tanečné motívy z Liptova (1966), Myjavy (1969), Horných Orešian (1973), typy tancov z Križovian nad Duváhom (1974), tanečné motívy z Parchovian (1975) a víťazov súťaže sólistov tanečníkov v ľudovom tanci z folklórneho festivalu Východná v roku 1972.
Odborní pracovníci organizácie Csemadok v spolupráci s pracovníkmi ÚHV Maďarskej akadémie vied v rokoch 1952 – 1979 uskutočnili terénny výskum v 91 dedinách južného Slovenska obývaných maďarským etnikom. V 70. a 80. rokoch 20. stor. sa uskutočnila i kartografická dokumentácia v rámci projektu Etnografického atlasu Slovenska.
Výskumu tradičnej kultúry vo všeobecnosti i výskumu tanca sa na východnom Slovensku venovali aj etnológ J. Olejník, choreografka M. Nemcová a členovia folklórnych združení (Východoslovenské folklórne združenie) či národnostných organizácií (Zväz Rusínov a Ukrajincov Slovenska), osvetových organizácií.
Okrem terénnych výskumov realizovaných pracovníkmi vedeckých alebo osvetových inštitúcií sa výskumu ľudového tanca od 70. rokov venovali i taneční pedagógovia, choreografi a vedúci rôznych folklórnych kolektívov (M. Hvižďák, L. Bačinský, Š. Kocák, M. Noga, E. Varga, V. Urban, M. Palasthyová, M. Palanová a ďalší). Zaznamenávali najmä starších nositeľov tanečných tradícií v regiónoch, kde sami pôsobili, a výskumný materiál následne vo svojich folklórnych kolektívoch scénicky spracúvali. Kvalita týchto výskumov je veľmi rôznorodá – popri opisoch existujú i zvukové nahrávky a viac či menej komplexné videozáznamy inscenovaných výskumov, obvykle však bez pasportizácie a kontextu. Napriek tomu ide často o jediné záznamy tanečnej tradície aj v menej známych lokalitách.
Jedným z najrozsiahlejších dokumentačných projektov v histórii našej etnochoreológie bolo zaznamenanie 443 variantov tanečných typov v projekte Slovenská ľudová tanečná hudba, ktorý sa pod odbornou garanciou S. Dúžeka a B. Garaja uskutočnil v rokoch 1991 – 1992 v 41 obciach Slovenska. Výskum sa uskutočnil v 12 obciach západného Slovenska (Brodské, Cífer, Červeník, Kubra, Mestečko a Záriečie, Myjava, Pukanec, Selec, Smolenice, Turá Lúka, Vráble, Vrbovce, Zlaté Moravce), v 17 obciach stredného Slovenska (Čierny Balog, Detva, Hriňová, Hrušov, Kokava nad Rimavicou, Malá Lehota, Sihelné, Sliače, Suchá Hora, Sučany, Štiavnik, Telgárt, Terchová, Važec, Zuberec, Žaškov) a v 12 obciach východného Slovenska (Bystrany, Chmeľnica, Kežmarok, Krivany, Margecany, Myslava, Parchovany, Poruba pod Vihorlatom, Rakovec nad Ondavou, Raslavice, Víťaz, Zámutov).
Výskum do súčasnosti uskutočňujú i súčasní pedagógovia, choreografi a vedúci kolektívov V. Michalko, M. Lojan, S. Ondejka, D. Kľučárová, M. Svoreňová, L. Konečná, A. Krausová, B. a F. Morongovci, K. Babčáková, A. Lincke, Š. Štec, J. Ďuráči, P. Kocák, S. Dikaszová, P. Hrabovský, M. Sabol a ďalší. Výskumu a dokumentácii tanca vo svojich regiónoch sa systematicky venujú i metodici kultúrno-osvetových inštitúcií, ktoré vydávajú i metodické publikácie či zbierky materiálu (Centrum tradičnej kultúry v Myjave, Regionálne osvetové stredisko v Leviciach, Podpolianske osvetové stredisko vo Zvolene, Liptovské kultúrne stredisko v Liptovskom Mikuláši a ďalšie).
Tanečný výskum je v súčasnosti aj súčasťou vybraných vedeckých projektov a grantov (napr. komplexný výskum tanečnej a hudobnej tradície Rómov realizovaný v horehronských obciach J. Ambrózovou a. Krausovou z Katedry etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre).
