Výšivky, nebola to kedysi vyslovene ženská záležitosť? Čo sa vám na nich zapáčilo?
Nie tak celkom, napríklad kožúšky vyšívali vždy muži, pretože do kože sa vyšíva ťažko a treba na to silu. Mne sa na výšivkách zapáčila rozmanitosť. Každá dedina a v každej dedine každá žena mala vlastný štýl, aby sa odlíšila od susediek. Fascinovala ma ich vynachádzavosť, napriek materiálnemu nedostatku dokázali vytvoriť krásne veci.
Aj vy ste si to vyskúšali?
Pred pár rokmi som sa prihlásil na kurz vyšívania krivou ihlou, ale nedopadlo to dobre, len som sa utvrdil v tom, že radšej ostanem pri počítači a budem „vyšívať“ tam. Ale ten kus látky, na ktorom sme sa to učili, ten mám stále odložený.
Ktorá výšivka je vaša najobľúbenejšia?
U mňa sa to mení, vždy sa nájde niečo nové, čo sa mi zapáči. Mal som obdobia, keď som zhromažďoval a prekresľoval hlavne kvetinové vzory, teraz sa mi páčia skôr jemné geometrické. Špeciálne miesto má u mňa výšivka z Polomky, tá sa mi nikdy neokuká.
Aké to je, prehrabávať sa v truhliciach s ľuďmi, ktorým kedysi tie veci patrili?
Moment, keď ľudia začnú vyťahovať tradičný odev z truhlíc alebo zo skríň, je na nezaplatenie. Väčšinou sa pristihnem, ako iba mlčky pozerám s otvorenými ústami. S každým kúskom je spojená iná spomienka. Ľudia si presne dokážu vybaviť, od koho pochádza, kto ho vyšil, aký je starý. Väčšinu vecí ženy dedili po svojich mamách a babkách. Keď vám dnes osemdesiatročná babička povie – V tejto zástere sa vydávala moja babka –, viete, že držíte v ruke niečo naozaj veľmi vzácne.
Musí to byť veľmi dojímavé…
Keď mi pani Karolína z Papradna ukazovala kroj, spievala mi smutnú pesničku, ktorú si obľúbila po svadbe. Musela sa presťahovať do inej dediny, cez kopec videla svoju rodnú obec a cnelo sa jej za domovom. Slzy sa mi vtedy tlačili do očí.
Ku ktorej výšivke ste mali najťažší prístup?
V každej dedine sa našiel aspoň jedeného človek, ktorý rád pomohol. Nepodarilo sa mi dostať len ku krásnej výšivke z obce Dobrá Niva. Nenašiel som človeka, ktorý by mi vedel o nej porozprávať, a to ma mrzí. Možno ak si niekto prečíta tieto riadky, pošle mi tip.
Z ktorej oblasti Slovenska máte najkrajšie spomienky?
Zovšadiaľ. Nikde mi nebolo zle. Prvou dedinou, ktorú som navštívil, bol Šumiac, večer som prespal na horskej chate a ráno sledoval východ slnka pod Kráľovou hoľou. Cez Veľkú noc som cestoval po severnom Slovensku, zažil som šibačku, ochutnal koláče od výmyslu sveta a pálenku. Na Honte som niekoľko dní býval na malej farme. Ráno som bol pozrieť zvieratá, zabehal si v lese, dostal som čerstvé vajíčka na raňajky a vyrazil som do okolitých dedín na výskum.
Kniha je špecifická nielen svojím obsahom, ale i formou. Čo ste chceli dosiahnuť náročným technickým vyhotovením?
Rád sa hrám s papierom, fascinujú ma tlačiarenské technológie. Chcel som svoju knihu odlíšiť od tých ostatných a dať slovenským výšivkám pridanú hodnotu, ktorú si zaslúžia. Forma sa vyjasňovala postupne, už na mojich cestách. Rozhodol som sa, že nebude mať klasickú pevnú väzbu, ale že to bude veľký box, ktorý má predstavovať truhlicu, do ktorej sa ukladali kroje.
Pracovali ste aj s rôznou kvalitou papiera…
Každú dedinu reprezentuje grafický list s ilustráciou výšivky. Použil som štyri druhy papiera s rôznou hrúbkou a štruktúrou, aby som priblížil štruktúru podkladovej látky. Okrem klasickej tlače sa niektoré grafiky dopĺňali zlatou a striebornou sieťotlačou alebo bielym lakom, aby som priblížil vyšívanie bielou niťou na biele plátno. Dierkovú výšivku napodobnili výseky do papiera. A keď sa to všetko dalo dokopy, vznikla štvorkilová kniha, o ktorej sa mi na začiatku ani nesnívalo.
Ako by sme mali knihu čítať?
Nad každou ilustráciou som premýšľal tak, aby fungovala aj ako samostatné dielo. Môžete si ju vybrať z boxu a napríklad zarámovať ako obraz. Nie je to presná replika výšivky, vždy som ju upravil tak, aby sa mi páčila, ale zároveň rešpektovala originál. Snažil som sa držať toho, čo som sa naučil po ceste, že každá vyšívačka mala svoj štýl, svoje farebné cítenie a chcela byť jedinečná.
Čo bol skutočný dôvod, prečo ste chceli vytvoriť knihu o výšivkách?
Najprv som chodil po Slovensku, lebo som chcel vidieť naživo všetky výšivky, ktoré som poznal z knižiek a fotiek. Ale uvedomil som si, že oveľa krajšie sú príbehy, ktoré sa za nimi skrývajú, spôsob, akým si ľudia cenia tradičný odev, ktorý sa v ich rodine dedí po generácie. Stretol som sa s viacerými staršími ženami, už poslednými, ktoré vo svojej dedine vyšívajú. Keď odídu, nezostane nikto, kto by pokračoval v ich práci. Dúfam, že moja kniha prispeje aspoň trochu k tomu, že sa na ich prácu a talent nikdy nezabudne. Preto som hľadal originálnu formu, ktorou by som ju priblížil mladej generácii, aby sa tradícia posúvala ďalej.
TEXT: Alexandra Žilavá
