Ako by si opísal slovenské divadelníctvo v Chorvátsku? Má tendencie stúpať alebo nemá svojich pokračovateľov?
Najskôr vysvetlíme, kto sú vlastne títo Slováci, kedy a prečo prišli na územie dnešného Chorvátska. Chorvátske mesto Ilok bolo totiž pred 1. svetovou vojnou súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Slováci odchádzali z materského kraja za prácou, a tak sa ocitli vo viacerých krajinách, ktoré boli kedysi súčasťou Uhorska – na Ukrajine, v Poľsku, Rumunsku, vo Vojvodine, v Chorvátsku, ale aj Bosne. Do Iloku prichádzali v 18. storočí. Išlo prevažne o evanjelikov, ktorí utekali zo Slovenska pred katolíckou protireformáciou. Tu si však chceli zachovať národnostnú a kultúrnu identitu. Kultúrnych pracovníkov bolo málo, nemali na svoju činnosť žiadne priestory ani organizáciu a mnohí Slováci nevedeli ani čítať. Napriek tomu sa dokázali zorganizovať a vyvíjať rôzne kultúrne činnosti.
Tak napríklad na Veľkonočný pondelok 12. apríla 1914 Slováci odohrali v Iloku historicky prvé divadelné predstavenie. Najväčšie zásluhy na jeho uskutočnení mali rodiny Imrekovcov a Maliakovcov. Nepriamo sa o prínos divadelníctva v Iloku pričinil Vladimír Hurban (1850 – 1914), syn Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý v roku 1874 prišiel ako farár do Starej Pazovy. Ďalej jeho syn Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950) bol slovenský evanjelický kňaz, dramatik, publicista a jeden z najväčších umelcov vojvodinského prostredia.
Počas vojnového roku 1942 ilockí Slováci pokračovali vo svojich kultúrnych aktivitách, stretávali sa v Slovenskom čítacom spolku v Iloku v Starom Slovenskom dome, na mieste nazývanom Solgov dvor. Vo večerných hodinách sa učili hrať na hudobných nástrojoch a hrávali šachy. Z dokumentov sú známi najmä títo ilockí režiséri predstavení pre dospelých: farár Ivan Vereš, riaditeľ banky Jozef Stupavský, učiteľ Andrej Kukučka, farár Želislav Sľúka, profesor Andrija Kuric a profesor Vlatko Miksad. Pri nacvičovaní niekoľkokrát pomáhal aj profesionálny režisér z Báčskeho Petrovca Ľuboslav Majera. Divadelné scénky so žiakmi nižších tried základnej školy v Iloku už desaťročia nacvičuje miestna učiteľka Mária Pejaková, rodom z Báčskeho Petrovca, a so žiakmi vyšších tried základnej školy v Iloku profesor Vlatko Miksad.
V roku 2014 sme spolu s Ružicou Černou a so Štefanom Janglom, za pomoci Ratka Sudeckého, vydali monografiu Slovenský národný dom v Iloku 1952 – 1997 – 2014, ktorá pre nezáujem súčasného vedenia Matice slovenskej o Ilok nemala promóciu. Pritom budova Slovenského domu, vystavaná roku 1952 a obnovená za pomoci Slovenského ženijného práporu v roku 1997, je miestom, ktoré umožnilo Iločanom viac ako pol storočia pestovať vlastnú slovenskú kultúru.
Pracuješ najmä s detským interpretom. Ako vnímaš detskú imagináciu? Čím je pre teba inšpirujúca?
Predstavivosť detí je ich prípravou do budúceho života, ich zrením. Je to vlastnosť rozumného človeka, ktorý si kladie otázky: čo keď, čo ak, prečo… Odpoveďami na tieto otázky si vlastne nachádza svoje miesto vo svete, vo svojom mikrosvete, vo fázach hľadania samého seba, sebapoznania. Hlavnými otázkami sú vždy: Kto som? Čo som? A potom následne: Ako vnímam vzťahy so svojím okolím, ako sa im prispôsobím alebo ako nimi budem manipulovať. Je to v nás, máme to vrodené ako pud fyzickej sebazáchovy. Deti sú často sebecké a vyvolávajú konflikty vo svojom okolí nie preto, aby niečo získali, ale aby si overili svoje miesto v hierarchii vzťahov. Úloha výchovy je preto dôležitým faktorom, aby sme rozšírili detskú predstavivosť, ich rozmýšľanie. Preto je aj predstavivosť detí zrkadlom vzťahov v rodine – dieťa len „prepisuje“ to, čo cíti v rodine – nemusí tomu rozumieť, ale na základe reči tela dospelých vie presne určiť, čo je pre „dospelákov“ prijateľné a čo nie. Ako učiteľovi jazyka sa mi na vyučovacích hodinách naskytuje možnosť vplývať na predstavivosť detí počas príprav na písomné práce všetkých žánrov. Mám možnosť vplývať na ich rozmýšľanie o živote, vzťahoch, o vlastnom zážitku a interpretácii zažitého. Teší ma, keď vysvetľujem vzťahy a zisťujem, čo deti trápi, pričom im núkam možnosť pozrieť sa na to aj z inej strany. Na ich mimickej reakcii vidím, ako sa im otvoril nový obzor, nové poňatie, nové chápanie ich vlastnej situácie.
