Už ako študent réžie na VŠMU ste okrem iného inscenovali Gogoľovu komédiu Ženba. Mali ste odmalička bližšie ku komickým žánrom?
Najsmutnejšie na tom je, že hej.
Máte nejaký smiechometer? Prekvapila vás niekedy intenzita reakcií publika?
Máme. Tridsaťsedem smiechov za predstavenie. Ak to divák počas predstavenia prekročí, platí príplatok k vstupnému. Ale je to len smiešna sumička.
Občas sa stalo, že publikum bolo tak nakazené smiechom, že sme nemohli poriadne dohrať. Mal som vtedy chuť zastaviť hru a povedať divákom, nech sa upokoja a prestanú sa smiať, lebo budeme nútení vrátiť vstupné, pretože už nehráme my, ale oni, čím vlastne porušujeme zmluvu s organizátorom podujatia. Nakoniec som to nepovedal, lebo som sa bál, že ma vysmejú. Osobne mám radšej múdry smiech, bujarého sa bojím.
Vaša tvorba je výsostne autorská, vychádzate najmä z osobných skúseností a zážitkov. Prečo vám vyhovuje otáčať často aj smutné námety na komickú nôtu? Snažíte sa o katarziu prostredníctvom smiechu?
Hovorí sa, čo ťa nezabije, to ťa posilní, a práve humor a smiech sú najlepším posilňovačom slabých. Zo všetkého, čo nedokážeme v živote ovplyvniť ani zmeniť, sa môžeme aspoň vysmiať. Smiech, komédia, humor sú najsilnejšia zbraň, ktorú smrteľníci potiahli bohom z Olympu, keď sa nedívali. Preto keď vidíme nejakého skvelého komika, ako briskne odpovedá na zákerné otázky života a srší vtipom, akoby sme sa dívali na „boží odraz v nás“. Um, odstup, nadhľad, trefnosť, hravosť, najlepší ľudský lup. Vraj ho vzal Prometeus spolu s ohňom. Pre oheň sa bohovia nahnevali, no komédia, humor a smiech sa im nezdali dôležité. To bola ich obrovská chyba a naše najväčšie šťastie.
Čo sa týka námetov, taktiež kradnem, kde sa dá. Občas aj tam, kde by sa nemalo. Napríklad moja mama mi porozprávala celý príbeh, podľa ktorého som napísal hru Hans Jahn – stojaci, bdiaci… A keď sme ju potom zahrali, neuveriteľne sa urazila, že som jej v inscenácii nezmenil meno a každý divák aj v Bratislave, Liptovskom Mikuláši či v Poprade vedel, že je to o nej. I keď teraz, keď som to napísal, tak sa to už vlastne dozvedeli všetci. Nevadí. Čo sa týka katarzie, neviem. Ale počul som, že pár ľudí už od smiechu dostalo žalúdočný katar. Takže do katarzie im chýbali už len tri písmenká.
Kladzianske ľudové divadlo ste spoluzaložili v roku 1999. Odvtedy ste uviedli dovedna dvadsaťjeden celovečerných inscenácií. Okrem prvej Psí život boli všetky napísané vo východniarskom zemplínskom nárečí. Čo vás láka na lokálnosti?
Mám rád šiesty pád. Lokál. Ak je v divadle, o kom a o čom, tak máme vyhraté. A lokál – karčma, šenk, teraska – je aj najčastejšie miesto, kde skúšame hľadať inšpirácie, takže asi tam treba hľadať korene našej produkcie.
Vaše dramatické texty ste donedávna písali len pre KĽUD, no začali ste ich „prepožičiavať“ aj iným divadlám. Je práca pri inscenovaní oných hier v tomto prípade rozdielna?
Je pravda, že mám doma takú malú požičovňu divadelných hier. Keď si nejakú odo mňa niekto požičia, tak mu pohrozím: Ale po zahratí hneď vrátiť! Inak je to to isté. Ako autor nenávidím režiséra, že nevie dobre stvárniť hru na javisku, a ako režisér zas nenávidím autora, že ju tak šlendriánsky napísal. Príjemná práca.
Myslíte si, že by vaše hry boli vtipné, aj keby ste ich nepísali v dialekte? Koľko percent humoru tvorí čisto nárečie?
Tak 60 percent je námet, 10 percent herci, 10 percent dialekt, 10 percent vonkajšie vplyvy – počasie, epidemiologická situácia –, 10 percent organizátor, 3 percentá kumšt autora, 17 percent Dionýzos. Počkajte, prepočítavam…Vyšlo mi viac ako 100 percent. Tak to asi bude inak.
Má východniarčina aj tragický potenciál?
Párkrát sme už hrali komédiu tak zle, že hej.
Dostanú vaši herci pokarhanie, ak sa náhodou opovážia rozprávať na javisku spisovne?
Nie, ale ako poznám hercov divadla KĽUD, tak hlboko klesnúť si netrúfnu.
Zaujímalo by ma, či pri skúšaní máte aj vlastný divadelný slovník. Ako napríklad vyzerá povel režiséra na technika počas svietenia?
