Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Eva Grohová (68), Základná umelecká škola, Bernolákova 26, Košice
Pracuje ako pedagogička na literárno-dramatickom odbore ZUŠ s deťmi a mládežou takmer štyridsať rokov a prednes sa stal pre ňu stredobodom záujmu. „Vždy ma fascinovalo, ako rôzne sa dá slovo, verš či veta povedať, interpretovať, aké množstvo významov sa skrýva za slovami, aké asociácie a obrazy v nás môžu vyvolávať.“
Čo je podľa teba prednes?
Prednes – znamená prinášať posolstvo, ktoré sme my sami prijali ako pravdu, v ktorú vášnivo veríme. Hovorievam svojim recitátorom, že text majú hovoriť s takým zanietením, ako by išlo o život: lebo ak poslucháči neuveria tomu, čo rozprávam (recitujem), nepochopia, prečo je to také dôležité pre mňa (a tým aj pre nich), tak som niekde urobila chybu a musím začať znova… Prednes má byť: adresný, prirodzený, zrozumiteľný, s vnútorným zaujatím. Prednes má využívať: zvukové prostriedky – prízvuk, dôraz, melódiu, pauzu, rytmus, tempo, intenzitu hlasu (dynamiku); mimojazykové prostriedky – dýchanie, držanie tela (telové gesto), mimiku, očný kontakt s adresátom, gesto rúk (funkčne), gesto hlavy (disciplinované), pohyb (funkčný, nerušivý – detský prednes treba ustáť).
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?
Som presvedčená, že cesta, ktorou spolu s recitátormi prechádzame, je to najlepšie pri príprave prednesu: rozhovory, hlboký ponor do významov slov, hľadanie asociácií, podobných situácií v mojom aj ich živote, ponáranie do citov a pocitov svojich i autorových, hľadanie možností, ako vetu (verš) povedať inak a ešte inak, uvedomovať si, ako sa tým jemne – alebo aj zásadne – posúva význam, hrať sa s tempom, spoznávať silu pauzy, cítiť dynamiku prehovoru… a hrať sa s textíkom dovtedy, kým nás to baví, kým nie sme – recitátor i ja – spokojní a šťastní, že sme spolu niečo úžasné objavili… ale vlastne sa táto spoločná cesta nikdy nekončí…
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Začnem ako „starenka učiteľka“ (Mihálik): Najprv to bola moja mamka, keď mi recitovala básničky – tá neha i očarenie tejto jednoduchej ženy. Potom pani učiteľka na základnej škole, keď mi povedala: „Eva, v tebe niečo je, tak pekne hovoríš tú básničku.“ Atď. Počas môjho štúdia na gymnáziu osvetové stredisko založilo Klub recitátorov, kde lektoroval aj p. Karol Horák; a boli tu aj školenia, kde som – okrem iných podnetov – počula recitovať Danu Špalekovú-Fedeleovú Thákurovho Záhradníka, a moje očarenie dodnes pretrváva… A nakoniec – a je to tak až dodnes – pozorne som načúvala na seminároch o umeleckom prednese, veľa som sa naučila na súťažiach, keď hodnotili prednesy múdrejší a skúsenejší… Samozrejme, posúvala ma aj odborná literatúra, ktorá bola v časoch mojich začiatkov na ZUŠ dostupná (Findra, Mistrík, až neskôr Čajková a iní vzácni odborníci). A tento proces poznávania a inšpirácie pokračuje dodnes.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Každá téma je dobrá, ak je dobre spracovaná: text na hlasné rozjímanie (prednes) má mať myšlienku, ktorá nejakým spôsobom súzvučí s recitátorovým procesom objavovania sveta, krásny, bohatý jazyk, obrazy, ktoré vyvolajú citové zaujatie. Má byť aj výzvou: spojiť svet autora so svetom interpreta… Objaviť taký text znamená čítať, čítať, čítať… a myslieť na toho, komu text vyberám (preto sa mi ťažšie vyberajú texty pre tých recitátorov, ktorých menej poznám a iba intuitívne odhadujem, v akej etape citového a myšlienkového rastu sa nachádzajú).
