Projekt Silné reči funguje už 11 rokov. Zmenil sa za ten čas divácky vkus či verejná mienka na stand-up?
Simona Salátová: Za tie roky sa radikálne zmenila štruktúra manažmentu. Vďaka tomu sú Silné reči jedna z najsilnejších platforiem v strednej Európe. Dobrou reklamou a kvalitnou drinou sa dá reálne uživiť. Popularita raketovo stúpa a oproti kedysi piatim-šiestim vystúpeniam mesačne ich za bežných okolností mimo pandémie máme aj 20, a to napriek nie lacnému vstupnému. Súčasný online priestor môže predaju ešte viac pomôcť. Počas toho obdobia pribudli nové tváre komikov, ktorí priniesli svojský pohľad na humor, čo ovplyvnilo celú skupinu a, samozrejme, aj „humorný“ vkus divákov.
Vyvinul sa aj stand-up ako taký. Jakub, ty si jeden z prvých komikov, ktorý priniesol na Slovensko formát hodinového špeciálu. Aký bol tvoj zámer?
Jakub Lužina: Na Slovensku so špeciálom prišiel ako prvý Matej Adámy. Bolo to pre 20 ľudí, z toho 15 bol Tomáš Hudák. Ja som mal možno ako prvý špeciál, ktorý diváci aj pochopili. (Smiech.) Prejsť k hodinovému formátu je pre komika ďalší logický krok a otázka cti. Na taký dlhý špeciál potrebuje aspoň tri hodiny materiálu, ustáliť si bodový scenár a dramaturgický plán, ktorý sa dá opakovať. Osobne som si pripravil aj takzvané callbacky, keď som použil menej dobrý vtip na začiatku, aby som ho mohol gradovať. Proces sa podobá divadelnej monodráme, hoci stratil divadelné princípy všeobecnej kontroly kolektívom. To znamená, že mi do roboty nerozpráva žiaden režisér či scenárista a kolegovia špeciál prvýkrát uvidia až pred divákom. Ďalším rozdielom je, že namiesto hercov sa neschovávam za žiadnu fiktívnu postavu, ktorú považujem za bariéru reality. Tu máš nanajvýš extrapolovaný variant samého seba. Toto je podľa mňa, paradoxne, skutočné viscerálne divadlo, o ktoré sa snažil už J. Grotowski!
Sám si absolvoval bábkarskú tvorbu na VŠMU, vďaka tomu to vieš takto porovnať. Môže sa divadlo a stand-up vzájomne inšpirovať?
Jakub: Jednoznačne! Aj vďaka svojej mame, divadelnej režisérke, učiteľke a zanietenej ochotníčke, som bol v kontakte s divadlom od štyroch rokov. Javiskovú reč a pohyb som si ďalej zlepšoval na konzervatóriu a potom na VŠMU. Preto ma aj niekedy zaskočí výstup kolegu, ktorý takýto základ nemá. Herecké techniky sú však v stand-upe vo výsledku veľmi sekundárne. Dôležitý je iba čas na javisku, príbeh a smiech.
Čo nás v humore spája?
Jakub: Stand-upový komik pri tvorbe humoru často reaguje na bežné situácie, no musí počítať s predošlým životom publika. Diváci sa nenarodili v klube čakajúc presne na teba. Väčšinou tam prídu dosť nahnevaní. To máme všetci spoločné a vďaka stand-upu som si to uvedomil. Môžeš si vziať témy, ktoré ťa naozaj trápia a zdajú sa ti absurdné v danom momente, no keď s nimi predstúpiš verejne, zistíš, že väčšina sály to má rovnako. Sme veľmi podobný súbor opakujúcich sa skúseností.
Nechýba vám profesionálny kritik?
Simona: Naším kritikom sú ľudia. Neviem si predstaviť, že by na absolútne subjektívnu výpoveď hľadel niekto zvonka a tváril sa pritom odborne.
Jakub: Mne nechýbajú ani kritici v divadle či v reštauráciách. Samozrejme, pri amatérskych divadelných súťažiach má kritika zmysel, pretože motivuje, posúva a usmerňuje. No my – kolegovia v stand- -upe – sme beztak na seba takí tvrdí, že profesionálny kritik by nikdy nebol taký dôsledný, pretože si dokážeme povedať veci na rovinu.
Nemá zmysel ani pri podpore nových komikov? Vo forme akejsi poroty ako napríklad v umeleckom prednese?
