Scénická žatva vám určite nie je cudzia, no aké všetky prepojenia s ňou máte?
Na festivale som niekoľkokrát účinkovala, odovzdávala som ceny či odohrala monodrámu Shirley Valentine. Scénická žatva mi je srdcu blízka, pretože sa na nej zúčastňovali nielen moji rodičia, ale aj rodinní priatelia ako Naďa Hejná či Vít Hejný (ktorému bol venovaný koncert v rámci programu, pozn. red.). Aj vďaka spomienkam mojich rodičov viem, že sa v salóne Nade Hejnej stretávali spisovatelia, výtvarníci, divadelníci… Skrátka, intelektuálna elita celého Slovenska.
A aký máte vzťah k mestu Martin, svojmu rodisku?
Martin je nielen moje rodisko, ale aj miesto so skvelou kultúrou, ku ktorej Scénická žatva určite patrí. Šírim jeho dobré meno s úctou a láskou. Aj keď sme sa presťahovali do Bratislavy, keď som mala štyri roky, stále sme udržiavali živé kontakty s martinskými priateľmi, divadelníkmi, osobnosťami. Po mnohých rokoch sa mi splnil sen si aj zahrať v martinskom divadle, a to hlavnú postavu v hre August na konci Ameriky v réžii Józsefa Czajlíka (následne mi bolo udelené čestné občianstvo mesta Martin). Po verejnej generálke mi kolegyňa mojich rodičov Eliška Nosáľová poslala ružu a napísala na lístoček: „Gratulujem ti k návratu.“ Dojalo ma to.
Aké sú vaše divadelné začiatky? Mnohí profesionálni herci začínali ako ochotníci…
U mňa to tak nebolo. Hoci som poškuľovala po herectve už v detstve, nikomu som sa nepriznala a divadelné hry si čítala len pre seba. Pôvodne som chcela byť členkou Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, no rodičia ma odhovorili. Tvrdili mi, že tam deti bijú, keď hrajú zle. (smiech) Napriek tomu, že som nezačínala ako ochotníčka, veľmi si ich vážim, obdivujem ich a dodnes s nimi veľmi rada hrávam napríklad vo filmoch. Ochotníci sú soľ a korenie divadla.
V čom je spolupráca s ochotníckymi hercami iná ako s profesionálmi?
Ochotníci disponujú neopakovateľným pôvabom, a ak ich má kamera rada, sú prirodzení, spontánni a autentickí. Vtedy ich sledujem, dojímam sa a snažím sa im priblížiť.
Pre mnohých divákov je pôžitkom sledovať váš zmysel pre grotesku a tragikomiku. Dokázali by ste pomenovať, aký typ humoru je v súčasnosti najviac v kurze a prečo?
Za starého režimu ľudia v divadelných predstaveniach nachádzali v medziriadkoch inotaje, ktoré si vysvetlili ako kritiku vtedajšej politiky. Humor často niesol skryté odkazy. Osobne mám najradšej práve tie komédie, ktoré sú bravúrne napísané a majú v sebe okrem smiechu aj smútok a hĺbku. Dnes vnímanie humoru trošku zlacnieva a väčšinovému divákovi stačí menej na to, aby sa zasmial.
Pravidelne sa zúčastňujete na rôznych divadelných i filmových festivaloch. Aký divadelný festival a čím vás kedy vôbec oslovil a v čom sú podľa vás festivaly dôležité?
Som čestnou riaditeľkou festivalu Nová dráma/New drama v Bratislave, ktorý podľa mňa nesmierne obohacuje domáce publikum i divadelníkov, pretože je medzinárodný a súťažný s bohatým a kvalitným programom. Spomeniem však aj Divadelnú Nitru, Istropolitanu na VŠMU či Dotyky a spojenia v Martine. Festival spája a ukazuje pestrosť divadelného umenia. Jediná bolesť, ktorú ako herci prežívame, je tá, že len málokedy si môžeme festival užiť a vidieť svojich kolegov z iných divadiel. Čas a povinnosti sú niekedy neúprosné a často hneď po predstavení musíme z festivalu odísť. Zmysel to má vtedy, ak sa nám podarí ostať aspoň na chvíľu.
Scénická žatva oslavuje aj so svojimi predchodcami 100 rokov. Čo by ste jej odkázali?
Vykroč smelo do ďalšej storočnice a maj veľa šťastných divadelníkov a spokojných divákov.
TEXT: Matej Vanoch a Jakub Molnár
FOTO: Ctibor Bachratý
