„Zo starých hercov Urbánkových kusov vyrástlo nám niekoľko znamenitých ľudí verejného života vtedy, keď sa ešte len kde tu hrávalo, zväčša po mestečkách. Dnes už pomaly nebude dediny, ktorú by kusy tieto nekyprili a nepoháňali do vzrastu. Divadlo ťahá ľudí z úkrytu na svetlo, z domácností do obecného života, vychováva verejných činiteľov, formuje národnú dušu. Okrem autorov niekoľkých znárodnených piesní niet slovenského spisovateľa, ktorý by sa tak bol stal majetkom celého národa ako Ferko Urbánek. Z tejto stránky treba vychodiť, keď chceme dôjsť k jeho opravdivému oceneniu. Tak ukáže sa to, v čom literárna kritika hľadá prípadné slabosti, ako zásluha. Majster uhádol pripraviť duchovný pokrm tak, aby bol žiadúcny a stroviteľný.“
Táto polarizácia trvala v roku 1928 už takmer štyridsať rokov a pretrváva v podstate až dodnes. Skôr ako sa pokúsime odpovedať, v čom sú pre jedných Urbánkove hry príťažlivé a pre druhých zase triviálne a gýčovité, priblížme si aspoň v skratke životné osudy tohto plodného dramatika.
Koľko hier napísal? Nikto presne nevie
Ferko Urbánek sa narodil vo Vsetíne na Morave 31. júla 1858, niekedy sa uvádza, že sa narodil o rok neskôr. Patril medzi žiakov matičného gymnázia v Kláštore pod Znievom, kde získal nielen silné národné povedomie, ale aj vzťah k divadlu. Po násilnom zatvorení gymnázia Urbánek odišiel študovať na gymnázium v Ostrihome. Nepodľahol tamojšej silnej maďarizácii, práve naopak, so spolužiakmi založil tajný slovenský spolok Budič a vydával aj rovnomenný časopis, za čo ho vylúčili zo školy.
Odišiel do Banskej Bystrice, ale tu štúdium pre chorobu nedokončil. Po krátkom pobyte v Malackách, kde sa zaúčal v lekárni, a po zastupovaní notára v Dolnom Kubíne začal gazdovať na otcovom majetku v Dohňanoch. Tam sa stretol so spolužiakom a s priateľom z gymnázia v Kláštore pod Znievom, spisovateľom Antonom Bielekom, ktorý ho podporoval v jeho úsilí písať divadelné hry.
Napokon Ferko Urbánek napísal hru Pokuta za hriech, ktorú uverejnil Bielek v II. ročníku Slovenských besiedok. Kritika hru hodnotila vcelku pozitívne, naštudovalo ju niekoľko ochotníckych súborov a obecenstvo ju s radosťou prijalo. Vtedy sa Urbánek natrvalo upísal dramatickému umeniu. Rozhodol sa však, že nebude písať náročné hry pre inteligenciu, ale naopak sa bude snažiť čo najviac priblížiť prostému dedinskému človeku.
Ťažko presne určiť, koľko hier v skutočnosti Ferko Urbánek napísal. V tomto sa divadelní historici rozchádzajú. Niektorí uvádzajú, že ich bolo okolo šesťdesiat, ďalší tvrdia, že ich počet bol vyšší, pretože niektoré sa stratili. Napokon po mnohých rokoch od dramatikovej smrti sa našla veselohra Svadobná cesta. Knižne vyšlo 39 hier a o ich popularite medzi ochotníkmi svedčí aj údaj, ktorý uviedol v roku 1928 Štefan Krčméry.
„Len v jednom roku 1924 hrali sa kusy Ferka Urbánka šesťsto ráz. Päťdesiat deväť ráz Kamenný chodníček, toľko i veselohra Už sú všetci v jednom vreci, päťdesiatštyri razy Strašidlo, päťdesiatjeden ráz Hrob lásky, štyridsaťsedem ráz Bludár, štyridsať ráz Škriatok, tridsaťšesť ráz Kríž pod lipami, tridsaťtri razy Rozmajrín, tridsať ráz Strídža spod hája a potom ostatné.“
Diváci aj samotní ochotníci si obľúbili hry Ferka Urbánka, pretože sa prihováral jednoduchým ľudovým jazykom, využíval bohatý slovenský folklór, nepoužíval zložité zápletky, odrážal problémy ubiedeného ľudu a čo bolo najpodstatnejšie, konflikt veľmi často vyústil do dobrého konca.
Ťažká cesta do SND
Urbánkove divadelné hry môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín. Písal spoločenské komédie, sem patrí už spomínaná Pokuta za hriech, historické hry ako Bojom ku spáse, vlastenecké hry ako Krvosavci o černovskej tragédii, ale najväčšiu popularitu si získal ľudovými drámami, ako boli Strídža spod hája, Rozmajrín, Škriatok, a ľudovými veselohrami Kamenný chodníček a Strašidlo.
