Ako režisér a vedúci pôsobíš v súbore už 30 rokov. To už je pekný čas na bilancovanie. Čo ťa tak dlho drží v divadelnom prostredí a hlavne pri práci s detským divadelným súborom?
Divadlo ma fascinuje svojou schopnosťou komunikovať všakovaké témy a syntézou viacerých umeleckých disciplín, v ktorých sa môžem realizovať. V spojení s deťmi má tú najčírejšiu podobu.
Pôsobíš nielen ako režisér a hudobník, ale aj učiteľ, psychológ, bútľavá vŕba, kamarát. Ako by si charakterizoval svoju pozíciu? Čo je pre teba najdôležitejšie v práci s detským divadelným súborom?
My si s deťmi tykáme, čo nie je bežné, ak uvážim, že som pre ne cudzí starý chlap. Dôvera detí je pre mňa kľúčová a k tomu patrí rovnocenný priateľský vzťah. A treba rozlišovať. Byť priateľom neznamená nemať rešpekt. Na deťoch milujem ich bezprostrednosť. Riadia sa viac intuíciou ako kalkuláciou a sú ochotné spolupracovať bez ohľadu na to, čo im to vynesie. Takisto sa menej kastujú ako my dospeláci. A hoci to vyznie ako fráza, nádejam sa, že cez deti sa dá meniť svet k lepšiemu. Keď mi po rokoch, už ako dospelí, povedia, že v Ochotníčku zažili šťastné detstvo, dostaví sa obrovský pocit zadosťučinenia. Druhá vec, spätná väzba, ktorú od nich dostávam, je oveľa konkrétnejšia a nekompromisnejšia. Ony vás nebudú počúvať, ak ich obsah príhovoru nezaujíma, a dajú to nekopromisne najavo. No ale kamaráti si to môžu predsa dovoliť, preto sú kamarátmi. Bol som vždy veľmi netrpezlivý a impulzívny. Vďaka deťom z Ochotníčka držím týchto démonov aspoň trocha na uzde.
Prečo si myslíš, že je dôležité, aby dieťa chodilo do divadelného súboru? Majú z nich vyrásť herci či režiséri?
Za tie roky, čo s deťmi pracujem, sa divadlu v rôznych funkciách ostalo venovať možno desať mojich zverencov. Stane sa, že za mnou prídu s tým, aby som im pomohol s prípravou na talentové skúšky na dramatický odbor konzervatória. Prvé, čo obyčajne urobím, je, že ich od tohto povolania odhováram. Považujem ho za veľmi náročné a za úspech sa platí privysoká daň. Ochotníček si nekladie za cieľ vychovávať hercov, ale vychovávať vyrovnaných ľudí. Tvorivých, empatických, komunikatívnych, dosť sebavedomých na to, aby prekonali ostych a vedeli svoje myšlienky bez bázne predstaviť iným. Ľudí s fantáziou a so zmyslom pre spoločné dielo. Vždy im zdôrazňujem, že na javisku je každý dôležitý a hlavná postava by bez ostatných nebola ničím. Nie každý má talent komedianta, ale každý v niečom vyniká a nejako nezastupiteľne svojím kúskom do spoločného orloja zapadá.
Ako by si charakterizoval váš súbor DDŠ Ochotníček?
Ako priestor, v ktorom sa deti stretávajú, aby sa hravou formou za pomoci divadelných postupov naučili niečo o svete okolo. Aby okúsili radosť z tvorby i potlesku a zažili vzájomné priateľstvá. Pokiaľ viem, podobnú predstavu mala aj zakladateľka Ochotníčka Elena Bakošová.
Deti mnohému učíš, sprevádzaš ich aj divadelným životom, ale kde sa učíš ty a získavaš nové skúsenosti a poznatky o dramatickej výchove?
Svojho času mi veľa pomohli rôzne školenia a víkendové tvorivé dielne, odborná literatúra. Vzhliadal som aj na svojich skúsenejších kolegov a vlastne dodnes ma inšpirujú. Elena Bakošová, Saška Skořepová, Belo Félix, Jarko Broz, Maňo Lacko, Vierka Ralíková, Mirka Martináková, Evka Žibrúnová, Marica Šišková, Števo Foltán, Zuzka Demková či Silvia Svákusová. Vlastne všetci. Niekedy je poučný i prístup kolegu, ktorému sa na javisku darí menej, ale jeho zanietenie a vzťah k zverencom sú neprehliadnuteľné.
Súbor patrí za tie roky medzi najúspešnejšie, neopantala vás sláva?
Keď sme tri razy za sebou vyhrali celoslovenskú prehliadku v Šali, bol som „najmúdrejším“ tvorcom detského divadla široko-ďaleko. No keď ste na vrchole a vaše ego vás na chvíľu prestane zaslepovať, všimnete si z toho vrcholu tú obrovskú panorámu hôr. A každý jeden kopec má svoj vrchol a mnohé oveľa vyššie ako ten, na ktorý ste sa konečne po rokoch tápania vyškriabali. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že toho o deťoch i o divadle viac neviem, ako viem. Že sa treba veľa učiť, aby ste mohli s čistým svedomím predstúpiť pred diváka a vyložiť mu svoju predstavu o hodnotách. Aj svojim vlastným dcéram hovorím, že na ne nepotrebujem byť hrdý, ale potrebujem ich milovať. To znamená podporovať, súcítiť, inšpirovať, nasmerovať.
TEXT: Alexandra Štefková
FOTO: Ľudmila Bašová, archív autora
Rozhovor je krátený, celý si ho môžete prečítať v časopise Javisko.