V čom vidíš limity v detskej imaginácii?
V zaneprázdnenosti rodičov. Nakúpia dieťaťu hromadu hračiek, ktorými si kupujú jeho záujem na krátku chvíľu a dúfajú, že sa dieťa s nimi bude hrať. Ale hračky nie sú partnerom v hraní, nevysielajú spätnú reakciu. Malé dieťa hádže hračku o zem a nerozmýšľa, nevie, či sa rozbije, alebo nie, ale vie, že my dospelí na to zareagujeme: zdvihneme hračku, očistíme, ofúkame alebo umyjeme a podáme mu ju späť. A to sa dieťaťu páči, lebo sa mu venujeme, a činnosť opakuje. Ďalej sú to dnešné animačné hry. Robia ich dospelí akože pre deti. Deťom sa páčia, lebo sú dynamické, rodičom sa páčia, lebo deti ich neotravujú. Tieto hry, perfektne spracované v každom ohľade, sú oveľa zaujímavejšie ako knižné vydania. Núkajú dieťaťu „hotový výrobok“, kým pri knihe si dieťa musí na základe spisovateľovho opisu všetko vizuálne vybaviť a to už dieťa neláka, lebo je dnešnou spoločnosťou vedené k tomu, aby všetko dostalo „na tanieri“. To ho oberá o duchovné hodnoty vlastného dozrievania. Je tu aj negácia dnešnej spoločnosti. Kapitalistický systém nepotrebuje človeka s vysokou mierou tvorivosti, tvorivú osobnosť. Dôraz je na automatizovanej masovosti. Zanikla spoločenská starostlivosť o mládež, na akú sme boli zvyknutí, a následne tým aj starostlivosť o rôznorodosť intelektuálnych činností.
Kde ako autor detských dramatických textov čerpáš inšpiráciu?
Všade. Najčastejšie však z detského sveta svojich žiakov. Vždy sa vyskytnú príhody, ktoré ma oslovia a ktoré sa dajú spracovať v podobe príbehov. Voľakedy som tieto príbehy často zaobalil do podoby ľudovej rozprávky, vďaka čomu mohli deti nazrieť do iného sveta, ktorý riešil problémy, s ktorým sa ony stretávali v reálnom živote. Bolo dôležité viesť ich k tomu, že svoje ťažkosti môžu riešiť iba vo vzťahu s ostatnými vo svojom okolí a nie vo vysnívanom svete – samozrejme, chápaním počínania iných, ich konania, aby ich hneď „na prvú“ neodsudzovali. Nehovorím, že sa človek nemá právo hnevať alebo že nemá o seba bojovať, ide o to, aby deti pochopili pohnútky druhej strany a podľa toho aj posudzovali niečie konanie.
Ktorý z tvojich divadelných projektov je pre teba nezabudnuteľný a prečo?
Každá z uvedených hier bola malým víťazstvom. Najskôr preto, že dokázala animovať slovenskú menšinu vo väčšinovom chorvátskom prostredí, potom, že ukázala deťom i dospelým, že ak chceme niečo mať a niečo zachovať, musíme si to sami pripraviť. V tomto sme nemali kultúrnu „konkurenciu“. Totiž chorvátski občania už pol storočia nemajú v Iloku žiadnu vlastnú divadelnú činnosť. Táto benevolentnosť chorvátskej väčšiny sa však vtiahla pod kožu aj slovenskej menšiny. Ďalšou hrejivou spomienkou je vydanie mojich 14 divadelných hier pre deti v roku 2014 pod názvom Príbehy za oponou, z ktorých všetky boli s veľkým úspechom inscenované na divadelných javiskách nielen v Chorvátsku, ale aj v zahraničí.
Ako vplýva detské divadlo na vzdelávanie v Chorvátsku?
