Peter Scherhaufer mal pôvodne študovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Na poslednú chvíľu sa však nechal prehovoriť a pred divadlom uprednostnil brniansku Vojenskú akadémiu, Katedru leteckých konštrukcií. O dva roky neskôr zistil, že to nebola šťastná voľba, školu opustil, ale náklady na štúdium musel armáde postupne splácať. Aby sa mu to podarilo, začal pracovať v uránových baniach a neskôr nastúpil ako konštruktér v Zbrojovke Brno.
Jeho život sa zmenil, keď si úplnou náhodou prečítal v miestnej knižnici, že sa na Janáčkovej akadémii múzických umení otvára štúdium činohernej réžie. Rozhodol sa, že to skúsi.
JAMU dokončil v roku 1968 s červeným diplomom a o pár rokov neskôr sa stal jedným zo zakladateľov legendárneho divadla Husa na provázku, ktoré sa stalo jeho domovskou scénou.
Počas celého života sa okrem profesionálneho divadla venoval práci s ochotníkmi a ochotníckymi divadlami.
Divadlo väčších možností
Mal pozitívny vzťah k ochotníckemu divadlu, pretože mu umožňovalo uvádzať texty, ktoré by na veľkých scénach neprešli cenzúrou. Ani amatérske divadlo nebolo zaťažené zbytočnou byrokraciou a dávalo mu slobodnejšie možnosti na spoluprácu s ostatnými umeleckými formami.
„Ochotnícke divadlo umožňuje maximálnu sebarealizáciu a obnovuje pocit radosti z hry ako primárny znak divadelnej tvorby vôbec, a o to skôr, že ochotnícke divadelníctvo nepodlieha až v takej miere tým tlakom, ktorým je vystavované profesionálne divadlo svojím spoločenským postavením a poslaním. Postavenie ochotníckeho divadla mimo hlavného divadelného prúdu otvára jeho tvorcom ozaj väčšie možnosti. Umožňuje koncepciu osobitej dramaturgie, ako napríklad vyhľadávanie nových dramatikov, realizáciu starých textov v rekonštrukciách a retrospektívach, uvádzanie repertoáru, ktorý sa z rôznych príčin nehrá na profesionálnych scénach, hranie nepravidelných textov – montáží, koláží a pod. Poskytuje kooperatívne možnosti s inými umeleckými a neumeleckými odbormi,“ napísal Scherhaufer v roku 1970 v texte nazvanom Divadlo väčších možností.
V rámci ochotníckeho divadla spolupracoval najmä s Divadelným súborom Jána Chalupku v Brezne a Divadelným súborom TEES v Martine. Vytvoril tiež program pre diaľkové školenie ochotníckych režisérov, ktorý mal v rokoch 1971 – 1990 štyri cykly.
Tri v jednom
S divadelným súborom TEES z Martina, ktorý sa zameriaval na dramaturgicky a inscenačne objavné a experimentátorské formy, zvíťazil na celoslovenskej prehliadke amatérskych súborov s inscenáciou Dva buchy a tri šuchy. Scherhaufer v nej uviedol rovnaký text trikrát – raz ako opisno-naturalistický ochotnícky obrázok zo života, potom v slohu psychologického realizmu a naostatok ako buffonádu, čím prvá slovenská hra, ktorú uviedli v zahraničí (1842 v Stavovskom divadle v Prahe), dostala v inscenácii rozmer názornej ukážky vývinu divadelnej tvorby.
O inscenácii v časopise Javisko napísal divadelný historik, teoretik a kritik Ján Jaborník: „Scherhaufer s hercami stvárňovali starú Palkovičovu predlohu na tri spôsoby, odlíšené a diferencované rozdielnou inscenačnou metódou, charakterom javiskovej štylizácie a podobou výrazových prostriedkov. Jednotlivé inscenačné variácie predlohy priraďoval režisér do celkového javiskového tvaru na princípe gradácie, pričom si herci medzi jednotlivými časťami úpravou kostýmov a výmenou klobúkov súčasne vymieňali úlohy tak, že v každej variácii bolo iné obsadenie… Hodnotu inscenácie zvyšovala aj značná vyrovnanosť hereckej zložky, ktorá na veľmi dobrej úrovni dokázala pretaviť do inscenačnej podoby neobyčajnú náročnosť rozličných zámerov a postupov. V tomto smere znovu zaujal aj režisérov nezanedbateľný pedagogický prínos, rozvíjajúci tvorivú metódu javiskovej štylizácie, inscenačného nadhľadu, umeleckého zveličenia a číreho divadelného cítenia…“
Úloha divadla
Krátko po Nežnej revolúcii bol Peter Scherhaufer iniciátorom Kongresu amatérskych divadelníkov. Kongres mal reflektovať aktivity amatérskych divadelníkov a podiel amatérskeho divadla na premenách vedúcich k novembru ’89. Nakoniec sa neuskutočnil.
V Brne dňa 2. decembra 1990 Scherhaufer napísal: „… Divadelníci od vzniku a začiatku slovenského ochotníckeho divadla (1830) boli kriesiteľmi ducha národa, nositeľmi myšlienok slobody, vyzývateľmi na odboj a odporcovia útlaku. Obdobie rokov 1830 – 1919 nieslo črty boja proti sociálnemu a národnému útlaku. V rokoch 1920 – 1939 ochotnícke divadlo spĺňalo funkciu profesionálnych divadiel. Roky 1940 – 1945 sa niesli v protifašistickom postoji ochotníkov, povzbudzovania a výziev na odboj.
Novodobé dejiny amatérskeho divadelníctva i nedávna činnosť, repertoár a postoj amatérov boli jasným dôkazom, že amatéri nie sú iba hračkou osudu, ale kriticky zmýšľajúci, seba samých reflektujúci ľudia, ktorým národ a jeho identita stoja za to, aby sa pre ne obetovali, borili s prekážkami a svojím talentom a tvorivosťou k nemu patrili.“
Peter Scherhaufer mal ako spoluautor a režisér na svojom konte viac než 252 inscenácií, z ktorých 66 pripravil pre divadlo Husa na provázku. Tou poslednou bola Škola šašků. Po ťažkej chorobe zomrel dva mesiace po jej premiére, 29. júna 1999, vo veku 56 rokov.
TEXT: Redakcia, Alena Štefková, Lucia Ditmarová
FOTOGRAFIE: Archív NOC
ZDROJE: Javisko 8/1975, List Petra Scherhaufera z archívu odbornej pracovníčky Osvetového ústavu Viery Pelikánovej, Fdb.cz, csfd.cz
Ochotnícke príbehy si môžete vypočuť ako podcast: https://www.nocka.sk/podcast-ochotnicke-pribehy/