Jakub: Otázka je položená v zlej intencii, pretože pri recitovaní porota hodnotí cudzí text. Aj keby si sa skvelo naučil vtipy Andera z Košíc, nebudeš podľa mňa komikom, pretože si neabsolvoval duševnú cestu, hľadanie vlastných názorov. A to sa nedá naučiť na workshope či pomocou poroty. Máme Open mic night, kam sa môže prihlásiť ktokoľvek, no jeho školou je iba čas na javisku.
Simona: Každý si musí sledovať svoje vtipy, líniu a koncepty sám a vo výsledku to nechať len na publiku. Moje začiatky boli čítania v kostole, keď som mala 9 rokov. Učila som sa intonáciu pre babky, strácala som trému a dobre sa strápnila. V prvých stand-upoch som vystupovala za postavičku a až časom som začala hovoriť sama za seba ako Simona.
Odkiaľ potom čerpáš inšpiráciu?
Simona: Jano Gordulič ma upozornil, že prvý rok sa síce budem vedieť vyrozprávať z toho, čo som zažila, no potom bude nasledovať povinná tvorba nového materiálu. Najradšej mám, keď dostanem konkrétne zadanie pre tematický večer. Napríklad „peniaze“. Následne ju niekoľko týždňov analyzujem, hľadám prepojenia s vlastným životom a komické možnosti. Je to náročnejšie ako divadlo, pretože tam ťa aspoň kolektív môže podržať. Radšej však vystúpim ako individualista s väčšou trémou a dôsledkami.
Ako vlastne vzniká taký stand-up?
Simona: Každý to má inak. Pri Open mic night vystúpiš s 15-minútovým materiálom a zistíš, že vtipná bola minúta. Ja som teraz niekoľko týždňov zbierala myšlienky k danej téme, postavila sa do obývačky pred záclony – mojich fiktívnych divákov – a čakala, aký vtip zo mňa vyjde. Desať minút v relácii Neskoro večer u Petra Marcina som tvorila pol roka.
Je ostatný rok pre vás z hľadiska tvorby inšpiratívny?
Jakub: Pandémia ma donútila zapísať si zopár nápadov, čo je iba dôkaz mizérie v mojej duši. Obyčajne si zapisujem nápady len vtedy, keď viem, že ich zabudnem. Ale to sa nedeje! Vždy ich totiž stihnem niekomu povedať. Teraz nemám pred kým. Stand-up je forma terapie, za ktorú sme voľakedy dostali zaplatené. Teraz tí slabší z nás musia za terapie platiť. Našťastie, ja mám stále projekty Lužifčák a Nebezpečný obsah. Teraz nie je iná možnosť, ako robiť introspektívnu komédiu, lebo počúvať trikrát za sebou otváranie „setu“ slovami: „Aj vám chodil kuriér celý týždeň?“ skrátka nezvládnem.
Reagujete vo svojich výstupoch na zážitky okamžite alebo si od nich musíte vybudovať odstup?
Jakub: Jedny z najlepších stand-upov sa mi stali počas tých stand-upov. Mal som výstup, kde som čítal esemesky, ktoré mi práve chodili. Od mojej ženy. Na druhý deň som mal svadbu. Ale to sú také výnimočné momenty, že to nemôže byť primárny spôsob tvorby materiálu, pretože azda nenecháš svoje živobytie na šťastnú náhodu.
Simona: V tomto sme s Kubom rozdielni. Ja pracujem najmä s vážnymi témami, ktoré musím mať najskôr spracované, inak si to divák všimne a dá mi to pocítiť. Skúsila som vyjsť s rozvodom, ktorý som ešte nevstrebala, a ľuďom ma bolo ľúto. Odvtedy si na to dávam pozor.
Vtip sa minul účinku?
Simona: Bol to konkrétny materiál z mojej ťažšej a bolestivej minulosti, ktorý si vyžaduje zručnosť, ak ho chceš zhumorniť.
Ak vážne témy dobre spracuješ, majú v podaní stand-upu schopnosť osvety.
Simona: Vďaka korone, ktorá nás donútila ísť aj do online priestoru, mám pocit, že môj vplyv je ešte väčší. Rozprávať o hanbe, sebavedomí a ženských nedostatkoch je krok smerom k emancipácii.
Ako je na tom stand-up a cenzúra?
Simona: Mojou zbraňou, ako koketovať s politikou, sú vtipné prirovnania. Nie vždy sa mi vydarí jemnocit, stane sa, že občas ustrelím, najmä v momentoch, keď mám trému a dôjde mi slovná zásoba. Našťastie si to vždy uvedomím. Nie je ťažké o tabuizovaných témach hovoriť, ťažké je počúvať o nich.