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
Práca s recitátorom je úžasná v tom, že pedagóg posúva hranice (jeho) poznania – rozvíja cit pre slovo, rozširuje sa slovná zásoba, do rúk interpreta sa dostávajú kľúče na otváranie dverí do iných ako konvenčných spôsobov tvorby. Deti – vlastne všetci – milujú humor a veľmi sa tešia z takýchto textov.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Áno, je veľmi dôležitý. Hovorila som o posúvaní hraníc – text umelecky málo hodnotný, plytký, povrchný, sentimentálny, prvoplánový a len opisujúci realitu, ktorú už dieťa pozná, ten ich neposúva. Kvalitný umelecký text pre detského recitátora vychádza v ústrety jeho hravosti, napĺňa túžbu po nadhľade, dobré je, ak má vtip, nápad, myšlienku a hravosť, nenápadne prináša rozumové, mravné i citové obohatenie a obraznosťou prebúdza fantáziu.
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Nuž, musím povedať, že áno. Jednak občas trpím profesionálnou deformáciou, keď sa pri čítaní akejkoľvek literatúry prichytím, že text hodnotím ako recitovateľný/nerecitovateľný; jednak nemám trpezlivosť na čítanie menej vydarených pokusov o „literatúru“. A neustále hľadám odpoveď, kam smeruje súčasná (aj prekladová) literatúra, resp. poézia: k prozaizácii? A nevýslovne sa teším z každého nového kvalitného textu…
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
Poďme sa hrať!
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Netrúfam si to posudzovať, lebo moje výlety do kníhkupectiev sú skôr sporadické, ale viem, že zastúpenie poézie je na pultoch stále len menšinové. Vďaka však patrí menším vydavateľstvám, ktoré sa snažia, aby knihy s poéziou celkom nevymreli.
Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby
Najobľúbenejšie? To je ako keby som mala rozhodnúť, ktoré dieťa mám najradšej. Ale aspoň tie najčerstvejšie:
- Ernt Jandl: Som soví – Branislav Lacko;
- Ernst Jandl: Nemecká báseň (výber z výberu) – Tomáš Hodermarský;
- Jožo Urban: Začínam nový život (výber zo zbierky Výstrel z motyky) – Jakub Gazdag;
- Anna Achmatovová: Pri samom mori – Andrea Klemová…
Vlastne všetky, lebo pracujem s úžasnými bytosťami a každý text v nich žije… a aj vo mne.
Ktorý prednes ťa najviac zaujal (nie tvoj)?
Je ich dosť, ale moja pamäť na mená interpretov už zlyháva, väčšinou si pamätám to očarenie, atmosféru, krstné mená interpretov a autora (Terezka s Dušekovou Dušičkou, Evka vo Valašskom Meziříčí – vždy som sa tešila na jej zvnútornený prejav, Alžbeta – od detstva si ju pamätám – od Vlada Bednára (Koza) až po Podjavorinskej Čin-čin na Valmeze; Veronika a jej Nietzsche a Vasko Popa Vráť mi moje handričky… Ešte mnoho iných by som vedela spomenúť.
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Ajaj, mladosť… ale recitujem rada sama pre seba (overujem „recitovateľnosť“ textu), občas svojej najmladšej vnučke, ale súťažím už len spolu s mojimi milovanými bytosťami…
Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Príprava recitátora je komplexná a vnútorne bohato štruktúrovaná činnosť, ktorej cieľom nie je len súťaž, ale – povedané trochu pateticky – harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa. Myslím si, že najdôležitejšia je dramaturgia. Nájsť dobrý text, ktorý rozozvučí naše vnútorné ladenie. Moje aj recitátora. Neviem pracovať s textom, ktorý mi je ľahostajný či nezaujímavý, či lacný, kde niet o čom pochybovať… No a rovnako dôležité je rozkryť a osvietiť tmavé zákutia textu – od citových poryvov, ktoré v nás vyvoláva, cítiť vzájomné prepojenie s autorom – často tušené, lebo nás delí priepasť veku i času, ale predsa občas, v šťastných chvíľach osvietenia, nachádzame spoločnú reč či pocit (teraz hovorím skôr o práci so staršími recitátormi). A ešte je veľmi dôležité, aby sme pri stavaní prednesu mali víziu celej stavby, že jednotlivé obrazy smerujú k výpovedi: o čom to celé je. Aby poslucháč, ktorý má iba jednu jedinú šancu počuť ten text, pochopil a porozumel.
