Michaela Vrábová, Divadlo „A“ a Divadlo SHANTI, o. z. Prievidza:
Aj keď divadlo žije a som si istá, že bude žiť navždy, minulý rok dostalo veľkú ranu. Bez živých divákov, bez možnosti stretávať sa na divadelných doskách a robiť to, čo máme najradšej, zostal len smútok. Nech to znie akokoľvek pateticky, diváci nám chýbajú, my si chýbame navzájom.
Počas prvej vlny sme sa nevideli štyri mesiace a bolo to ťažšie, než sme čakali. Mali sme šťastie, že sme našu novú inscenáciu, Moliérovho Lakomca, odpremiérovali ešte v novembri v roku 2019. Pandémia výrazne ovplyvnila plánované reprízy, väčšinu sme mali naplánovanú od marca do júla 2020. Nútená pauza neprospela ani inscenácii, ani súboru. Prirodzený proces vývoja inscenácie od premiéry po derniéru bol narušený. Z prehliadok sme stihli iba jednu regionálnu a potom sa to opäť všetko zastavilo. Zrušil sa plánovaný zájazd do Českých Budějovíc, vrátili nám prihlášku na festival do Nemecka, takže sme vďační aspoň za to, že nám vyšli Kremnické gagy. To bolo jediné svetielko na konci tunela, ktoré svietiť neprestalo. My sme sa usmievali na javisku a ľudia sa usmievali v hľadisku. Pod rúškami.
Katarína Gazdová:
Mňa ako študentku zasiahlo toto zvláštne obdobie zaujímavým spôsobom. Všetky recitačné súťaže , na ktoré som sa pripravovala, boli zrazu zrušené a o pár dní sa nadobro zavreli aj školy. Chýbali mi skvelí spolužiaci a kamaráti, na druhej strane pandémia spojila našu rodinu. Po naozaj dlhom čase sme boli opäť všetci spolu, keďže sestry pracujúce a študujúce v iných mestách sa vrátili domov. Konečne sme po niekoľkých rokoch zase spolu hrali naše niekdajšie detské hry!
Deti z DDS Regetka zo Základnej školy Ruskov a ich vedúca Valéria Sinčáková:
Sme malý detský divadelný súbor pôsobiaci na základnej škole v Ruskove pri Košiciach. Rok 2020 mal byť pre našich divadelníkov jubilejný, bohužiaľ, vystupovať pred divákmi sme pre pandémiu nemohli. Berieme situáciu takú, aká je. Na nejaký čas si oddýchneme od súťaží a budeme sa viac venovať literárnym textom, maľovaniu, tvoreniu.
Naberieme sily a keď táto pandemická situácia pominie, znova sa radi vrátime do pôvodných koľají. Pozdravujeme všetkých amatérskych divadelníkov.
Katarína Straková, ochotnícke divadlo VaDiDlo:
Museli sme sa naučiť, ako sa vyrovnať so situáciou, keď v jednej chvíli niečo platí – pripravujete sa, zabezpečujete, kto čo pripraví, zoberie, opraví, tešíte sa a dva dni pred plánovanou akciou príde mail, že sa všetko ruší z dôvodu pandemických opatrení. A tak si len povzdychnete, čo už, dalo sa to čakať, život ide ďalej. Do ďalšej akcie idete naplno, často aj na úkor rodiny, priateľov a vlastného voľného času. A scenár sa zopakuje.
Tretíkrát sme už nič nepripravovali, nenacvičovali, nedohadovali. Rozhodli sme sa, že ak bude všetko platiť aj dva dni pred akciou, dáme si večer niekoľkohodinovú pamäťovú skúšku. Deň pred je všetko prichystané, sme vyčerpaní, ale odhodlaní, že to zvládneme na stodesať percent. Ale scenár, sa žiaľ, opakoval. Už to nikoho ani neprekvapilo.
Potom sme sa na pár dní odmlčali a zrazu bolo to ticho akési dlhé.
Prvé pokusy v online svete boli rozpačité, nie každému takáto forma vyhovuje. Človek je našťastie prispôsobivý tvor a nakoniec sa nám podarilo zaviesť systém do online skúšok. Veľkou výhodou bolo, že naša nová hra je celá postavená v priestore, preto aj tí, ktorí sa ľahšie učia texty v pohybe, sa postupne zmierili s dočasným nácvikom formou čítačiek a učením textov inou formou.
Stretávame sa na diaľku dvakrát do týždňa, večer po práci. Každý druhý týždeň máme hodinu – divadlo mimo scény –, kde si trochu poklebetíme a vypustíme paru. Takto funguje náš dospelácky divadelný súbor.
Pred pandémiou som viedla aj detské ochotnícke divadlo, žiaľ, momentálne má stopku. Moja skúsenosť je taká, že nie všetky deti bavil prechod do online sveta. Prečo? Pretože do divadla chodili, aby sa mohli realizovať – pohybovo, prejavom. Deti potrebujú voľnosť a kreativitu a to v online svete nie je jednoduché dosiahnuť. Vyskúšali sme všeličo, ale bez naozajstného divadelného pódia to nebolo ono.
Bolo to smutné, lebo deti mali nacvičenú už skoro celú novú inscenáciu. Máme nakúpené kostýmy, z ktorých už možno vyrástli. Väčšina detí v septembri nastúpila na stredné školy a neplánovali už v divadelnom krúžku pokračovať. Na jeseň sme chceli odohrať ich novú autorskú hru, mala to byť rozlúčka, pamiatka na ktorú budú spomínať.
Žiaľ, táto hra už možno nikdy neuzrie svetlo sveta. A možno áno, ale už s úplne inými deťmi.
Viac o tom, aký rok mali slovenskí ochotníci, sa dočítate v prvej, druhej a tretej časti výpovedí ochotníkov alebo aj v najnovšom čísle časopisu JAVISKO.