Kedy si prvýkrát čítal časopis Javisko?
Určite to bolo ešte na základnej škole. Už vtedy ma zaujímalo divadlo a umelecký prednes, chodieval som na rôzne divadelné prehliadky a recitačné súťaže a pravdepodobne práve na nich som časopis čítal prvýkrát.
Ako dieťa si chcel byť hercom?
Áno, už keď som mal sedem, možno osem rokov, tak som vedel, že toto je moja cesta. Veľmi ma ovplyvnilo, že som začal chodiť na ZUŠ-ku, kde som sa zoznámil s fantastickými ľuďmi, ktorí mi otvorili obzory smerom k divadlu.
Ako to nakoniec dopadlo? Hrávaš ešte divadlo?
Mojím hlavným cieľom bolo študovať herectvo, lenže ma nevzali ani do Bratislavy, ani do Banskej Bystrice. To bol pre mňa obrovský šok. Našťastie, v obálke, v ktorej som našiel oznámenie z VŠMU o neprijatí, bol aj malý papierik, kde bolo napísané, že sa môžem skúsiť prihlásiť na odbor divadelné štúdiá. Mal som len matnú predstavu o tom, čo to presne znamená, ale povedal som si, že to vyskúšam a o rok si tak či tak podám prihlášku na herectvo. Nakoniec som si divadelnú kritiku zamiloval a našiel som sa v nej. Neskôr som ešte študoval divadelnú dramaturgiu v Brne na JAMU. Teraz spätne môžem povedať, že sa tieto kroky a rozhodnutia ukázali ako veľmi šťastné.
Dnes sa už hraniu trochu vyhýbam. Pred pár rokmi som hosťoval v Terchovskom národnom divadle a vtedy som si povedal, že by som mal herectvo prenechať talentovanejším. Naposledy som hral vo svojej absolventskej inscenácii na JAMU v Brne, čo bolo zábavné, lebo som musel dramaturgovať samého seba. Ale k herectvu sa už nevrátim.
No ja sa vrátim ešte naspäť k Javisku. Ako si vnímal tento časopis, keď si ho objavil?
Môj hlavný pocit bol, že ide o časopis, ktorý vie spájať. Pamätám si, že sme doslova pachtili po každom novom čísle, vždy sme sa pri ňom stretli, listovali sme si v ňom, smiali sa na glosách a spoločne lúštili tajničky. O čosi neskôr som začal vnímať aj jeho vízie, posolstvá a dosah nielen na ochotnícke divadlo. Bavilo ma, že Javisko dokázalo provokovať a prinášalo aktuálne témy, ktoré boli často tabuizované aj na profesionálnej scéne. Ochotníci sa nebáli vyjadrovať k aktuálnym spoločenských problémom a dovolili si byť kritickí k dobovej politike.
Ako bude vyzerať Javisko, dnes závisí hlavne od teba. Bude to výrazne iný časopis, než na aký sme boli zvyknutí?
Pre mňa je veľmi dôležitá kontinuita a nadviazanie na funkčnú a dobre zvládnutú tradíciu, ktorú Javisko určite má. Spätne som si prechádzal archív starých čísiel a nachádzam tam veľmi podnetné články, rubriky či úvahy. Želal by som si, aby Javisko naďalej prinášalo reflexie z oblasti dejín, teórie, ale aj súčasnej ochotníckej praxe. Je dôležité, aby bolo určené ochotníkom a bolo tvorené spoločne s nimi. Je to jediné periodikum na Slovensku, ktoré sa tejto oblasti venuje dlhodobo. Jeho súčasťou bude, samozrejme, aj umelecký prednes. Javisko bolo vždy prostriedkom na dialóg medzi ochotníkmi, metodikmi, osvetármi a Národným osvetovým centrom a verím, že bude naďalej takouto platformou. Malo by nielen dokumentovať, reflektovať, ale aj podnecovať a inšpirovať k dialógu.
Keď si si listoval starými číslami, našiel si v nich niečo, čo sa časom vytratilo a chcel by si to vrátiť naspäť?
Veľmi rád by som nadviazal na literárnu prílohu. Javisko svojho času ako jediný časopis prinášalo aj nové preklady a nepublikované divadelné hry. K tomu by som sa veľmi rád vrátil a poskytol priestor začínajúcim dramatikom a dramatičkám.
Budeme podporovať oblasť umeleckého prednesu a zverejňovať texty, ktoré by ho mohli nakopnúť novým smerom.