Asi ťažko sa počúvali podpredsedovi parlamentu, ktorý podal na komika Jakuba Gulíka rovno trestné oznámenie.
Jakub: Áno, a Gulík mu odpovedal, že naňho nemá čas, lebo o ňom píše ďalší materiál. Bol by som nahnevaný, ak by mu naložil menej.
Simona: Dobrý vtip je podľa mňa náš most, ako transferovať svoje názory. Lasicu a Satinského počúvaš vďaka oddychovo napísaným skečom, no zároveň dokážeš nájsť v každej vete skrytý politický odkaz.
Americký komik J.Seinfeld tvrdí, že vtip môže byť urážlivý, ale musí byť o to vtipnejší. Môžeme vtip považovať za druh urážky?
Simona: Kolegovia hlásajú, že je dobré hovoriť o všetkom in medias res. Ja si však dávam pozor. Etika stand-upu súvisí s osobnou zodpovednosťou. Za citlivé témy považujem extrémizmus, LGBTIQ či domáce násilie, o ktorom hovorím, ale mám pri ňom vlastné hranice. Ak niekto tvrdí, že sa pri týchto témach môže všetko a nedá sa prestreliť, je to jeho rozhodnutie.
Jakub: V živote by som nenapísal vtip o svojej mame.
Aké miesto majú v stand-upe vulgarizmy?
Simona: Jazykom sa snažíme priblížiť realitu divákovi, o ktorom predpokladáme, že pri buchnutí kolena nepovie „krucišpán“. Je však pravda, že nadávky môžu byť aj barličkou pri nedostatku slovnej zásoby. S kolegami pracujeme na tom, aby sme ich používali čo najmenej. Aj tabu témy sa dajú prezentovať vkusne a láskavo. Čiže nejde ani tak o vulgárnosť ako o význam pod ňou. Prázdna kontroverzia nie je stand-up.
Prestane byť vtip niekedy vtipný?
Jakub: Vieš, čo je horšie? Keď veľmi dobrý vtip je naďalej vtipný, ibaže už nie pre teba. V USA je bežné, že hodinový špeciál točíš celý život. U nás sme si vytvorili zvláštny tlak, keď kolegovia si zo seba robia žarty, lebo dané vtipy počuli druhýkrát.
Obaja ste precestovali celú krajinu. Majú regióny rozdielny humor?
Jakub: Na Slovensku sú regióny veľmi umelohmotné. Sme koherentná krajina pozerajúca tie isté správy. Iba pri nejakých lokálnych vtipoch či už o bratislavskom sídlisku, či iných feťáckych skrýšach je dobré sa pripraviť vopred a prispôsobiť ich. V tomto je vynikajúci Matej Adámy, ktorý na Orave dá bratislavský politický „set“ a ešte má tú drzosť divákov edukovať, prečo by sa tomu mali smiať.
Vyberáte si teda cielene konkrétnu tému pre konkrétne publikum?
Jakub: Skôr ide o to, že tému si vyberáme napriek publiku.
Simona: Vždy sa potom doslova teším na neprijatie divákov. Hoci som zástanca pacifizmu, je potrebné búrať radikalizmus a extrémizmus a je nutné to ukázať aj tým, ktorí volia extrémistických politikov.
Jakub: V USA sú tieto dva odlišné myšlienkové prúdy veľmi viditeľné. Na množstvo mojich obľúbených komikov ľudia chodia, aby sa uvoľnili, pretože vedia, že nebudú počúvať o politike. Druhý prúd propagujú skôr mladší komici, ktorí cítia spoločenskú zodpovednosť. Mne sa nepáči ani jeden z týchto extrémov, skôr ma baví ich mixovať v pomere 60 : 40. Po dobrom „sete“ komika by si ani nemal riešiť, či stand-up má len zabávať alebo nastavovať politické zrkadlo, pretože sú to spojené nádoby. Vďaka tomu za mnou príde fanúšik, ktorý síce povie, že s obsahom fakt nesúhlasil, no ocenil jeho humorné predvedenie.
Sú podobné reakcie divákov pre vás konštruktívne?
Jakub: Áno, ale len slovné. Písané komentáre nemajú zmysel.
Simona: Súhlasím. Väčšinou totiž ide o frajerov poškodených tvojím názorom. Najlepšia reakcia je priama a v danom okamihu, keď povieš vtip. Taktiež chodím po kritiku ku kolegom.
Čo slovenskému stand-upu chýba?