Výskum v 21. storočí
V ostatných 20 rokoch sa uskutočnili dve rozsiahlejšie terénne dokumentácie tanca. V rokoch 2001 – 2009 sa uskutočnil terénny výskum tanečných foriem v 84 lokalitách 11 tanečných regiónov v rámci projektu Ľudové tance slovenských regiónov. Projekt uskutočnili odborní pracovníci Národného osvetového centra v spolupráci s odbornými pracovníkmi Ústavu hudobnej vedy a Vysokej školy múzických umení. Odbornými garantmi boli S. Dúžek, B. Garaj a E. Klepáčová, spolupracovníkmi A. Lukáčová, B. Morongová, K. Babčáková a ďalší. Etnológovia, etnochoreológ a etnomuzikológ spolu s technickým štábom počas 3-dňových prieskumov uskutočnili výber tanečných typov a nositeľov, následne výskum a audiovizuálny záznam. Vznikli tak i verejnosti dostupné DVD nosiče:
- Ľudové tance regiónu Dolný Trenčín
- Ľudové tance okolia Púchova, Považskej Bystrice a Kysúc
- Ľudové tance juhozápadného Slovenska
- Ľudové tance okolia Nitry a horného povodia rieky Nitra
- Ľudové tance Gemera a Malohontu
- Ľudové tance regiónu Záhoria a Myjavy
- Ľudové tance regiónu Oravy
- Ľudové tance regiónu Spiša
- Ľudové tance regiónu Šariša
- Ľudové tance regiónu Zemplína.
Cieľom projektu bola dokumentácia súdobého stavu uchovávania a prezentácie ľudového tanca v interpretácii členov folklórnych skupín, prípadne významných nositeľov tradície. Inscenovaná situácia a predovšetkým prerušenie kontinuity tanečnej tradície a jej primárna existencia vo folklórnom kolektíve sú faktormi, ktoré ovplyvňujú výslednú podobu materiálu. Zaznamenávané boli varianty v interpretácii i viacerých generačných skupín. Niektoré tance sú dosiaľ živým repertoárom (vikrúcanka, redoví) a sú zaznamenané v súčasnom odeve, iné sú prevažne rekonštrukciou s viac či menej evidentnými choreografickými úpravami folklórnych kolektívov.
V priebehu rokov 2014 a 2015 sa uskutočnil záchranný výskum a terénna dokumentácia tradičných foriem ľudového tanca v 44 lokalitách 9 tanečných regiónov. Zaznamenávané boli tradičné formy jednotlivých variantov tanečných typov v interpretácii predovšetkým nositeľov neorganizovaných vo folklórnom hnutí, ale i členov folklórnych skupín.
Dokumentačný projekt, ktorému napriek neprimerane nízkej časovej dotácii predchádzal prieskum, bol uskutočnený v rámci národného projektu Digitálne múzeum, realizovaného Múzeom SNP v Banskej Bystrici a spolufinancovaného z finančných prostriedkov Európskej únie v rámci OPIS 2. Autormi etnochoreologickej dokumentácie boli B. Morongová, K. Babčáková, M. Palanová a S. Ondejka, autormi etnomuzikologickej časti A. Lukáčová a M. Noga. Koordinátorkou projektu bola etnologička M. Koreňová.
Dokumentované boli predovšetkým lokality z regiónov, ktoré netvorili súčasť projektu Ľudové tance slovenských regiónov. Špecifikom výskumu bola dokumentácia i tanečnej tradície národnostných menšín (Rómovia, karpatskí Nemci, Rusíni). V rámci dokumentácie – záchranného výskumu – tak boli zaznamenané varianty tanečných typov z regiónov:
- Abov (lokality Bidovce, Družstevná pri Hornáde, Hosťovce, Košická Nová Ves, Krásna, Moldava nad Bodvou, Myslava, Nižný Klátov),
- Liptov (lokality Huty, Veľké Borové, Malé Borové, Liptovské Sliače, Važec, Východná),
- Turiec (lokality Podhradie, Dubové, Turček),
- Trenčiansko (lokality Papradno, Hvozdnica a Štiavnik),
- Kysuce (lokalita Terchová),
- Podpoľanie (lokality Zvolenská Slatina, Detva, Detvianska Huta, Dobrá Niva, Dúbravy, Hriňová, Hrochoť, Očová, Priechod, Strelníky),
- Hont (lokalita Hrušov),
- Horehronie (lokality Heľpa, Pohorelá, Polomka, Šumiac, Telgárt, Vernár, Závadka nad Hronom, Bacúch )
- rusínske lokality regiónu Spiša (Poráč, Závadka, Torysky a Kyjov).