V rámci školstva v Chorvátsku je v školách zavedená každoročná prehliadka žiackej tvorby LIDRANO (literárno-dramaticko-novinárska). Podľa jej vzoru si aj slovenská menšina vytvorila prehliadku podobného zamerania pod názvom Slovenčina moja. Divadelnej tvorbe sa venujú zvolené učiteľky, ktoré touto činnosťou dopĺňajú hodiny. Nie všetky k nej majú vzťah a takmer ani na jednej škole nie je pochopenie pre pomoc, ktorú by im mohol poskytnúť profesionálny režisér alebo aspoň kvalitný ochotník. Podľa toho predstavenia aj vyzerajú: žiaci sa nevedia pohybovať po javisku, nikto im nepovie, prečo sú na javisku, odrapocú repliky s nadneseným pátosom alebo vyumelkovaným prednesom, ktorý odpozerali z domácich nekvalitných televíznych seriálov. Dôraz sa kladie na výbavu scény, kostýmov, hudobná zložka závisí od učiteľkinho (režisérkinho) výberu a od zručnosti technika, scénky sú krátke, vybrané z niekoľkých chorvátskych zbierok divadelných textov. S týmito problémami sa stretávajú aj slovenské učiteľky, ktoré navyše musia zápasiť s neznalosťou alebo nedostatočným ovládaním slovenského jazyka u žiakov (ešte viac u obecenstva). Napriek tomu sú divadelné scénky pre menšinových žiakov dobrou praktikou v cvičení jazyka a namiesto „zlého prednesu“ prepájajú slovo s divadelným konaním.
Aký je trend slovenského divadelníctva v Iloku?
Trend je zostupný, smeruje k zániku. Na vine sú „driemoty a následný spánok“ slovenskej komunity vyplývajúce z nezáujmu o tento druh kultúrnej činnosti s takmer 100-ročnou tradíciou. Komunitu už desaťročie vedú morálne a intelektuálne slabí jednotlivci. Málopočetná inteligencia (dala by sa spočítať na prstoch jednej ruky), ktorá by si priala zmenu, nemôže presadiť kvalitu pre nezáujem väčšiny. Prispela k tomu aj novodobá migrácia obyvateľstva do zahraničia. Ilok starne a o päť – desať rokov sa vo vynovenom kultúrnom dome budú stretávať len miestni penzisti. Mladé sily sa nebudú mať ani kam, ani k čomu vrátiť, a preto sa po odpracovanom živote na staré dni utiahnu späť do tohto kútika – a možno zostanú tam, v zahraničí, kde budú vyrastať ich deti. Ak sa ekonomicky niečo nezmení, táto časť Chorvátska v Slavónii zostane bez závažného ľudského potenciálu.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti v rámci divadla?
Keď ma niektoré malé prostredie zavolá na pomoc, že chce nacvičiť divadelnú hru, rád prispejem. Tak sa stalo aj tejto zimy, keď ma susedná Matica slovenská Radoš poprosila, aby som oživil ich divadelnú činnosť. Pustili sme sa do roboty, naštudovali inscenáciu, bolo ju treba už len „uhladiť“, ale pandémia nám nedovolila pokračovať. Namiesto premiéry na Zuzanu (19. februára) sa predstavíme radošskej verejnosti pri inej príležitosti. Rukopisne mám pripravenú druhú zbierku divadelných textov pre deti.
O Vlatkovi Miksadovi
Ako autor čerpá námety na svoje hry z reálneho prostredia, v ktorom žije a hlavne pracuje. Preto sú jeho hry realistické, súčasné, používa v nich spisovný slovenský jazyk i archaizmy. Miksad tvorí hlavne pre detského interpreta a diváka. Jeho prvotina Príbehy za oponou je zborníkom jeho doposiaľ napísaných krátkych hier. Hravosť Miksadových hier spočíva v odkrývaní magického na reálnom základe. V skutočnosti hľadá neskutočné, tajomné a ako učiteľ a rodič morálne dobro, ktoré je hlavným cieľom v každej jeho divadelnej hre. Je klasikom, ktorý čerpá i z motívov ľudových rozprávok zozbieraných Pavlom Dobšinským či napísaných svetoznámym autorom Hansom Christianom Andersenom. Príbeh však prenesie do súčasnosti a ozvláštni o skúsenosť s detským divákom. Rovnakú hravosť s notoricky známymi postavami nachádza aj u spisovateľa Ľubomíra Feldeka či vo filmovej adaptácii Červenej čiapočky.
TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová
FOTOGRAFIE: Pavel Višňovský, Nina Miljush
Rozhovor bol uverejnený v časopise Javisko 1/2021.