Švic! Švíííííc! A kec švici až bars: Cma! Cmáááá!!! Vun še spita: Teraz? Teraz!? A ja: Ňe, ňe, už ňeskoro! Trimaj tam švetlo!
Ktoré iné nárečie je pre vás vtipné?
Záhorácky dialekt a taktiež dialekt trnavský. Keď som prvýkrát na pive počul „trnavščinu“, tak som si myslel, že si zo mňa robia fígle, legráciu.
Ak by vás oslovilo SND, čo by ste chceli uviesť? Vedeli by ste takto pracovať aj s profesionálmi?
Áno, mám v hlave námet hry, ktorá sa volá KĽUD v Národnom. Je to hra, v podstate road movie theatre o ceste divadla KĽUD na prvú scénu, i keď len malú, lebo v Národnom divadle sa rozhodli po kritike, že nehrajú kvalitne, vytvoriť projekt „môže to byť aj horšie“ a v rámci tohto projektu chcú ukázať „kritikom“, ako v skutočnosti vyzerá nekvalita. KĽUD bol okamžite prvou voľbou SND pre tento projekt. Cesta z Kladzian do Bratislavy je prvou časťou hry. Druhou časťou je divadelná mystická tragikomédia, pretože všetkých hercov, herečky i tvorcov KĽUD-u Národné úplne pohltí, takže zmiznú, zľahne sa po nich zem. Zachránia sa len dvaja Kubovia, ktorí si namiesto naplánovanej skúšky odbehnú do Eurovey na terasku na pivo. Takže sa už do SND nedostanú. Ich „ochotníckosť“ ich paradoxne zachráni. V hlavných úlohách raz uvidíte okrem hercov KĽUD-u autorov a profesionálnych tvorcov tohto Národného projektu – Daniela Majlinga a Miriam Kičiňovú. Len im o tom nehovorte, lebo o tom ešte nevedia, ani o tom projekte, ktorý vymysleli. Premiéra by mala byť v 21. storočí o 19:00 hod.
Slovenské národné divadlo však vzniklo aj s cieľom vzdelávať publikum v spisovnej slovenčine. Tuším, že s KĽUD-om sa snažíte o akúsi protiváhu. Malo by súčasné ochotnícke divadlo, naopak, naše nárečia chrániť?
Než som skončil réžiu na VŠMU, vyštudoval som učiteľstvo, odbor slovenský jazyk a literatúra. Jedno z divadelných predstavení divadla KĽUD v dialekte bola moja živá obrazová príloha k diplomovke. Dialektológia je súčasťou spisovného slovenského jazyka. Nie je to nič cudzie. Aj na VŠMU alebo aspoň na AU v BB by sa mohli herci venovať tomuto fenoménu. Na „predvádzačkách“ by mal každý predviesť okrem klasických dialógov v spisovnom jazyku jeden dialóg či monológ v dialekte. Nemusel by byť humorný ani komický, mohol by to byť pokojne tragický text. Existuje kultúrny predsudok, že ak niekto hovorí v dialekte, tak je to paródia, afekt. V divadle KĽUD však dialekt neparodujeme. Používame ho, aby sme dosiahli čo najautentickejší herecký prejav. Bez zbytočného silenia. Hovoríme všade mäkké i, neexistujú žiadne výnimky ako v spisovnej slovenčine. Keď je v slove mäkčeň, tak to prečítame mäkko, keď tam nie je, tak to povieme tvrdo. A nemáme ani dĺžne, ani dvojhlásky, ani ô, ani ä. No a kec znace, že mace take vihodi, ta sprobujce ňehutoric. Kec še to raz doznaju u Narodnim, ta ma spisovna slovenčina po chľebe.
Ján Lazorik raz povedzel: Spisovni jazik ľem scina, verški zarovnava, to je taka ďjaľňica. No kec chcece poznac krajinu, ta mušice vejsc i na dziravu drahu peršej, druhej a ňetreba še bac i trecej trjedi. Ľem toto, co na vas pľuvňe, vam otvori oči.
TEXT: Jakub Molnár
FOTO: Johana Jenčová, archív NOC
O Jozefovi Jenčovi
Režisér, umelecký vedúci a autor všetkých hier KĽUD-u pochádza z Vranova nad Topľou. Venuje sa nielen divadlu, ale pracuje aj na mnohých filmových projektoch, spoluorganizuje letný festival Do kalapa tour, ktorý funguje od roku 2013 a oživuje klasickú ochotnícku kultúru na východnom Slovensku. Jeho dramatické texty vyhrali niekoľko ocenení doma i v zahraničí. Svojimi rozprávkovými knižkami Vichodňarske rozpravočki a Vichodňarske rozpravočki 2 na 3 sa v dialekte prihovára aj detskému čitateľovi, vďaka čomu veľmi originálnym spôsobom vypĺňa dieru na trhu s literatúrou.
Text vyšiel v časopise JAVISKO 1/2021.
