Renata Jurčová položila známym slovenským pedagógom, ktorí sa venujú umeleckému prednesu (a sú v ňom dlhší čas úspešní na celoslovenskej úrovni), niekoľko otázok. Ako vnímajú umelecký prednes? Ako nad ním rozmýšľajú a čo ich v umeleckom vývoji ovplyvnilo? Snáď vám poskytnú odpovede na to, čo je vlastne umelecký prednes, ale ponechajú vám aj priestor uvažovať nad vlastnou cestou prednesom.
Alena Váradyová (51), Základná umelecká škola pri Spojenej škole na Letnej ul. v Poprade
Od roku 2003 učí žiakov literárno-dramatického odboru a prednes je súčasťou jej každodennej práce. Sama však aktívna recitátorka nebola (ak neráta zopár povinných prednesov počas základnej školy) a mnohému sa učila „za pochodu“.
Čo je podľa teba prednes?
Ak sa rozprávam so žiakmi o prednese, často hovoríme o tom, že recitátor je ten, kto prináša cudzí text divákovi spôsobom sebe vlastným. Prednes je teda most spájajúci umelecký text s divákom a poslucháčom, pričom architektom i staviteľom tohto mosta je recitátor.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu prednesov?
Pretože pracujem s deťmi a mladými ľuďmi, je pre mňa dôležité, aby text korešpondoval s osobou recitátora a jeho momentálnym životným rozpoložením, pohľadom na svet, hodnotovým nastavením. Tento aspekt považujem za dôležitejší než to, ako výsledný prednes zasiahne diváka. Pravdaže, pri tvorbe premýšľame aj o tom, prečo by si mal divák prednes vypočuť, ako by o ňom mohol uvažovať, čím by ho mohol prekvapiť.
Kto ťa v premýšľaní o prednese najviac ovplyvnil?
Moje vlastné recitátorské skúsenosti sú minimálne aj preto, že mi chýbalo systematickejšie lektorské vedenie, ktoré by mohlo byť vzorom pre moju prácu. Preto ma viac než konkrétni ľudia ovplyvnili podujatia, hlavne celoštátne kolá Hviezdoslavovho Kubína, kde som mohla vidieť a vnímať tvorbu recitátorov s výborným pedagogickým vedením. A veľmi oceňujem aj metodické vedenie NOC-ky, ktoré po Jarke Čajkovej prevzala Renata Jurčová.
Ktoré témy ťa najviac zaujímajú a kde zháňaš texty pre recitátorov?
Medzi témami nemám vymedzené také okruhy, ktoré by ma zaujímali menej alebo viac. Priebežne sledujem ponuky vydavateľstiev, vyhľadávam zaujímavé tituly, snažím sa veľa čítať a často sa pristihnem pri tom, že pri čítaní premýšľam aj o tom, aké sú „prednesové dispozície“ práve čítaného textu. Čítam viac beletrie a kníh pre deti a mládež než poézie, pretože tú si potrebujem dávkovať po menších dúškoch. A som vďačná aj za relácie venované literatúre, ktoré vysiela Slovenský rozhlas (hlavne Rádio Devín).
Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
Ak sa deti stretnú s niečím novým a pre ne ťažko uchopiteľným, prvé reakcie nie sú práve nadšené. Ak sa však dajú presvedčiť, že stojí za to podniknúť dobrodružstvo objavovania nového textu, zväčša prichádza radosť a pocit zadosťučinenia. Ak prednes prijmú a ocenia diváci, je to bonus navyše a motivácia nebáť sa ísť nevyskúšanou cestou aj druhý raz.
Je v tvorbe pre deti dôležitý vzťah obrazu a slova?
Nesmierne. Som presvedčená, že ak recitátor nemá vytvorený k textu svoj „vnútorný film“, má aj divák problém uveriť a prijať recitátorovu výpoveď. Táto otázka však asi smeruje k tomu, čo vidí a počuje divák – teda či obraz (recitátor a výrazové prostriedky viažuce sa k jeho osobe) a slová, ktoré divák vníma, tvoria jeden celok. Uveriteľné a vnútorne prepojené fungovanie obrazu a slova je jeden z najťažšie dosiahnuteľných zámerov interpreta a nie vždy sa stretne s diváckym prijatím. Hľadanie a experimentovanie však určite stojí za to!
Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese tvoj pohľad na literatúru?