Jakub: Generačná pestrosť. Väčšina z novej vlny komikov vyrastala s rodičmi roastovanými komunistami. Sú to ľudia starší ako 30 rokov. Dnešní mladí sú však veľmi citlivé osoby ovplyvnené politickou korektnosťou, čo v stand-upe veľmi nefunguje. Aj keď majú názory, nevedia ich vtipne podať, pretože sa vopred zablokovali a uverili, že niektoré tabu nemôžu z princípu povedať. Ak však vzíde nový komik, ktorý bude napriek tomu vtipom vraždiť na javisku, budem jeho najväčší fanúšik. Na Slovensku je podľa mňa stále väčšia sloboda prejavu ako napríklad v USA. Tam sa komici budia v noci spotení a prezerajú si Twitter, či im niekto práve nezrušil šou.
Spomenul si potrebu generačnej pestrosti. Ako to vyzerá s rodovou pestrosťou?
Simona: Mizerne. Na komika musíš byť exhibicionista. Ibaže ženy odmalička počúvajú staromódne a naučené frázy a schémy života typu „musíte byť pekné, aby ste boli úspešné, buďte slušné, inak vás nikto nebude mať rád“ a pod. V stand-upe tento status stratíš, čoho sa väčšina žien bojí, pretože ťažko zvládajú následné odmietnutie. Možno aj preto v úzadí stojí veľa skvelých scenáristiek.
Jakub: Hnevá ma to, aj keď vyberáme hostí do Lužifčáka. Oslovíme ženy, ktoré majú často vďaka svojmu vyššiemu vzdelaniu a pracovnej pozícii väčšie právo sa vyjadriť na danú tému ako ich mužskí kolegovia, no stále sa hanbia. V USA pritom zažívajú najväčší boom komičiek.
Simona, čelíš iným útokom ako tvoji kolegovia? Napríklad viac nenávisti a sexizmu?
Simona: Áno, no bojujem s nimi agresívnejšou formou. Subtílnejšie ženy však s tým zápasia dennodenne a niektoré si myslia, že pľasknutie po zadku od muža im zvýši sebavedomie. Snažím sa to reflektovať vo svojich „setoch“. Tesne pred pandémiou som reagovala na incident s Marošom Kramárom a jeho prstíkom. Nestaviam to čierno-bielo na zlých mužov a dobré ženy. Je to komplexnejšia forma osvety, a keďže stand-up je aktuálne autorské dielo, dokáže človeku usmerniť jeho názory, prípadne mu pomôcť.
Do akej miery verejne tlmočiť často kontroverzné témy a nestratiť pritom svoju tvár?
Simona: Dostávam rôzne odporúčania, aby som sa nevenovala politickým či ženským témam. Figurovala som vo viacerých kampaniach a zlizla si vlnu kritiky. Pre imidž je to veľké riziko, no radšej budem mať medzi fanúšikmi ľudí s podobnými názormi ako zástup 15-ročných extrémistiek len pre dobrý pocit z viac lajkov. Otvorene kritizujem nezodpovedných influencerov, lebo ich prístup a formát informácií à la uvoľnená zábava má globálny efekt na celú spoločnosť, najmä na deti a mládež, ktorých názory sa ešte len začínajú formovať.
SIMONA SALÁTOVÁ
vek: 27
profesia: stand-up komička (4. rok), feministka (doživotne)
zamestnanie: matka 5-ročného Damiána (trvalý úväzok)
životopis: hviezda ochotníckych divadelných súborov, autorka rozprávkových cyklov pre časopis Bublina
štýl humoru: osobný, akostný, intersubjektívny
zo stand-up komikov odporúča: Jakub Lužina, Gabo Žifčák, Michael Szatmary, Joe Trendy
JAKUB LUŽINA
vek: 32
profesia: vyštudovaný bábkoherec na VŠMU, stand-up komik
zamestnanie: manžel krásnej Ivky
životopis: chovanec divadelných súborov, účastník Hviezdoslavovho Kubína, autor rozprávkových cyklov pre časopis Slniečko, zakladateľ videopodcastu Lužifčák a show Nebezpečný obsah
štýl humoru: priamy, šteklivý, ironizujúci
zo stand-up komikov odporúča: Bill Burr, Dylan Moran, Bill Bailey, Ricky Gervais, Bo Burnham, Dave Chappelle, Dave Attell, Patrice O’Neal, Nikki Glaser, Whitney Cummings, Ari Shaffir
TEXT: Jakub Molnár, Lucia Lasičková
FOTOGRAFIE: Stano Klačanský, Karol Václavík
Rozhovor bol uverejnený v časopise Javisko 1/2021.
