Keby nebolo covidu, asi by sme sa stretli vo Východnej. Prečo ste sa rozhodli spojiť svoje meno s Folklórnym festivalom Východná?
Už dlhší čas sme zvažovali účasť na folklórnych festivaloch, kde by sme mohli odprezentovať našu tvorbu a zároveň podporiť myšlienku festivalu. Kým sme nemali novú divíziu malých šperkov Folkie, nevedeli sme, s čím prísť na akciu tohto typu. Divízia Folkie nás približuje viac k ľuďom, pretože si z nej šperky môže kúpiť úplne každý. Ľudia si môžu pozrieť prierez celej našej tvorby a ceny sa začínajú na pätnástich eurách.
Inšpirujete sa krojmi, čipkami – kde sa vzala vaša vášeň pre folklórne prvky?
Ľudové umenie a zvyky ma inšpirujú ako celok. Moja cesta k láske k folklóru bola intuitívna. Bola som dieťa z Petržalky a o folklóre som netušila vôbec nič, ale vždy som milovala vidiek a prírodu. V dospelosti som sa presťahovala do starého storočného domu a našla som tam svoju oáza pokoja. Súčasťou domu bola aj malá vinica, a tak som sa prvýkrát dostala k výrobe vína a začala som študovať aj ďalšie tradičné remeslá. Vtedy mi napadlo, je to už vyše pätnásť rokov, veď my máme na Slovensku aj krásne kroje.
Nájsť inšpiráciu vtedy asi nebolo také jednoduché ako dnes…
Vtedy bol folklór niečo staré, archaické a udržiaval sa len vo folklórnych komunitách. K nám ľuďom zvonku sa vôbec nedostával. Bolo veľmi ťažké nájsť si cestu a zdroje vzorov. Dnes, keď si zadáte do Googlu „kroj“, zobrazí sa vám množstvo odkazov. Vtedy to boli len prázdne stránky, musela som cestovať po Slovensku a fotiť si zdroje inšpirácií sama.
Odovzdávate záujem o folklór aj svojim deťom?
Snažím sa brať staršiu dcéru so sebou na cesty za inšpiráciou, ale jej trpezlivosť je priamo úmerná jej veku. Teší ma, keď vidí fotku a už kričí: „Maminka, maminka, kroj,“ a pomaly rozoznáva krojové prvky. Keď bude staršia, verím, že ju to chytí ešte viac.
Musí mať každá vaša práca príbeh?
Celý náš život, naša minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, to je súbor mnohých príbehov. Každá naša myšlienka je vyústením mnohých príbehov pred ňou. Rovnako je to s inšpiráciou. Mnohí umelci tvoria abstraktne či impulzívne „bez príbehu“, ale ja tak tvoriť neviem. Asi je to preto, že som viac racio-systematický typ, potrebujem mať na všetko odôvodnenie. Príbehy za mojimi šperkami sú odôvodnením, prečo som ich v tejto podobe a práve vtedy vytvorila. Miesi sa v nich môj osobný príbeh, moje cítenie a pocity s príbehom vzorov a inšpirácie, odkiaľ čerpám.
Podľa čoho si vyberáte oblasť, ktorou sa inšpirujete?
Vždy sa snažím vyberať vzory či oblasti tak, aby som pretlmočila posolstvo. Každá moja nová tvorba má určitú kontinuitu. Každý nový kúsok je niečím iný od toho predošlého. Nerada sa opakujem, či už je to slovne, alebo v tvorbe.
Dá sa z každej výšivky alebo ornamentu urobiť šperk?
Šperk sa dá vytvoriť z čohokoľvek, aj zo samotného pocitu. Niekedy ma viac ako výšivka inšpiruje príbeh oblasti, kde bola vytvorená. Inokedy ma inšpiruje fotka, detail vzoru z knihy z antikvariátu, o ktorom vôbec netuším, odkiaľ je a aký je za ním príbeh.
Bolo to tak aj pri menšej sérii s názvom Solčianky?
Páčil sa mi jeden malý detail na zásterke zvanej kuchynka. Ale nechcela som zostať len pri prvoplánovom stvárnení tohto detailu. Výšivka načrtla geometrický smer, ktorý som rozvinula do absolútnej geometrie. Je to, akoby niekto začal prvú vetu príbehu a vy ho dorozprávate tak, ako to cítite. Pri tejto sérii sa mi, žiaľ, stalo, že sa našli ženy, ktoré dali jasne najavo, že nevidia súvis šperkov Solčianky so vzorom na zásterke zo Solčian. Ale to už závisí od ich fantázie.
Koľko trvá, kým vytvoríte originál?
Dnes, keď robíme menšie série, nám práca od prvotného nápadu až po predaj trvá od šiestich do deviatich mesiacov.
Aký je to pocit, keď vidíte na ženách svoje šperky?
Vždy ma veľmi poteší, keď stretnem ženu s mojím šperkom. Naposledy ma to naozaj veľmi prekvapilo, išla som na návštevu za slávnou babičkou Ruženkou do Ždiaru a jej dcéra mi ukázala moju brošňu z kolekcie Kvety Telgártu. Nikdy by som nepovedala, že môj šperk nájdem v takej rozprávkovej dreveničke.
Existuje nejaká spojitosť medzi ženou, ktorá kedysi nosila kroj a dnes vaše šperky?
Ľudia sa nemenia, len kulisy sa menia. Tak ako v minulosti, aj dnes sa chcú ženy parádiť. Trochu ma mrzí, že oblečenie, ktoré my Slovenky bežne nosíme, sa zväčša vyrába po miliardách kusov. Že sme stratili cestu k originalite a k lokálnemu textilu, ale som rada, že je aspoň občas doplnené šperkom z môjho ateliéru. Mať kroj znamenalo v minulosti veľké bohatstvo, ktoré sa dedilo a starostlivo opatrovalo. Dnes je textil spotrebný tovar a keď sa roztrhá alebo vyjde z módy, putuje do koša. Bola by som rada, keby v sebe slovenské ženy našli akúsi lokálpatriotickú zodpovednosť a namiesto dvadsiatich bezcenných šiat si kúpili jedny, napríklad z modrotlače.
Podľa vás by sme sa mali uskromniť?
Koľko kusov oblečenia vlastne potrebujeme? To je otázka, ktorú by si každá z nás mohla položiť. Ženy v minulosti mali kroje dva, slávnostný a na bežný deň. Nikomu to nepripadalo ani hlúpe, ani neoriginálne. Neboli o nič škaredšie, ako sme my teraz, práveže v mnohých prípadoch to bolo naopak.
Ak sa vám páči práca Petry Tóth, môžete sa zapojiť do súťaže, ktorú organizuje Folklórny festival Východná a vyhrať originálne náušnice. Podrobnosti nájdete na FB festivalu.
TEXT: Alexandra Žilavá
FOTOGRAFIE: Archív Petry Tóth