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Môj študent Tomáš Hodermarský vyštudoval konzervatórium (Košice, Timonova ul.) a nastúpil do môjho vlaku – učí na našej ZUŠ a pod jeho láskavým vedením rastú noví recitátori. Som šťastná, že je to tak.
Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?
Hlboké pochopenie, vášnivé zaujatie, prirodzenosť a pravdivosť výpovede. Všetky prostriedky, ktoré recitátor použije – jazykové i mimojazykové –, musia slúžiť myšlienke.
Iné
Keď som kedysi dávno napísala metodiku o práci pedagóga s detským recitátorom, zakončila som ju takto: – Hovorené slovo je nám pre bežný život najpotrebnejšie. Nahlas komunikovať chceme a musíme, živé slovo je nám potrebné v najťažších i v najkrajších chvíľach života. No náš školský systém sa len akosi hanblivo, rozpačito a veľmi skromne venuje rečovej príprave. Príliš veľký dôraz kladieme na písomnú formu nášho jazyka a lipneme na jej dokonalosti a schopnosť živej kultivovanej reči zatiaľ upadá. Detský prednes je dôležitá a zmysluplná činnosť. Je to cesta k sebazdokonaľovaniu, cesta objaviteľská, občas trochu tŕnistá či príliš dlhá, s odbočkami, zákrutami i slepými uličkami… ale na tejto ceste sa stretávame s ďalšími účastníkmi, a tak premávka na nej neutícha a my, budúci majstri slova – recitátori, rečníci, moderátori – kráčame po nej a uvedomujeme si: Čomu napomáha detský prednes pri rozvoji osobnosti. • Vážiť si slovo, jeho význam, vedieť ho uchopiť a pôsobivo sprostredkovať ľuďom. • Obohacovať seba aj iných o poznané, objavené, rozvíjať svoju predstavivosť, vedieť domýšľať súvislosti. • Chápať myšlienkové pochody druhých ľudí, vciťovať sa do ich myslenia, cítenia. • Odkrývať mnohorakosť textu, prehovorov, dešifrovať obrazy a dosadzovať ich do vlastnej mozaiky pocitov, myšlienok, názorov. • Naučiť sa čítať s hlbokým porozumením. • Cibriť vkus umelecký, estetický. • Kultivovať svoje vystupovanie, reč. • Zmysluplne komunikovať. • Uplatňovať teoretické poučky z gramatiky, ortoepie, poetiky v prednese i v živote. • Preciťovať rytmus v reči, v hudbe, v pohybe a v živote vôbec. • Ovládať svoj psychofyzický aparát, pracovať s dychom, hlasom, telom, mimikou. • Trénovať pamäť – obrazovú, logickú i mechanickú. • Rozvíjať vôľové vlastnosti – vytrvalosť, systematickosť. • Rozlišovať a hierarchizovať mravné hodnoty. • Naučiť sa hodnotiť výkony druhých i svoj vlastný. • Naučiť sa prehrávať i vyhrávať. • Naučiť sa ovládať a prekonávať trému, strach i zábrany. • Zvyšovať svoje sebahodnotenie, uvedomovať si svoju cenu. • Naučiť sa pracovať so slovníkmi, encyklopédiami, s literatúrou. • Naučiť sa počúvať iných, rozoznávať faloš a pretvárku. • Naučiť sa vystupovať na verejnosti. Je toho málo? Pridajte aj vlastné „položky“. Na ceste k dobrému slovu prajem všetkým cestárom i cestovateľom ŠŤASTNÚ CESTU!
