Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Eva Kopperová (57), Základná umelecká škola, Fabiniho 1, Spišská Nová Ves
Čo je podľa teba prednes?
Je to spôsob alebo príležitosť, ako osloviť alebo zaujať diváka (alebo poslucháča) témou, názorom či emóciou, ktorá je nám blízka, za pomoci slov básnika. Ak nejde o interpretačný prednes, považujem poéziu alebo prózu za duševný a duchovný autodoping.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?
Tvorba prednesu z hľadiska pedagóga? Prvoradé je vypestovať u žiakov vzťah k prednesu. To znamená ponúknuť im príležitosť vidieť, počuť a pocítiť silu výpovede a dať im priestor na sebarealizáciu. Pri výučbe je mnoho metód a postupov, ktoré tu nebudem spomínať, ale pre mňa je dôležité, aby už pri výbere bol interpret presvedčený o tom, že týmto textom sa mieni dlhodobo zaoberať. Musí s ním takpovediac rezonovať. To ostatné je už „len“ mravčia práca s textom a na texte.
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Asi odborná porota na rôznych fórach. Je dôležité mať vlastný názor, vlastný pocit a presvedčenie o niečom, ale pre mňa bola vždy dôležitá aj spätná väzba – a tá od erudovaného hodnotiteľa zvlášť.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Mám široké spektrum žiakov, a to nielen vekovo. Niektorých bavia súčasné témy, iných povesti a história, jedni sú „do“ prózy, iní „do“ poézie… Ja osobne mám radšej súčasnú zahraničnú poéziu, ale na Válka, Feldeka, Urbana, Heviera či Rúfusa nedám dopustiť. Horšie je to u detských autoriek. Tam mám pocit, že Rázusová-Martáková a Bendová neboli dodnes prekonané. Škoda. Texty zháňam v odborných časopisoch a v knižnici. Veľa ma inšpirujú vrcholové súťažné. Občas ma upúta nejaká recenzia, ale nie vždy zodpovedá realite.
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
Priam po nich prahnú. Ale takých textov je poskromne.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Myslím že to na začiatku dosť pomáha. Najvzácnejší je však obraz v ich hlave. Ak sa ten dostaví, je vyhraté. 🙂
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Určite. Mám väčší prehľad. Dokážem pohotovejšie rozlíšiť hodnotnú literatúru od braku. Stala sa nenútenou súčasťou môjho každodenného života. Je to príjemná droga.
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
Moja metóda je zatiaľ úspešná. Pozri odpoveď číslo 2. Všetci moji žiaci milujú hodiny prednesu. A to sa nechválim iba konštatujem.
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Slovenský knižný trh s kvalitnými zahraničnými titulmi áno. 🙂
Ktorý prednes ťa najviac zaujal (nie tvoj)?
Dodnes si pamätám prednes Henriety Virágovej Hnedý ako hnedý. Nezabudnuteľná emócia! V Kremnici odznelo celkovo dosť vynikajúcich prednesov. UK, CZ, PL…
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Rada recitujem, ale nerada súťažím. Na to nemám nervy. Zatiaľ som vždy mala výbornú spätnú väzbu, asi preto ma to baví. Ale s pamäťou je to už horšie. Chce to čím ďalej, tým dlhší čas na prípravu.
Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Táto otázka tu už bola, či? (č. 2.) Odpoveď platí tak pri tvorbe detských, ako aj vlastných prednesov. Vidieť, počuť, inšpirovať sa, nájsť text hodný prezentácie a stotožniť sa s ním. Ostatné je vecou driny a talentu.
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Mnoho z nich učí, či už na zuškách, alebo na základných, či stredných školách. Spomeniem Majku Olejníkovú, Klaudiu Čikelovú, Kristínu Volčekovú, Alžbetu Takáčovú, Katku Ballovú, Michala Kováčika. Mnohé sa povydávali a majú iné priezviská, niektorí študujú na konzervatóriách a pravdepodobne tiež pôjdu v týchto šľapajach: Kristína Mauerová, Veronika Pivovarová, Alžbetka Štubňová, Šimon Širilla, Filip Tomaščík, Sofia Stanková či Samo Rončkevič. Slovenčinárky z kapacitných dôvodov neevidujem.
Iné
Vďaka Bohu za deti, ktoré živia nielen svoje telo, ale aj dušu. Ak ich však k tejto „strave“ neprivedieme v mladom veku, tak si k nej cestu v dospelosti tak ľahko nenájdu. A ľudstvo vyhynie. Prežijú len biostroje.