Celkový súhrn predstavuje 500 jednotiek, pričom za jednotku bol považovaný typ tanca (koleso, čardáš, valčík a pod.). Z technických dôvodov je v rámci niektorých jednotiek zaznamenaných aj viac variantov typu tanca z jednej lokality (napr. koleso I – staršie ženy, koleso II – mladšie ženy), resp. jedna jednotka obsahuje viac tanečných typov (najmä tance novšieho pôvodu – folklorizované spoločenské tance: unifikovaná polka, valčík a tango).
Výskum predstavuje celkovo 327 záznamov tanečných typov:
- staré párové tance (skočného, krútivého charakteru): 56 variantov (17,1 %),
- polka a jej varianty (strofické, improvizačné): 47 variantov (14,4 %),
- kolesá (a varianty v rôznych vekových kategóriách): 37 variantov (11,3 %),
- čardáš (unifikovaný alebo synkréza so starým párovým tancom): 36 variantov (11 %),
- valčík (prevažne unifikovaný): 34 variantov (10,4,%),
- pastierske tance s náradím (prevažne odzemky): 26 variantov (8,%),
- chorovod (rekonštrukcie): 16 variantov (4,9,%),
- tango: 16 variantov (4,9,%),
- verbunk: 10 variantov (3,%),
- mazúrka, štvorylka a charleston: 5 variantov (1,5,%),
- fox: 4 varianty (1,2 %),
- letkis a šimi: 3 varianty (0,9,%),
- cechové tance (mužské fašiangové tance s palicami): 2 varianty (0,6,%),
- twist and marš: 1variant (0,3,%),
- tanečné hry – kruhové hry s výberom partnera: 8 variantov,
- tanečné hry s pôvodom v pastierskych tancoch (medviedka, zajačí): 11 variantov.
Súčasťou dokumentácie bolo i zaznamenanie obradových a zvykoslovných spevno-tanečných prejavov (svadobné cykly, betlehemské obchôdzky) a pohybových a tanečných hier. Vo výskumnom materiáli bolo zaznamenaných 74 obradových príležitostí, obsahujúcich tanečné typy ako integrálnu súčasť obradu či obyčaje:
- svadba: 40 variantov,
- vianočné obchôdzky: 13 variantov,
- jarné obrady (vynášanie Moreny): 11 variantov,
- fašiangové obchôdzky: 4 varianty,
- krstiny: 2 varianty,
- ukončenie lesných prác: 2 varianty,
- obetovanie polí: 1 variant,
- lucijné obchôdzky: 1 variant.
V rámci terénnych výskumov u nás je ojedinelou etnochoreologická a etnomuzikologická charakteristika a pasportizácia každého záznamu. Medzi ďalšie pozitívne faktory patrí:
- snímanie z viacerých kamier,
- dôkladná pasportizácia (opis) záznamov, nositeľov a okolností nakrúcania,
- zaznamenanie tradičných tanečných foriem najstaršou generáciou ich nositeľov s výnimkou rekonštrukcií (záchranný výskum v poslednom možnom období),
- zaznamenanie viacerých variantov tanečných typov v interpretácii rôznych vekových skupín interpretov (možnosť porovnávacej analýzy),
- zaznamenanie tradičných princípov, štruktúry tancov (možnosť porovnávacej a štrukturálnej analýzy tanca),
- zaznamenanie tradičných tanečných typov v súvislosti s funkčne viazaným hudobným sprievodom (možnosť analýzy v spolupráci s etnomuzikológmi),
- zaznamenanie tanca v kontexte lokálneho spoločenstva (možnosť využitia pre ďalšie generácie, materiál pre výskum tanečnej antropológie),
- pasportizácia a overenie starších záznamov počas prípravnej fázy výskumu (identifikácia okolností starších záznamov v poslednom možnom čase).
Výskumný materiál poskytuje široké pole pre ďalšiu formálnu, funkčnú, štrukturálnu a komparatívnu analýzu. Zaznamenávanie tanečných typov vo viacgeneračnej interpretácii v danej lokalite napomáha rozpoznať zmeny formy tanca, jeho funkcie i celkového kontextu v priebehu času.
Jedným z prvých výstupov komparatívnej analýzy je „inverzný tanečný paradox“. Zatiaľ čo stredná až najstaršia generácia má vo svojom živom repertoári prevažne novšie folklorizované spoločenské tance (polka, valčík, fox, ale aj tango, boogie, charleston a letkis) s unifikovanou alebo pevnou formou, mladšia generácia tieto tanečné typy neovláda. Paradoxne v praxi folklórneho hnutia sa rekonštruujú prevažne archaické tanečné typy staršieho pôvodu, ktoré existovali v relatívne náročnej improvizačnej forme.
