Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Marica Šišková (54), ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre
S umeleckým prednesom aktívne v pozícii pedagogičky pracuje vyše 25 rokov, posledné roky i ako lektorka seminárov, workshopov umeleckého prednesu, často i ako hodnotiteľka, porotkyňa.
Čo je podľa teba prednes?
Subjektívna, často až intímna výpoveď recitátora prostredníctvom textového materiálu, ktorý ponúka autor textu.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?
Je to živý, otvorený, aktívny dialóg s recitátorom, snaha o vykročenie zo svojej komfortnej zóny i za cenu porušenia zaužívaných, overených mechanizmov, možno i zaužívaných pravidiel, posúvanie hraníc recitátorskej zručnosti, pokora voči autentickosti výpovede.
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
V precíznosti tvorby dramaturgickej výstavby prednesu určite Jarka Čajková, v kreativite, v posúvaní možností výrazových prostriedkov Renata Jurčová. Potom niekoľko úžasných prednesov z medzinárodnej súťaže v Kremnici Prednášam, teda som, hlavne od zahraničných účastníkov z Poľska, Ukrajiny, z Čiech. Boli to zdroje novej inšpirácie, iný spôsob práce s recitátorom. Som za túto skúsenosť vďačná.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Témy, ktoré reflektujú dianie v spoločnosti, ale i odkrývajú vnútorný zápas mladého človeka, jeho hľadanie odpovedí na otázky – kto som, aké hodnoty sú pre mňa dôležité, aká bude moja budúcnosť, budúcnosť mojej krajiny, ako sa pozerám na svoju minulosť… Snažím sa čo najviac čítať, sledujem nové knihy, recenzie, sledujem diskusie o literatúre.
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
Všetko záleží od nastavenia recitátora, od toho, ako je skúsený, zorientovaný v žánroch. Moji recitátori radi siahajú po absurdných textoch, absurdita je pre nich prirodzenou pôdou, na ktorej sa radi pohybujú. Dáva im priestor na štylizáciu, väčšiu expresivitu výrazových prostriedkov. Humor, jazyk nonsensu je pre nich prirodzenejší, ako napríklad klasika, aj keď občas siahneme aj po takom texte. To je potom pre nich väčšia „exotika“ ako absurdný text.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Áno, s týmto tvrdením súhlasím v plnej miere, od schopnosti recitátora „vidieť“ za slovom obrazy, situácie, asociácie závisí hĺbka a plastickosť jeho prednesu.
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Neviem… to asi nie, myslím, že skôr je to naopak. Mnohé deti, ktoré mali k literatúre vlažný vzťah, prostredníctvom tvorby na hodinách umeleckého prednesu začali objavovať autorov, silu literatúry a nachádzať si k nej pozitívny vzťah.
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
Neviem, to je ťažká otázka na krátku odpoveď… Asi snahou zachytávať to všetko krehké, pekné, vnútorné a autentické okolo nás a v nás.
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Myslím, že sa aj v slovenskej literatúre dá nájsť kniha či text, ktorý je kvalitný a stojí za to s ním pracovať.
Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby (autor, názov, recitátor)
Každý prednes, s ktorým pracujem momentálne, je môj obľúbený… Venujem mu veľa času, energie, hľadania… Je to priestor na stretnutie s autorom, recitátorom… A ja si to užívam.
Ktorý prednes ťa najviac zaujal?
Veronika Mészárosová – Vasko Popa: Vráť mi moje handričky
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Priamu skúsenosť s umeleckým prednesom som mala ešte ako študentka na základnej, strednej a neskôr i na vysokej škole. Počas pedagogickej praxe som na tej druhej strane, ale som rada, že viem, čo cíti recitátor, keď sa postaví pred obecenstvo, aký to je adrenalín a čo všetko to zahrnuje.
Ako tvoríte prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Tvoríme ho pomaly, niekedy s pokorou, niekedy odvážne a drzo, niekedy sa ťažko a dlho trápime, niekedy ľahšie, akoby to šlo samo, ale vždy v otvorenom dialógu s recitátorom a s rešpektom k jeho pohľadu na text, na tému, na jeho postoje a skúsenosti.
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Áno, pokračujú ako pedagogičky na stredných školách či ZUŠ-kách: Eva Hanušová, Kristína Šimková, Zuzana Strnátová, Juliana Svítková.
Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?
Neviem… znovu je to asi individuálne, aký je to žáner, aká téma, aká poetika. Asi neviem utvoriť poradie, ktoré by univerzálne platilo pre každý proces tvorby. Niekedy je obsah či téma textového materiálu taká rezonujúca, že potlačí výrazové prostriedky, lebo by prekážali. A zase sú texty, kde samotná štruktúra básne či prózy ponúka experimentálnejší prístup s formou. Takže poradie si takto jednoznačne netrúfam pomenovať.
Iné (čokoľvek, čo ťa ešte k tejto téme napadne)
Je to vyčerpávajúca, ale nesmierne obohacujúca tvorba.
