Stačí len štipka úsilia a od pasívneho konzumovania filmov sa v pohodlí domova prehupnete k štúdiu filmu od tých najlepších učiteľov. Internet ponúka množstvo takýchto príležitostí. Ak neviete, kde začať, prijmite niekoľko mojich odporúčaní. Niektoré z nich si budú vyžadovať aspoň mierne pokročilú znalosť anglického jazyka.
40-dňový dištančný kurz Marka Cousinsa
Írsky filmový kritik a režisér Mark Cousins je vášnivým a svojráznym popularizátorom filmového umenia. Jeho oddanosť k filmárskym vzorom dokumentujú tetovania s menami Orsona Wellesa, Kiry Muratovovej alebo Sergeja Ejzenštejna – nie nepodobné tým, ktorými zaľúbenci na vlastnej koži spečaťujú svoju romantickú lásku. Známy je najmä ako autor 15-hodinového opusu Príbeh filmu: Odysea (2011), priznane subjektívneho rozprávania o dejinách filmu od jeho počiatkov až po súčasnosť. Pre Cousinsovu tvorbu je okrem iného typický zvláštny zreteľ na revíziu filmovej historiografie, ktorá v minulosti často prehliadala ženy filmárky a tiež kinematografie mimo európskeho a amerického priestoru.
Len pred niekoľkými dňami Mark Cousins zverejnil čosi ako videolekciu, ktorá v 40 kapitolách otvorí množstvo problémov a konceptov, ktoré s filmom súvisia: premýšľa v nich o farbe, napätí, ekonomike príbehu, pamäti… Nie je to systematický kurz – také niečo od bohémskeho filmového nadšenca čakať nemožno. Dôvodom, pre ktorý tento improvizovaný masterclass odporúčam, je autorova nákazlivá vášeň pre film.
Videoeseje
Filmový teoretik Martin Ciel na svojich prednáškach často používa bonmot, že písať o filme je ako tancovať o architektúre. Možno preto sa už niekoľko rokov rastúcej popularite tešia videoeseje. Tie film analyzujú jeho vlastnými prostriedkami, najmä montážou a komentárom.
Na internete existuje hneď niekoľko skvelých zdrojov, kde tento typ obsahu nájdete. Na zoznámenie s novým žánrom filmovej kritiky dobre poslúži playlist populárnych videoesejí z produkcie No Film School, ktoré na konkrétnych príkladoch vysvetľujú a ilustrujú štýlové a naratívne charakteristiky nemeckého expresionizmu, talianskeho neorealizmu alebo francúzskej novej vlny. Dozviete sa z nich, ako funguje Kulešovov efekt a čo znamená, keď film neprejde Bechdelovej testom.
Česká filmová klasika
Aj bez odborného výkladu či komentára sa o filme dá naučiť veľa. Stačí byť vnímavým divákom alebo diváčkou a pri sledovaní okrem príbehu premýšľať aj o forme a zámeroch, ktoré sa za konkrétnymi tvorivými rozhodnutiami skrývajú. Český Národní filmový archiv je jednou z množstva inštitúcií, ktoré v tomto období sprístupnili časti zo svojich zbierok. Mojím odporúčaním je ponoriť sa do kolekcie titulov, ktoré uverejnili na svojom Youtube kanáli Česká filmová klasika. Nájdete tam napríklad poetický debut Františka Vláčila Holubice (1960), ktorý v mnohom predznamenal nástup československej novej vlny, trezorovú psychologickú drámu Kočár do Vídně (1966) režiséra Karla Kachyňu alebo experimentálny a zároveň bláznivý poviedkový film Pražská pětka (1988), na ktorom Tomáš Vorel spolupracoval s kultovými divadelnými súbormi tej doby.
V prípade tohto kanálu však osobitne odporúčam dať šancu menej známym filmom, rozdeleným podľa žánrových kategórií. Nájdete tu brilantné komédie, rodinné filmy s kúzelnou atmosférou alebo sci-fi či horory. A ak má byť zmyslom toho celého zlepšiť si prehľad o českej kinematografii, potom môže byť zaujímavý hoci aj krátky dokument Jak se dělá film (1936). Nie preto, že by ste sa v ňom dozvedeli niečo, čo doposiaľ neviete, ale skôr preto, že ponúka unikátny pohľad do zákulisia barrandovských ateliérov medzivojnovej éry.
TEXT: Pavel Smejkal