Tridsať rokov Modrého Petra… Spomínate si na začiatky?
V čase založenia Modrého Petra, teda tesne po Nežnej revolúcii, mnohé vydavateľstvá zanikli a nové nemali záujem o vydávanie neziskovej literatúry alebo pôvodnej slovenskej tvorby. Pre mňa to bol impulz, hoci som dovtedy nemal žiadne priame skúsenosti s prácou vydavateľa. Dovtedy som knihy iba poctivo čítal od prvej po poslednú stranu, teda napríklad aj tiráže, ohmatával som obálky kníh. Môj strýko Jozef Milčák bol roky organizátorom Levočského recitálu, krajskej prehliadky v umeleckom prednese. V rámci nej vydával brožované bibliofílie a ja som ešte ako chlapec sledoval jeho prácu. Tam sa to celé zrejme začalo.
Už na začiatku ste mali jasnú profiláciu?
Áno, ako prvú som založil edíciu pôvodnej slovenskej poézie Mušľa, no v tom istom roku aj edíciu Sivá brada pre literárnovedné, esejistické a teatrologické publikácie. Popri týchto pilieroch som pomaly začal vydávať aj literatúru pre deti a mládež a prekladové tituly. Ale s tým, že som v Modrom Petrovi jediný „zamestnanec“, som limitovaný množstvom nových publikácií. Začínal som so štyrmi titulmi ročne, v tomto roku ich vydám viac ako desať, hoci ponúk rukopisov som mal aj na pätnásť. Najmä pre narastajúcu administratívnu a časovú náročnosť plánujem počet titulov v ďalších rokoch znižovať. V istom zmysle ma limituje aj to, že sa živím inou prácou a vydávanie je skôr moja vášeň.
Tak to skúsme za tie roky zrátať: koľko kníh doteraz vydal Modrý Peter?
Dokopy to bude viac ako 200 kníh, najviac z edície Mušľa a Sivá brada. Detská literatúra nevychádza v edícii, ktorá by mala jednotnú grafickú podobu, skôr ide o edičný rad – nazval som ho Luskáčik. Občas vydám aj tituly z prózy, drámy a v poslednom čase pomerne pravidelne aj zo súčasnej svetovej poézie.
Čo si na autoroch ceníte najviac, respektíve čo robiť, aby sa aj začínajúci autor dostal do vašej zbierky?
Riadim sa pravidlom, že každý ponúkaný text si dôkladne prečítam. Často už pomerne rýchlo, po niekoľkých stranách, zistím, či má literárne kvality alebo nie. Platí to aj pri známych autoroch. Aj tam sa môže stať, že hoci sú ich dovtedajšie diela veľmi hodnotné, práve tento nový rukopis ma zaujať nemusí. Text by ma mal vtiahnuť, očariť svojou originálnosťou. Ako hovorí aj Jon Fosse, „záblesky geniality sa prejavujú v tom, že dostanete text, ktorý je fundamentálne iný od všetkých ostatných“. A to sa môže stať pri overenom Ivanovi Štrpkovi, ktorého básne ma odzbrojujú a nadchýnajú, ale aj pri debutantovi. Pamätám si na Ladislava Lipcseia, ktorému som vydal jeho debut, a to v čase, keď bol ešte neznámym chlapcom. Videl som ho ako porotca na Akademickom Prešove. Prezentoval sa tam svojou básňou, ktorej veľká časť bola iba slovný balast. Náhoda však chcela, že sme po súťaži spolu cestovali autobusom a po dlhej debate sme sa dohodli, že mi pošle ešte aj iné básne. A tie ma posadili na zadok.
Mnohí, pre väčšinu spoločnosti neznámi autori u vás našli útočisko, vzácnu možnosť sa prezentovať. Darí sa domácej literárnej tvorbe presadiť aj v zahraničí?
Žiaľ, o žiadnej veľkej diskusii o našich spisovateľoch som v zahraničí nepočul. Ani o takom Hviezdoslavovi či Rúfusovi. V posledných rokoch sa však situácia výrazne zlepšuje, a to najmä zásluhou Literárneho informačného centra (LIC) a agentúry SLOLIA. Dodnes mám však v hlave spomienku z kníhkupectva v Londýne, kde mali police rozdelené podľa národných literatúr – bulharskú, poľskú, českú, rumunskú… My sme nemali nič. Riešenie vidím aj v spolupráci s kvalitnými zahraničnými spoluvydavateľmi. Iné kultúry majú zároveň autorov, ktorí buď v zahraničí žijú, alebo tam emigrovali a medzičasom ich tamojšia literárna spoločnosť akceptovala. Vďaka tomu vytvorili most, po ktorom sa v prekladoch do inej literatúry dostávajú aj ďalší ich spisovateľskí kolegovia. My zatiaľ žiaden taký most nemáme, hoci si myslím, že naša literárna špička má svetové kvality.
