Po 1. svetovej vojne sa napriek vtedajším nepriaznivým podmienkam Slovensku podarilo začať s profesionalizáciou divadelnej scény. Spočiatku to vôbec nebolo ružové – minimum slovenských hercov, divákov i uvádzaných divadelných hier v slovenčine.
Na začiatku bolo Družstvo
Rok 1918, ktorý predstavoval koniec 1. sv. vojny, rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a vznik prvej Československej republiky, priniesol nové podmienky na rozvoj slovenského divadla. S cieľom založiť Slovenské národné divadlo (SND) na profesionálnej úrovni vzniklo v roku 1919 Družstvo Slovenského národného divadla. Následne v roku 1920 bolo založené SND, ktoré však bolo „slovenské“ len v názve.
Napriek silnej ochotníckej tradícii bránilo vzniku skutočne slovenského divadla napríklad to, že SND bolo umiestnené v Bratislave, kde mu konkurovala rozvinutejšia maďarská a nemecká kultúrna ponuka, ktorá mala silnú divácku základňu. Komplikáciu predstavoval aj nedostatok slovenských hercov a herečiek, ktorí by boli ochotní venovať sa hereckému povolaniu na profesionálnej úrovni. Herectvo bolo v tom čase na Slovensku ešte stále považované za nedôstojné, nestabilné a ekonomicky nevýhodné povolanie.
Pomohli nám Česi
SND sa v prvých fázach svojho vzniku formovalo ako enkláva profesionálneho českého divadla. Družstvo SND ako prvý herecký súbor novovzniknutého divadla angažovalo členov Divadla sdružených měst východočeských pod vedením Bedřicha Jeřábka, ktorý v SND pôsobil ako riaditeľ do roku 1922.
SND pôvodne vzniklo ako dvojsúborové divadlo. Jeho súčasťou boli opera a opereta, ktorej otváracím predstavením bola Smetanova Hubička (1. 3. 1920) a spoločná česko-slovenská činohra, ktorú otvárala hra Mariša bratov Mrštíkovcov (2. 3. 1920). O niečo neskôr, ako tretí, pribudol baletný súbor, ktorý 19. 3. 1920 odpremiéroval Delibesovu Coppéliu.
V Bratislave však ešte stále prevažovalo nemecké a maďarské obecenstvo, a tak sa v budove Mestského divadla tiesnila nemecká, maďarská, česká a slovenská kultúra. Okrem toho tu pravidelne hosťovali súbory z viedenského Burgtheatra, Volkstheatra, neskôr aj súbor Maxa Reinhardta Theater in der Josefstadt a nemecké súbory z Brna a Moravskej Ostravy.
Hľadanie publika
Nové slovenské, respektíve česko-slovenské divadlo muselo neustále bojovať o svoje publikum, a tak v roku 1921 vznikla Vidiecka divadelná činoherná spoločnosť SND – propagačný zájazdový súbor, ľudovo nazývaný Marška. Maršku tvorilo celkovo 17 členov, no slovenských hercov bolo stále minimum. Družstvo SND vypísalo, napokon neúspešný, konkurz, na základe ktorého nastúpili do Maršky len traja Slováci – herci Jozef Kello a Andrej Bagar a šepkár a inšpicient Gašpar Arbét.
Z pražských štúdií k nim ako posilu prizvali Janka Borodáča a Oľgu Országhovú-Borodáčovú. Zvyšní členovia hereckého súboru boli českej národnosti, no niektorí z nich – Jozef Budský, Ján Sýkora a Mária Pochmanová-Sýkorová – svoju činnosť natrvalo spojili so slovenským divadlom. Činnosť Maršky sa však z dôvodu finančných ťažkostí skončila hneď po prvej divadelnej sezóne (1921/1922). Napriek tomu, že Janko Borodáč predstavoval vedúcu osobnosť tohto súboru, po zrušení Maršky na určitý čas z divadla, spolu so svojou ženou Oľgou, odišiel a venoval sa ochotníckej činnosti v Sabinove, vo svojom pôvodnom pôsobisku.
Poslovenčenie SND
Slovenské národné divadlo malo nielen nedostatok slovenských hercov, ale aj minimálny počet uvádzaných slovenských hier. Tie sa v prvých sezónach objavovali len sporadicky a náhodne. Počas prvých piatich rokov bolo v slovenčine uvedených len 27 zo 188 činoherných predstavení, a aj tie boli sprevádzané problémami so zvládaním slovenského jazyka.
V roku 1923 vymenovalo Družstvo SND nového riaditeľa SND. Bol ním súkromný podnikateľ, hudobník a skladateľ Oskar Nedbal, ktorý sa síce zaslúžil predovšetkým o rozvoj opery a baletu, no veľkú pozornosť venoval aj činohre, a dokonca aj jej slovenskej časti. Práve Oskar Nedbal bol ten, kto v roku 1924 znovu angažoval manželov Borodáčovcov (Janka Borodáča dokonca nielen ako herca, ale aj ako režiséra) a v roku 1925 Tida J. Gašpara ako dramaturga.
Dvojica Borodáč a Gašpar nemalým podielom prispeli k poslovenčovaniu repertoáru i činohry SND. Tido J. Gašpar dokázal v priebehu dvoch sezón presadiť na doskách SND slovenskú drámu, ktorá sa stala rovnocennou súčasťou európskej i svetovej dramatiky. Janko Borodáč ovplyvňoval dramaturgiu činohry najintenzívnejšie a najdlhšie a venoval sa predovšetkým slovenskej a ruskej klasike a súčasnej dráme. Za jeho zásluhy ho v roku 1929 vymenoval Oskar Nedbal umeleckým šéfom celého súboru, toho času ešte česko-slovenskej činohry. Len o dva roky neskôr uviedol, ako prvý v slovenskom profesionálnom divadle, Shakespearovho Hamleta a v roku 1933 i Macbetha.
Premiéram však predchádzala nešťastná udalosť – samovražda Oskara Nedbala, ktorý sa 24. 12. 1930 z dôvodu psychických i zdravotných problémov rozhodol ukončiť svoj život a vyskočil z okna skúšobne Chorvátskeho národného divadla.
Rozdelenie činohry
Po smrti Oskara Nedbala sa stal riaditeľom SND súkromný podnikateľ a majiteľ mestského divadla v Olomouci Antonín Drašar. Z ekonomických a politických dôvodov sa rozhodol pre radikálny administratívny krok a rozdelil činohru na dva samostatné súbory.
Od sezóny 1932/1933 pôsobila samostatne slovenská činohra, ktorú riadil Janko Borodáč, a česká činohra pod vedením Viktora Šulca, ktorého Antonín Drašar pozval z Národného divadla v Prahe. Napriek tomu, že tento krok nikto nepovažoval za najvhodnejšie riešenie, z historického hľadiska mal pre rozvoj slovenskej činohry pozitívne dôsledky. Napomohol nielen rozšírenie slovenského repertoáru, ale aj akcelerovanejší vývoj slovenskej dramaturgie, réžie a najmä herectva.
TEXT: Veronika Bohušová
FOTOGRAFIE: Slovakiana
Zdroj:
- Minimum z dejín slovenského činoherného divadla (do roku 1945)
- prednášky doc. PhDr. Jána Jaborníka spísala: Mgr. art. Zdenka Pašuthová, ArtD., korigoval: prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc. (2010)