Urbánek bol mimoriadne plodným autorom – každý rok napísal aspoň jednu hru, niekedy aj viac. Obrazne povedané, ešte na smrteľnej posteli v roku 1934 diktoval svojej sekretárke hru Pytliakova žena. Aj keď sa Urbánek stal kráľom ochotníckych javísk, na prvú scénu sa dostával veľmi ťažko. A to aj napriek tomu, že Slovenské národné divadlo v dramatickej súťaži ocenilo jeho hru Hriešnica. Až v roku 1925 sa v SND hral Rozmajrín.
Častejšie inscenoval jeho hry až v tridsiatych rokoch režisér Janko Borodáč, Krutohlavcov, Pani richtárku a Pytliakovu ženu režíroval s porozumením pre ich ľudovosť i folklórnosť. Svoje odhodlanie inscenovať Urbánkove hry zdôvodňoval týmito argumentmi:
„Stať sa revolucionárom alebo zakladateľom medzinárodnej literárnej epochy niekde na slovenskej dedine vtedy, keď Paríž, Berlín, Rím, Moskva a Viedeň ťažko zápasia o novú ideu, o novú formu, je nemožný predpoklad. Pre takýto skutok nedráždili ho ani život, ani prostredie, v ktorom žil. Sociálne a kultúrne požiadavky nášho národa boli za oných čias také skromné, také primitívne, že ani Dostojevského by neboli popudili pre Zločin a trest… Toto nech si uvedomí každý, kto sa opováži kritizovať prácu dramatického spisovateľa, osvetového pracovníka Ferka Urbánka.“
Literárny vedec Andrej Mráz sa na druhej strane v rokoch 1937 a 1938 takto zamýšľal na stránkach časopisu Naše divadlo v úvahe Patria Urbánkove hry na scénu Slovenského národného divadla?
„Urbánek mal veľmi jemný javiskový cit pri skladaní svojich hier o dobrých a zlých ľuďoch v dedinskej pospolitosti, vedel poetizovať každodennosť dedinského človeka a prenášať na javisko jeho morálne a psychické vlastnosti, kanonizoval hodnotu slovenských zvykov a sviatočnou rečou budil povznesené city, situačnou komikou a slovnými hračkami vyludzoval srdečný smiech na tvárach svojho obecenstva, ale to všetko bolo zamerané na diváka neškoleného, bez diferencovanej umovej a citovej kultúry.
Preto i prostriedky jeho divadelného umenia sú v základe primitívne. Všetky Urbánkove hry sú skomponované podľa rovnakej šablóny, hýbateľmi dramatického deja a tvorcami javiskového ovzdušia sú skutočnosti, ktoré skúsenejší divadelník hneď pobadá a prestanú ho zaujímať. Okrem toho Urbánek nebol vlastne ani tvorivý dramatik v pravom slova zmysle. Bol obratný remeselník a dobrý psychológ predvojnového slovenského obecenstva.“
Prvé sfilmované dramatické dielo
O dramatickom diele Ferka Urbánka by sme mohli písať nekonečne dlho a dlho polemizovať. Mohli by sme uvádzať argumenty na jeho obhajobu, ale aj vynášať kritické súdy o jeho divadelných hrách. Namiesto toho uvediem jedno prvenstvo, ktoré mu patrí v slovenskom dramatickom umení. Prvý slovenský hraný celovečerný film Jánošík natočili v roku 1921 americkí Slováci podľa literárnej predlohy Gustáva Maršalla-Petrovského. O rok neskôr vznikol druhý slovenský hraný film podľa predlohy Ferka Urbánka Strídža spod hája. Natočili ho klenovskí ochotníci pod vedením režiséra Jána Moncoľa a kameramana Jána Barta, a aj keď sa film okrem niektorých fotografií nezachoval, je hra Strídža spod hája prvým slovenským dramatickým dielom, ktoré sa dočkalo filmovej podoby.
Ale Ferko Urbánek nebol len dramatik. Niekedy sa stretávame s jeho tvorbou a ani si to neuvedomujeme. Urbánek je totiž autorom asi 180 básní, ktoré sú roztratené po časopisoch. Keď ich zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský, stali sa Keby som bol vtáčkom, Vtáčik v zime alebo Ružičky veľmi populárnymi a čoskoro zľudoveli. Urbánkova báseň Hoj, vlasť moja sa stala dokonca národnou hymnickou piesňou.
Aj napriek istým pozitívnym stránkam dramatickej tvorby Ferka Urbánka jeho hry poznačil čas. Napokon tvoril v dobe, keď už slovenské divadlo malo v repertoári Záborského, Chalupkove či Palárikove diela, tvoril v čase, keď písali divadelné hry Tajovský, Jozef Hollý či Vladimír Hurban Vladimírov, ktorí ho po umeleckej stránke vysoko predstihli.
Ale predsa ani jeden z uvedených dramatikov nenašiel taký kľúč k slovenskému divákovi či ochotníkovi ako práve Urbánek. Jeho diela sú šablónovité, sentimentálne i archaické, ale stále majú svojich obdivovateľov. A položme si ruku na srdce – v konkurencii rôznych televíznych seriálov, ktorým sme dennodenne vystavovaní, v umeleckej kvalite rozhodne neťahajú za kratší koniec.
TEXT: Ján Bábik
FOTOGRAFIE: René Miko, Archív Divadla Jána Palárika v Trnave
Text vyšiel v časopise JAVISKO.
