Podľa ich názoru stojí Kocúrkovo práve v samom prostriedku zeme a niet iného jemu rovného mesta. „Za živa v Kocúrkove a po smrti v nebi.“ A nedávno sa boli v krčme o to krvavé pračky zviedli, keď tomu jeden pocestný odporoval, hovoriac, že tu i tam sa Kocúrkovo vyskytuje a že by on mohol niekoľko miest, mestečiek a dedín menovať v tejto a inej stolici.
Týmito slovami sa prihovoril čitateľom v roku 1830 v úvode knižného vydania svojej prvej divadelnej hry Kocúrkovo dramatik Ján Chalupka. Svojím dramatickým debutom vniesol do slovenskej literatúry nový pojem – kocúrkovčina podľa názvu malého mestečka, v ktorom sa odohrávala nielen táto hra, ale aj ďalších šesť z deviatich, ktoré napísal. Kde sa vlastne nachádzalo Kocúrkovo, to objasnil teatrológ Ladislav Čavojský v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 2001:
„Hoci je reč iba o jednom Kocúrkove, v každej hre inde leží. Prvé Kocúrkovo, podľa ktorého sa aj prvá Chalupkova veselohra menuje, leží kdesi na Horehroní. Kocúrkovskí študenti sa vracajú domov z Kežmarku cez Východnú, Bocu, Čertovicu, Mýto pod Ďumbierom, Lopec… a sú doma. Brezno však autor nahlas nevyslovil. Druhá veselohra Všetko naopak sa odohráva v tom istom horehronskom Kocúrkove. Kocúrkovo, v ktorom prebýva Trasoritka, leží kdesi v Turci. V Kocúrkove, v ktorom si volia nového hlásnika, v hre Trinásta hodina a vo fraške Fuk a Huk nám Chalupka nezanechal‚turistického sprievodcu‘. Vieme však, že Kocúrkovo, kde boli Štyri svadby na jednom pohrebe, Starúš plesnivec leží pod Urpínom, myslí na Banskú Bystricu. Juvelír sa mal ženiť kdesi pri Váhu. Kocúrkovo bolo teda všade, kde hlúpi rozkazovali múdrym, kde predsudky víťazili nad pokrokom, kde bolo všetko naopak.“
Ján Chalupka, o vyše dvadsať rokov starší brat veľkého štúrovského básnika Sama, sa narodil 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej, kde v tom čase bol jeho otec Adam učiteľom. Po štúdiách a krátkom pôsobení ako domáci učiteľ v Radvani a vo Viedni a ako profesor v Ožďanoch prichádza učiť na slávne kežmarské lýceum. Ján Chalupka prednášal najmä rétoriku a poetiku a stretol sa tu aj so svojou životnou láskou Babettou von Wieland. Ich láska však nenašla naplnenie. Babetta bola dcérou bohatého statkára a chudobný, hoci vzdelaný profesor nebol pre rodinu dobrá partia. Ján Chalupka odišiel pre lepší zárobok za evanjelického farára do Brezna, ale ich láska nevydržala skúšku odlúčenia. Bol to však Ján Chalupka, kto zlyhal citovo, pretože zachované listy svedčia o hlbokom vzťahu Babetty a sú svedectvom, že Chalupka nie dostatočne bojoval za svoju lásku.
Ján Chalupka sa v Brezne neskôr oženil s Ludovikou Lovichovou, dcérou superintendenta evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici, ale manželstvo nebolo šťastné. Syn zomrel ako trojročný, staršia dcéra Ema sa rozišla s mužom a mladšia predčasne zomrela. Jeho manželka sa pomiatla. Breznianska fara bola síce bohatá, ale Chalupka mával často konflikty s cirkevníkmi.
Zdá sa, že Ján Chalupka hľadal útechu v literatúre, konkrétnejšie v divadelnej tvorbe. Breznianske prostredie bolo priam živnou pôdou pre jeho fantáziu. V jeho mysli sa začínajú vytvárať prvé scénky z frašky Kocúrkovo, v ktorej sa vysmieva zápecníctvu, farizejstvu, falošne chápanej morálke, snahe urobiť dobrú partiu, ale i veľkému problému tých čias odnárodňovaniu.