Rád by som sa vrátil aj ku knižným tipom. Našťastie, počet kníh o divadle u nás rastie a my by sme mali o tom informovať. Dôležitou rubrikou budú aj dejiny. Chceme tiež prinášať aktuálne témy a rozoberať ich z rôznych uhlov pohľadu. V minulosti si autori textov nekládli servítku pred ústa a venovali sa napríklad divadlu menšín a marginalizovaných skupín, písalo sa o divadle LGBTI komunít, o divadle tvorenom ľuďmi zo znevýhodneného prostredia. Pamätám si číslo, ktoré sa venovalo funkcii poézie v súčasnom divadle, ale aj rôzne príspevky sociológov a filozofov.
To všetko však môže byť prepletené humorom. Boli čísla, pri ktorých som sa veľmi nasmial na glosách a politicky nekorektných komentároch. Javisko by nemalo byť len akýmsi priestorom intelektuálov, takže sa nebránim ani rôznym tajničkám, kvízom a súťažiam, ktoré boli kedysi jeho pevnou súčasťou.
Nájdeme v Javisku niečo, čo v ňom nikdy nebolo?
Bol by som rád, keby okrem dramatických textov poskytovalo Javisko aj tipy na umelecký prednes. Mám však veľké sny so samotným formátom časopisu. Bolo by fantastické, keby sa podarilo konečne zdigitalizovať všetky doterajšie ročníky. Javisko má už viac ako 50 rokov a k starým číslam sa dnes dostane málokto. Bolo by fajn, keby si jedného dňa mohol ktokoľvek otvoriť archív a listovať si v starých vydaniach.
Divadlo zažíva pre pandémiu ťažké obdobie. Nemáš obavu, že nebude o čom písať, ak sa situácia nezlepší?
Toto je otázka, ktorá ma občas budí zo spánku. Nastupujem ako šéfredaktor Javiska v nezávideniahodnej situácii. Sú tri oblasti, ktoré chcem pokrývať aj tento rok, a to, v akej podobe to bude možné, nie je úplne v mojich rukách.
Ide o vzdelávanie, divadelné a recitačné súťaže a Scénickú žatvu. Obsah momentálne skladáme ako takú mozaiku prianí, očakávaní a neistých predpovedí. Písať však bude vždy o čom. Dokonca si myslím, že máme úžasnú príležitosť konečne otvoriť témy, na ktoré nebol doteraz priestor. Či sa budú alebo nebudú viazať na aktuálne udalosti a podujatia, je stále otázne.
Čomu sa budeš tento rok ešte venovať okrem Javiska?
Najviac času budem venovať časopisu, stanovil som si ho ako svoju osobnú prioritu. Ak chcem, aby sa dostal späť na mapu vážených periodík, nemôžem ho brať len ako nejakú víkendovú kratochvíľu. Popritom sa budem snažiť pokračovať v práci divadelného dramaturga. Momentálne skúšam niekoľko inscenácií v Mestskom divadle Actores v Rožňave a pripravujem niekoľko inscenácií aj do ďalších divadiel na Slovensku a v Českej republike. Ako šéfredaktor Javiska chcem mať prehľad o aktuálnom dianí v ochotníckom divadle a chcel by som na ňom aktívne participovať. Nedávno som mal príjemnú skúsenosť so skúšaním v ochotníckom divadle v Tisovci a veľmi rád budem navštevovať divadelné festivaly a prehliadky.
Ako divadelný kritik budem mať tiež určite o čom písať.
Aký bol tvoj prvý pocit, keď si sa dozvedel, že budeš šéfredaktorom Javiska?
Bola to zmes eufórie, strachu, paniky a nadšenia. Veľmi som neveril, že získam túto pozíciu, vedel som, že konkurencia je veľká a už len môj nízky vek je takmer diskvalifikačný. Keď som čakal na výsledok, takmer som si z nervózneho chodenia po byte zodral ponožky. Verdikt vnímam ako obrovskú dávku dôvery zo strany Národného osvetového centra a teraz cítim veľkú mieru zodpovednosti nielen za časopis, ale aj za všetko, čo s ním súvisí. Ešte stále mám z toho trochu triašku, ale zároveň ma upokojuje predstava, že som súčasťou fantastického tímu ľudí. Veľmi sa teším na redakčnú radu a na kolegov, ktorí budú Javisko spoluvytvárať. Bude to veľké dobrodružstvo.
ROZHOVOR VIEDOL: Matej Vanoch
FOTOGRAFIE: Archív Jakuba Molnára