Okrem analýzy zmien tanečného repertoáru materiál umožňuje i výskum menšinových tanečných tradícií v kontexte historických zmien. Zaujímavý je v obciach s nemeckým osídlením na hornej Nitre (napr. lokalita Turček). V obradových svadobných a fašiangových zvykoch sa do polovice 20. stor. zachovali archaické prejavy, ktoré majú súvis s najstarším obdobím nemeckej kolonizácie týchto oblastí v priebehu 13. – 14. stor.
V súčasnosti sa folklórna skupina prezentuje repertoárom folklorizovaných spoločenských tancov s pevnou formou a tanečných suít nemeckej proveniencie, ktoré v predvojnovom a medzivojnovom období vyučovali nemeckí učitelia z Bavorska. Názvy tancov sú incipitmi sprievodných piesní, prevažne poliek a valčíkov (Als ich einmal spazieren gink, Jägermarsch).
Nové hudobné formy, rodové role v tanci a zmeny pohybovej kultúry
Aktuálnou témou pre ďalšie štúdium je i vývoj tanečnej tradície v súvislosti s importom nových hudobných foriem. Zaujímavým objektom je napríklad výskum rusínskeho materiálu severovýchodného Slovenska. V odľahlejších lokalitách pohybové vzorce dlhotrvajúcej tanečnej tradície boli natoľko zvnútornené, že typy párových tancov z rôznych období vyzerajú takmer rovnako po formálnej, štrukturálnej i tanečno-štýlovej stránke, hoci hudobný podklad varíruje takpovediac v priebehu niekoľkých storočí (dzupkana, dribna, polka, valčik). Odráža spoločný pohybový a mentálny tanečný systém komunity.
Jednou z najaktuálnejších tém súčasnej tanečnej antropológie je výskum rodových rolí v tanci. V súvislosti so všeobecnou zmenou vnímania úlohy muža a ženy v živote spoločnosti tradičný „patriarchát tanečného páru“ všeobecne zaniká. Prejavuje sa to i v materiáli tohto výskumu. Rodová stratifikácia tanečných motívov súvisí s anatomickými a tiež antropologickými princípmi. Súdobá morálka či estetika ovplyvňovali rozsah pohybu a dynamiku ženského tanca, gestá i výraz. Naproti tomu v prostredí folklórneho hnutia sa od 50. rokov 20. stor. vyvinul istý druh „estrádneho stereotypu“, čo kontrastuje s charakterom tanečného prejavu žien v minulosti.
Ďalším faktorom je nonverbálna tanečná komunikácia v páre, najmä v prípade starých párových tancov s improvizačným charakterom. Ich kvalitná plynulá interpretácia je výsledkom dlhodobého procesu získavania tanečných zručností prostredníctvom detských hier a dlhodobého spoločného tancovania. V súčasnosti sa tieto zručnosti „tanečnej reči“ páru – systém dávania a prijímania impulzov, interakcia tanečníka a partnerky – strácajú.
Analýza tohto rôznorodého tanečného materiálu umožňuje identifikovať aj globálnejšie zmeny pohybovej kultúry, tanečných zručností a ekológie tanca v priebehu generácií. Zároveň umožňuje analyzovať rolu folklórneho hnutia a folklorizmu v zmenách tanečnej tradície. Významným prínosom je možnosť materiál doplnený etnomuzikologickým a etnochoreologickým opisom využívať v každodennej praxi folklórnych kolektívov.
TEXT: Katarína Babčáková
FOTOGRAFIE: František Kocian
ZDROJE:
BABČÁKOVÁ, Katarína: Čarľeston from Polomka and Bugi from Závadka. In: Traditional Music and Dance in Contemporary Culture(s). Ambrózová, J. – Garaj, B. (eds.). Nitra: Constantine the Philosopher University, 2020. s. 206 – 223. ISBN 978-80-558-1477-3.
BABČÁKOVÁ, Katarína: Etnochoreologický výskum tanečnej tradície u nás ako zdroj materiálu pre potreby folklórneho hnutia. In: Ľudový tanec ako súčasť systému tradičnej ľudovej kultúry. Levice: ROS Levice, 2017. s. 12 – 23. ISBN 978-80-89781-12-6.
