Výhľad z vlastného okna nevyhnutne zovšednie. Je to nakoniec obraz, ktorý vidíme dennodenne a príliš sa nemení: stále tá istá ulica, rovnaké obrysy a farby, v lepšom prípade koruny stromov v parku, v horšom len fasády protiľahlých domov a ďalšie okná.
Na pohľade z okna však musí byť čosi hlbšie, čosi podstatné – ako inak si vysvetliť to množstvo filmov, ktoré si s ním vystačia a vznikli bez toho, aby ich autori a autorky vystrčili päty z domu. Odpoveď možno ponúkajú teórie, ktoré takéto sledovanie sveta za sklom pripodobňujú diváckemu zážitku pri sledovaní filmu a všímajú si voyeuristický rozmer kinematografie, ktorá ťaží z prirodzenej slasti z dívania. Nech je tento článok inšpiráciou, návodom, ako výhľad z okna pomocou objektívu kamery alebo hoci mobilného telefónu objaviť nanovo, učiť sa pozornosti a empatii, scitlivieť voči svojmu okoliu a veciam, ktoré sa na prvý pohľad javia ako obyčajné a nezaujímavé. To všetko sú schopnosti, ktoré k tvorbe filmov patria rovnako ako technické zručnosti.
Postaviť celý film na tomto princípe znamená isté obmedzenia: okno tvorí nepohyblivý rám, umožňuje nám nahliadnuť len do malého výseku reality. Vďaka tomu nás však učí sústredenosti a zvýznamňuje drobné zmeny a situácie, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. Nasledujúce diela sú príkladom toho, že v technických a realizačných obmedzeniach môžeme paradoxne nájsť veľkú mieru tvorivej slobody.
Zbierať čas
Poľský tvorca experimentálnych filmov a priekopník videoartu Józef Robakowski vo svojom projekte Z môjho okna (Z mojego okna, 1978 – 1999) sledoval priestranstvo pred svojím panelákom. Istý čas bolo námestím, neskôr parkoviskom, až napokon zmizlo pod novostavbou luxusného hotela. „Časy sa menia,“ poznamenáva autor v komentári, ktorý celé to ľudské pechorenie pod jeho oknami sprevádza naprieč desaťročiami. Vďaka časozbernej metóde sa banálne východisko jeho filmu mení na výstižný obraz premien poľskej spoločnosti.
Nadchnúť sa maličkosťami
Ruský filmár Viktor Kossakovsky zažíval frustráciu z neproduktívneho vyčkávania na schválenie grantu, od ktorého závisela realizácia jeho ďalšieho autorského projektu. Dobré správy však neprichádzali. Uvedomil si, že ako dokumentarista musí byť schopný nájsť látku a podať správu o svojom videní sveta aj s minimom prostriedkov. Všimol si ako pracovníci technických služieb na jeho ulici rozkopali asfalt a pustili sa do údržby teplovodného potrubia. Nakrútil si ich na lacnú videokameru a postupne začal zbierať podobné výjavy na svojej petrohradskej ulici, ktoré upútali jeho pozornosť. Výsledkom je snímka Ticho! (Tishe!, 2002), poetická oslava každodennosti a paradoxne aj jeden z Kossakovského najúspešnejších filmov. Za pozornosť stojí aj práca s hudbou, ktorá mení žánrové polohy filmu od grotesky až po melodrámu.
Byť osobný
Vincent Dieutre sa vo svojej tvorbe pohybuje na hrane medzi autobiografiou a fikciou, osobné konfrontuje s verejným. Výnimkou nie je ani jeho film Jaurès (2012), v ktorom rozpovedal príbeh svojho ľúbostného vzťahu cez obrázky, nakrútené z okien parížskeho bytu, kde sa milenci stretávali. Čo vidíme sú výjavy z každodenného života utečencov, ktorí sa utáborili pozdĺž kanála v jeho susedstve. Čo sa odohráva vnútri si domýšľame cez útržky zaznamenaných rozhovorov a ruchov – cinkania príborov pri spoločných raňajkách, zvuku sprchy.
Premýšľať nahlas
Počas svojho krátkodobého pracovného pobytu v Izraeli nakrútila Chantal Akerman, jedna z najvýraznejších osobností európskeho autorského filmu, filmovú esej s názvom Tam (Là-bas, 2006), v ktorej si obrazovo vystačila s výhľadom z prenajatého apartmánu kdesi pri telavivskej pláži. Ukradomky sledovala situácie zo života susedov, zatiaľ čo v komentári reflektovala zložité otázky vlastnej rodinnej histórie, židovskej identity a zvláštneho paradoxu všednosti uprostred tlejúceho konfliktu. Komentár je, mimochodom, výrazovým prostriedkom, ktorý nájdeme vo väčšine filmov v tomto výbere.
Podať správu
Issa Touma nakrútil svoj oceňovaný krátkometrážny film uprostred pouličných bojov vo svojom rodnom meste. Snímka 9 dní z môjho okna v Aleppe (9 Days – From My Window in Aleppo, 2016) je koncipovaná ako denník a podáva správu z epicentra udalostí, ktoré v tom čase sledoval celý svet. Prináša cenné očité svedectvo o hrôzach a nezmyselnosti vojny a odovzdáva skúsenosť života v izolácii. Hoci v mierových časoch, aj my sme sa nečakane stali súčasťou udalostí, ktoré sa zapíšu do dejín. A každé, hoci aj subjektívne svedectvo o týchto momentoch bude raz cenné.
TEXT: Pavel Smejkal