A ako je to s čitateľmi? Aj keď sa v školskej príprave venuje slovenskej literatúre aký-taký čas, napriek tomu nemám pocit, že by nám zo škôl vychádzali milovníci poézie. Kde robia školy chybu?
Škola robí literatúre často medvediu službu. Mladých čitateľov nezískava, ale odrádza. Mnoho učiteľov má problém s porozumením súčasnej poézii, nieto ešte s interpretáciou pre žiakov a študentov. Nestavajú sa k poézii ako k výsostnému umeleckému aktu. Problém je, že báseň i jej čítanie sú nesamozrejmou situáciou, keďže, ako to hovoril už M. de Montaigne, básne viac znamenajú, ako vypovedajú. V Modrom Petrovi sme sa na to pokúsili reagovať a vydali sme dva tituly Ako sa číta báseň I a II. Otočili sme v nich interpretačný princíp a namiesto kritikov a literárnych vedcov sme oslovili samotných autorov, aby svoju tvorbu čitateľom priblížili, aby ponúkli akýsi návod, ako by sa dal ich básnický text čítať a interpretovať.
Akú úlohu v tom môže zohrať Hviezdoslavov Kubín?
Nemyslím si, že by sa vďaka Kubínu dramaticky zvyšoval počet milovníkov literatúry. Dobrou správou by bolo, ak by sa ich počet aspoň udržiaval, ak by na Slovensku stále bolo pre koho vydávať pôvodnú básnickú a prozaickú tvorbu. Otázkou je, či má byť vôbec cieľom takejto súťaže zvyšovať počet čitateľov – myslím si, že skôr by malo ísť o prehlbovanie vzťahu s umeleckým textom a schopnosti jeho hĺbkového čítania.
Tento rok ste začali spolupracovať s Denníkom N a vytvorili ste rubriku Báseň na tento deň, pre ktorú vyberáte známu i menej známu slovenskú tvorbu. Ak teda nie je cieľom Kubína rozširovať rady čitateľov, je to hlavnou motiváciou tejto virtuálnej iniciatívy?
Najskôr som chcel ukázať, že slovenská poézia je na okraji spoločenského záujmu. Próza je viac čítaná, širšie reflektovaná a má aspoň kvalitnú súťaž Anasoft litera. Poézia ničím takým nedisponuje. Novinová platforma Minúta po minúte je pritom najčítanejšia na Slovensku a väčšinovo ju tvoria správy z politického, ekonomického, možno zo spoločenského života. Ak sa tam odrazu zjaví básnický text a človek naň náhodne klikne, tých pár riadkov ho môže obohatiť a ponúknuť aj nepragmatický pohľad na realitu. Projekt Báseň na tento deň však nemá za cieľ prezentovať veľké básnické osobnosti, skôr mi ide o text ako taký, o jeho umeleckú kvalitu. Za autorom, ktorého text bol publikovaný, nemusí stáť veľké literárne dielo, pokojne to môže byť aj tak, že napísal iba jednu výnimočnú báseň za celý život.
Ako na poéziu či prózu nazeráte ako porotca Hviezdoslavovho Kubína?
Pri recitácii sa nedá text oddeliť od jeho interpretácie a konkrétnej javiskovej realizácie. Nie sú to samostatné zásuvky, ale časti, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú celok. Ukazuje sa, že výnimočné výkony sú postavené na výnimočných textoch a ani veľmi kvalitní a technicky disponovaní recitátori sa neraz nedopracujú k umelecky silnému a hodnovernému výsledku práve pre limity textu, ktorý si vybrali.
Keby ste na situácii okolo čitateľnosti kvalitnej literatúry mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?
Na Hviezdoslavovom Kubíne je fantastické to, že opakovane prichádzajú deti a mladí ľudia, pre ktorých je čítanie dôležité natoľko, že časom azda zistia, že je pre nich bytostnou potrebou. Keď sa ráno zobudia, musia sa najesť a k tomu aj prečítať báseň či poviedku. Som si istý, že ak rodičia budú pravidelne brať svoje deti do galérie, múzea, kina, divadla…, vytvoria z nich v dlhšom časovom horizonte pravidelných recipientov umenia. A tak je to aj s Kubínom. Ak sa z umenia stane bytostná potreba, zmení sa celá spoločnosť.
TEXT: Jakub Molnár
FOTO: Mária Vašicová
Rozhovor bol publikovaný vo festivalovom denníku na 67. ročníku celoštátnej postupovej súťaži Hviezdoslavov Kubín.