Ak by som nepracovala s deťmi a mladými ľuďmi na tvorbe prednesov a moja cesta by sa nestretla s aktívnou divadelnou tvorbou, pravdepodobne by som bola stále čitateľsky aktívna, pretože čítanie je jednou z mojich životných potrieb. Je však možné, že by moje čítanie bolo povrchnejšie, pretože vďaka práci v LDO literatúru viac analyzujem a skúmam možnosti jej putovania k divákovi. A určite by som čítala oveľa menej (a možno vôbec) literatúry pre deti a mládež, čo by bola obrovská škoda, pretože by som sa pripravila o množstvo intenzívnych čitateľských zážitkov, ktoré mi táto oblasť ponúkala a stále ponúka.
Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
Nie všetci máme dar pomenúvať veci, deje a javy okolo nás poetickým a osobitým jazykom. Preto stále presviedčam seba i svojich žiakov, že sa oplatí byť poézii nablízku a zažívať s ňou malé zázraky, pretože tých je v našich životoch čoraz menej. Univerzálny návod na výchovu k poetickému vnímaniu nemám, najdôležitejšie je však asi prekonať strach z niečoho, čomu spočiatku nerozumiem a objavovať v napísanom svete naokolo i seba samého.
Považuješ slovenský knižný trh za inšpiratívny?
Do veľkej miery áno, hoci mi je občas ľúto, že český trh je na tom oveľa lepšie a v prípade niektorých titulov sa chýbajúcich slovenských prekladov (a teda aj textov vhodných na prednes) asi nikdy nedočkáme.
Napíš najobľúbenejšie prednesy z vlastnej pedagogickej tvorby
- Zuzana Mojžišová: Bon voyage (Monika Štolcová)
- Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť (Simona Janigová)
- Erlend Loe: Koniec sveta, ako ho poznáme (Roman Thor Vítek)
Ktorý prednes ťa najviac zaujal (nie tvoj)?
Mnohí sa pamätáme na recitátorské vystúpenia Miška Pirníka…
Aké sú tvoje osobné recitátorské skúsenosti z vlastného prednesu?
Už som spomínala, že minimálne, a hoci som v detstve veľa čítala, nemala som nablízku nikoho dospelého, s kým by som sa mohla o svoje čitateľské zážitky podeliť alebo ich prinášať divákovi.
Ako tvoríš prednes a čo považuješ za najdôležitejšie pri jeho tvorbe?
Často zbieram texty „do šuplíka“ a čakám, že sa objaví niekto, komu by som mohla konkrétny text ponúknuť. Niekedy text „skladujem“ aj niekoľko rokov, aby sa dostal k tomu pravému. A občas sa stane aj to, že recitátor ponúkaný text neprijme, resp. si vyberie iný text. Súlad recitátora a textu považujem za jednu z najdôležitejších okolností, ktoré tvoria základ pre dobrý prednes. Ak recitátor chce „prijať text za svoj“, nasleduje spoločné čítanie a analýza textu, ktorú často prepájame s osobnými skúsenosťami recitátora, jeho postojmi, ale aj dianím v okolitom svete (hlavne u starších recitátorov). Väčšinu prozaických textov skracujeme, poéziu zasa občas montujeme alebo skladáme. K úpravám textu (samozrejme, nie svojvoľným) občas dochádza aj pri detailnej práci, keď sa ukáže, že veta neplynie alebo bol zmysel textu nechtiac posunutý. To je fáza, keď hľadáme kľúč k textu, analyzujeme vetu po vete (niekedy slovo po slove) a hľadáme cesty, ktoré by viedli k napĺňaniu toho, čo by chcel recitátor odovzdať divákovi, teda k tomu, aký je jeho interpretačný zámer.
Pokračujú tvoji žiaci v príprave recitátorov na prednes? (Ktorí?)
Ti, ktorí prišli do kontaktu so žiakmi LDO (napríklad študenti bábkarskej katedry VŠMU), si prácu na prednesoch vyskúšali, ale nik z nich sa ešte vlastnej pedagogickej práci v tejto oblasti nevenuje.
Ak by si mala vybrať zložky prednesu podľa dôležitosti, ktoré by to boli?
Nedokážem nadradiť ktorúkoľvek zo zložiek nad inú, pretože ak nefunguje hoci len jedna, zlyháva celok.
