Pojmom habáni označujeme členov anabaptistického kresťanského hnutia, ktoré vzniklo začiatkom 16. storočia vo Švajčiarsku v rámci ľudovej reformačnej vlny nespokojnej s cirkevnou organizáciou a feudálnym zriadením stredovekej spoločnosti.
Habánska utópia
V rámci svojej spoločenskej organizácie habáni uplatňovali utopistické zásady hospodárskej a sociálnej rovnosti – zrušili súkromné vlastníctvo, vytvorili samostatné komunity s prísnym režimom, ktorým sa riadil hospodársky a spoločenský život kolektívu aj osobný život jednotlivca. Vďaka dodržiavaniu sociálno-organizačných zásad a komunitnému hospodárskemu systému žili habánske komunity v celkovej prosperite.
Na základe svojich reformačných snažení boli habáni zo Švajčiarska okolo roku 1525 vyhnaní a presídlení do Nemecka, odtiaľ do Rakúska, Talianska a Holandska. V krajinách západnej Európy boli prenasledovaní a trestaní, preto sa presúvali ďalej na východ, až na južnú Moravu. Tu nepredstavovali pre feudálov veľké nebezpečenstvo, pretože pre tunajší ľud nebolo anabaptistické náboženstvo príťažlivé.
Odchod habánov z Moravy sa začal na základe rozhodnutia zemského snemu v Olomouci v roku 1546. Presunuli sa do Uhorska, na územie dnešného západného Slovenska, kde vznikli prvé habánske obce na nyárovskom panstve Branč a na holíčsko-šaštínskom panstve Czoborovcov v obciach Sobotište, Holíč, Kátov, Šaštín-Stráže, Brodské a v Popudine. Po roku 1622 tu habáni žili vo vyše tridsiatich obciach, napríklad aj vo Veľkých Levároch či v Moravskom Jáne. Územie západného Slovenska sa tak stalo oblasťou trvalého usídlenia habánov. Ich počet sa v tom čase odhaduje na 20- až 30-tisíc osôb.
Habánske dedičstvo
Práve habánske sídlisko s názvom Habánsky dvor vo Veľkých Levároch, ktoré bolo v roku 1981 vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, je vďaka stavu zachovania a počtu dodnes stojacich pôvodných domov jedným z najvýznamnejších vo východnej Európe. Rezerváciu tvorí 22 viacpodlažných stavieb zo 17. až z 19. storočia, vystavaných okolo kvadratického námestia na juhozápadnom okraji obce.
Architektonicky možno stavby zaradiť k neskorogotickým obytným stavbám z nemeckého prostredia. Dlhé a mohutné murované stavby z nepálených tehál, označované ako Haushaben, sa vyznačujú hrazdenou konštrukciou štítu so zdobenými oknami, viacpodlažným obytným podkrovím a takzvanou habánskou šikminou v podobe strmej sedlovej strechy, ktorá sa zhotovovala zo slamy napustenej hlinou, na ktorej sa časom usadil mach. Takéto strechy mali ohňovzdorné a tepelnoizolačné vlastnosti. Veľké sály v suteréne domov s centrálnym stĺpikom slúžili ako spoločné výrobné dielne či jedálne. V období najväčšieho rozmachu habánskej komunity vo Veľkých Levároch pozostával dvor z vyše štyridsať ľudových stavieb, medzi inými tvorili zástavbu aj škola, kaplnka či pivovar. V blízkosti neďalekého potoka sa nachádzal mlyn a brusiareň.
V Izerovom dome z roku 1717 sídli Habánske múzeum – expozícia Záhorského múzea v Skalici. Hoci komunita habánov žila vo viacerých obciach Slovenska, práve v Levároch sa po nich zachovali architektúra, nástroje i odevy. Múzeum približuje návštevníkom históriu a špecifiká veľkolevárskej habánskej komunity a predstavuje tiež škálu remesiel, ktorým sa habáni venovali. Okrem vinohradníctva či súkenníctva sa im darilo vo výrobe keramiky, ktorej výrobná technológia pretrvala v ľudovej tvorbe aj po tom, ako habáni odišli späť na východ či v 18. storočí prijali katolícku vieru a splynuli s domácim obyvateľstvom.
Habánska keramika, ktorú pomenúvame aj majolika či fajansa, vyniká najmä svojimi tvarmi a maľbou. Habáni používali na výmaľbu keramiky modrú, žltú, bielu a zelenú podkladovú glazúru. V dekoroch prevažovala farba: žltá, zelená, fialová a modrá. Čiernou farbou sa vytvárali kontúry. Červená farba predstavovala v habánskej symbolike smrť, preto by sme ju na keramike hľadali márne. Ku koncu 17. storočia vo výzdobe prevažujú rastlinné motívy, antropomorfné a zoomorfné vyobrazenia i žartovná tematika boli zakázané predpismi.
Od druhej polovice 18. storočia je na keramike badateľný vplyv slovenského prostredia v podobe poľnohospodárskych motívov a výjavov zo života svätcov. V 19. storočí habánska majolika zľudovela a jej výroba prešla do rúk slovenských džbánkarov. Pod tlakom priemyselnej výroby keramiky začala klesať umelecká úroveň a tradičná habánska fajansa stratila niektoré farby a komplikovanejšie dekory. Napriek tomu obohatila výrobu majoliky v Modre, ktorá prevzala habánsku ornamentálnosť, farebnosť a osvojila si techniku glazovania.
TEXT: Soňa Krista Lavová
FOTO: Slovakiana
ZDROJE:
IRŠA, R.: Habáni vo Veľkých Levároch, 1987.
THURZO, I.: Ľudová architektúra na Slovensku, 2004.
Text vyšiel pôvodne na stránke www.slovakiana.sk