Autor najprv vydal divadelnú hru Kocúrkovo v roku 1830 anonymne knižne v náklade 500 kusov. A dobre urobil. Mnohí, aj ktorých autor osobne nepoznal, sa v hre zhliadli. Kým sa jedni bavili, druhí protestovali. Preto Ján Chalupka pri druhom knižnom vydaní hry reagoval týmto predslovom.
„Mnoho hluku táto komédia narobila. Domnieval sa totižto nejeden, ktorý satire nerozumel, že sa všetko na túto obec, alebo práve na isté osoby vzťahuje.
Tí, ktorí sa obrazenými byť bludne domnievali, všemožne o to pracovali, aby toho posmešníka vykutili. – Dve ženské medzitým zaliezli (skákať už nevládali) – ta, kde sa úfali, že im ho cenzor alebo tlačiar prezradí, ale tento im odpovedal, že sa on o to nikdy nestará, a tento, že on veru na autorovi žiadnej viny nenalezá, lebo v jeho komédii nič zlého nevidel, čo by Boha, kráľa, náboženstvo, dobré mravy, statočnosť a česť osoby obrazilo. – S týmto sa ony ale neuspokojili. Najali si advokáta z Vacova a doručili mu sto, či dvesto zlatých, aby toho človeka vyšľakoval a na patričnom mieste udal.“
Pobúrene reagovala aj šľachta. Tá, ako o tom píše Rehor Uram-Podtatranský, dokonca neskôr dosiahla zákaz hry.
„Poneváč dej tejto veselohry odohráva sa v slovenskom mestečku a v meštianskom dome, prišlo na predstavenie zabaviť sa i zemianstvo liptovské; keď ale videlo, že následkom týchto predstavení a zvlášte postavením na pranier chýb a pokleskov ľudských začína sa medzi meštianstvom dôstojnejší názor o jeho súkromnom i verejnom obcovaní vzmáhať, previedlo u vrchnosti, že ďalšie predstavenia slovenské boli zakázané. Ku tomuto zákazu dopomohla i tá okolnosť, že slovenské predstavenia riadil muž, ktorý následkom svojho karhania zemianskych rodín bol od zemianstva prenasledovaný.“
Veselohru krátko po knižnom vydaní ešte v lete v roku 1830 v Liptovskom Svätom Mikuláši s ochotníkmi naštudoval Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a odohral ju 22. augusta 1830 vo Vrbickom hostinci, dnes Čierny orol, čím sa položil základný kameň slovenského ochotníckeho divadla. Aj napriek spomínaným ťažkostiam s vrchnosťou hra mala úspech. Povzbudený Ján Chalupka v priebehu niekoľkých rokov napísal ďalšie veselohry, ktoré sa odohrávali vo fiktívnom mestečku. Stal sa akýmsi kronikárom mesta Kocúrkovo. V roku 1832 píše hru Všetko naopak alebo Tesnošilova Anička sa žení a Honzík sa vydáva, ďalej nasledovali Trasorítka alebo Stará láska sa predsa dočkala, Trinásta hodina alebo Veď sa nahľadíme, kto bude hlásnikom v Kocúrkove a Staruš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe.
Ján Chalupka bol veľmi vzdelaný muž. Okrem materčiny poznal osem rečí, plynne hovoril po latinsky, nemecky, maďarsky, francúzsky, dokonca čiastočne po taliansky, pasívne ovládal angličtinu, gréčtinu a hebrejčinu. Tvoril v štyroch jazykoch: pred uzákonením štúrovskej spisovnej slovenčiny písal veselohry po česky, po revolúcii po slovensky, hru Starúš plesnivec alebo Štyri svadby na jednom pohrebe napísal najprv po maďarsky, získal za ňu dokonca dramatickú cenu uhorskej Akadémie vied, a v nemčine vyšiel jeho satirický román Bendegucz.
Jánovi Chalupkovi vždy ležal na srdci osud národa, aj keď na rozdiel od svojho brata Sama nebol taký rozohnený revolucionár, ani v živote, ani v tvorbe. Roku 1841 napísal v nemčine polemický a obranný spis Schreiben des Grafen Carl Zay (List grófa Karola Zaya), v ktorom napadol grófa Zaya, generálneho dozorcu cirkví a škôl evanjelických, že pod zámienkou spojenia cirkvi evanjelickej s cirkvou reformovanou sa snaží o pomaďarčenie slovenských evanjelikov. Viliam Pauliny Tóth neskôr o tomto Chalupkovom spise napísal:
„Pamätné bolo celé pohnutie, ktoré spôsobila brožúrka Chalupkova, vnejžto – ó, smelosť nad všetky smelosti! – opovážil sa jeden luteránsky kňaz svojho generálneho inšpektora a magnáša uhorského vymydliť, refutovať, na capart obrátiť.“
V roku 1842 spolu s Jozeffym, Hodžom a Ferienčíkom žiadali u kniežaťa Metternicha, arcikniežaťa Ľudovíta a kancelára Majlátha viac práv pre Slovákov. Chalupka o cieli návštevy napísal:
„Slováci si nič nežiadajú, len to, aby mali pokoj a v svojom jazyku, aby neboli hatení. Maďari nech sú spravodliví a nech nerobia to, čo by sa im nepáčilo.“
Ján Chalupka si za národné presvedčenie vytrpel svoje. Keď prijal funkciu pokladníka spolku Tatrín, tak ho liptovskí zemania v roku 1846 zákerne prepadli a neľudsky zbili. Svoje si prežil aj v revolučných rokoch 1848/1849 v Brezne, ako o tom píše v spomienkach Jozef Miloslav Hurban, ktorý ho ako veliteľ povstalcov navštívil koncom februára 1849.
„Prvá ale moja návšteva platila slávnemu Jánovi Chalupkovi, vzdať poklonu a hold velikému géniovi stred šíreho, ale opusteného Slovenska. Ako som pripomenul, terorizmus v Brezne do nášho príchodu bol nesmierny. Sám Chalupka čupel v najzadnejšom kútiku veľkého svojho dvora, neodvažujúc sa vyjsť na ulicu. On na ulici — a už bolo sto rôznych rozprávok o ňom a zatým hneď inkvizítor, dáka stotina torquemady. Ohnetený, uštípaný, usekírovaný sedel veliký kárateľ hriechov národných, ostrý bič satirický na prechmaty Maďarov, prenasledovník blbosti samozavinilej maďarónov a odrodilcov na pohovke, majúc založené nohy na kríž, keď ja vstúpil do chyžky jeho.“
Ján Chalupka bol spolu s Jozefom Podhradským a Mikulášom Štefanom Ferienčíkom jedným z prvých slovenských dramatikov, ktorý reagoval na udalosti meruôsmeho roku v slovenskej dráme. Jeho hra Dobrovoľníci patrí medzi jeho neznámejšie diela. V nej prvýkrát opustil nielen kocúrkovské malomestské prostredie, ale aj veseloherný žáner. Hra však nemala úspech, možno to aj zapríčinil malý časový odstup od revolučných udalostí.
Ján Chalupka neskôr napísal ešte hry Fuk a Huk, Hrdá pýcha skrotla a Juvelír, ale tie už nedosiahli úroveň jeho prvých hier. Posledne menovanú hru Juvelír poslal v roku 1869 do anonymného súbehu Matice slovenskej na divadelnú hru, kde sa posudzovateľ Jozef Viktorin o nej vyjadril: „Sú literárne pokusy, o ktorých Nemec vraví: Unter allen Kritik… Preto dolupodpísaný hlasuje za odmrštenie tej nepodarenej Frntolinky, ktorá ani len pochvaly nezasluhuje.“
Aj napriek negatívnemu, ale nie veľmi spravodlivému posudku Juvelíra Ján Chalupka výrazne ovplyvnil slovenskú dramatickú tvorbu a jeho hry tvorili základ repertoáru ochotníckych divadiel. Neskôr sa dostali aj na profesionálne scény. Akési krédo Chalupkovej satiry bolo: Quid rides? De te fabula narratur! Čiže: Čo sa smeješ. Reč je o tebe!
Ján Chalupka zomrel 15. júla 1871. Jeho mladícka láska Babetta von Wieland mu zostala verná, nikdy sa nevydala a Chalupku prežila o rok a štyri mesiace. Ale ani Chalupka nezabudol na Babettu. Tesne pred smrťou si chcel nechať doniesť jej portrét. Portrét prišiel do Brezna neskoro, 18. júla 1871, tri dni po dramatikovej smrti.
TEXT: Ján Bábik
FOTOGRAFIE: Collavino (Predstavenie Divadla Andreja Bagara Rok v Kocúrkove)
Text bol uverejnený v najnovšom čísle časopisu JAVISKO.
