Dobré ráno, Natália, ako sa v živote máte?
Popravde, žitie je teraz viac než zaujímavé, nemyslím to ani v pozitívnom zmysle, ani v negatívnom, len proste zaujímavé. Pred pár týždňami som si priala, aby si to moje každodenné tempo našlo spôsob, ako sa zminimálniť a dalo mi možnosť venovať sa dlho odkladaným záležitostiam – a to bez môjho pričinenia. Z mojej strany to vyznelo lenivo a nereálne, ale teraz vidím, že si musím dávať na priania o niečo väčší pozor.
Tisícky nadšených Indiánov teraz v strachu prstami na nohách drolia svoju zem, ešte stále vysoko nad prízemnosťou. Kde sa tento obraz vo vás odohráva?
Najintenzívnejšie je to tam, kam dovidia aj iní okrem mňa. Sú to práve tie povrchové styčné plochy, na ktorých mám vystavené svoje či už spontánne, alebo prepracovanejšie diela, a uvedomujem si, že nezáleží len na tom čo vystavujem, ale aj ako a kto sa pozerá. Tam sa to drolí, ale o tie hlbšie časti sa zatiaľ nebojím.
Hľadia na teba, chcú vysvetlenie, prečo čím si staršia, tým ich je menej. Koľko ich je vo vás dnes a koľko ich bolo predtým? Prečo?
Predtým, ojoj. Zosobňovala som celú hyperaktívnu indiánsku dedinu, čím som sa nijak nelíšila od väčšiny detí, aj keď paleta Indiánov je zakaždým iná. Teraz ich mám v dobre stráženej rezervácii a vyžívam sa v situáciách, keď mi iní ľudia ukážu tie svoje, dobre udržiavané, pričom niektorí ich dokonca nechávajú voľne a žijú s nimi v dennodennom súlade aj v dospelosti. Indiáni vedia, ako sa navzájom hľadať, a tak potom „náhodne“ stretávam podobne zmýšľajúce stvorenia a vediem zaujímavé rozhovory. A teraz k otázke, že prečo sa ich počet mení. Zmenou nemyslím nutne zredukovanie počtu, ale ako časom zisťujem, skôr je to stiahnutie z dohľadu ďaleko do vnútrozemia, odkiaľ sa už niektorí nikdy nevrátia. Majú tam pokoj a nikto im nepredkladá svoju verziu o tom, čo je správne a nesprávne.
Prišiel niekto, kto krížiku sľúbil poriadok. Po dlhšej odmlke, nastalo mierne stíšenie národa. Prešli sme nebadane Kvetnou nedeľou a Veľkým piatkom, ktorý sa konal už takmer bez ľudí. Kde v nás býva viera a v čo veríte vy?
Myslím, že je jedno, kde býva, či je to veľký alebo malý priestor, či má tvar kríža alebo hocijaký iný. Každý nech si dopraje svoj vkus a to isté dovolí aj iným, nech sa nestratí pestrosť. Hlavne by mala podopierať to najzraniteľnejšie, to, čo pochybuje a podkopáva. Keď sa dá viera potom človeku ľahko dohľadať a použiť vnútri seba samého, plní svoj účel. Čo sa týka mňa konkrétne, povedala by som, že verím vo veľa vecí naraz. V celoživotné učenie sa a prácu jednotlivca samého na sebe. Jedna z mojich obľúbených myšlienok vraví, že by sme sa mali snažiť byť tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete, a verím, že by to mohla byť cesta takmer ku všetkému dobrému. Verím, že neexistuje zlo, len nedostatok dobra. Verím, že okrem technologického pokroku nám bude rovnako záležať aj na rozvíjaní cností. Navyše verím, že „Veľký Duch“ to má všetko krásne vymyslené, len my si to svojimi postojmi k jeho ponukám často kazíme.
Ruší zázraky a páli všetko, čo ho otrávilo, lebo to nepoznal. Kto?
Skôr by som sa pýtala, kto nie. Koľko ľudí je úprimne otvorených voči novým situáciám alebo myšlienkam, ktorým nerozumejú – bez toho, aby si automaticky neurobili nedobytný názor len na základe toho, čo sa pokladá za akceptovateľné a bezpečné tvrdiť? Koľko z nich si dá námahu pozrieť sa na veci aj z druhej strany, nahliadnuť pod povrch, alebo vážne sa zamyslieť nad ich zmyslom? Je kognitívne oveľa nenáročnejšie rovno zabiť kravu, ktorá dá červené mlieko, ako sa naučiť niečo o bylinách na lúkach. Báseň bola písaná v kontexte parlamentných volieb, ale platí to všeobecne.
Čo by malo ostať prirodzené a pekné z toho, čo sa dnes popiera alebo vymizlo z našich životov?
Neviem, čo mizne zo životov iných ľudí, ale môžem spomenúť, čo som si všimla, že mizne z môjho okolia. Čím ďalej, tým viac mi chýbajú siahodlhé hĺbavé debaty bez toho, aby neboli prerušované pípaním dotknutých sociálnych médií. Tiež už málokedy sa neznámi ľudia len tak pozdravia alebo pustia do milej náhodnej konverzácie – minule sa so mnou dal do reči jeden deduško na ulici, oslovil ma položením otázky: „Slečna, nemyslíte si, že môj pes je čudný?“ To bolo krásne. Tiež mám vážny strach o zdravý význam slova česť, nechcem sa dožiť doby, keď bude pokladané za historizmus. A ešte jedna vec. Studnice vedomostí a skúseností sa začali presúvať od rozhovorov so staršími ľuďmi k ťukaniu do klávesnice, a neviem presne, aký vplyv to bude mať na tých, ktorí teraz potrebujú byť počúvaní.
Indiánom, čo nezištne odrážali svetlo nebu späť, vypichol oči a poukladal ich na jednu nežiaducu úhľadnú kôpku. Kde je hranica výrazových prostriedkov či surovej metafory?
Hranice sú, ale za nimi je ďalší priestor, za ktorým sú ďalšie hranice, opäť nasledované priestorom. Záleží na tom, ktorý z tých priestorov preferujete.
Začne sa lov a ešte pred tým, ako ťa strhnú dole, pobozkajú a vydajú tvojej novej krajine. Dnes našu krajinu zachvátila obava z doposiaľ neznámeho vírového ohrozenia. Neboli sme zvyknutí na situácie, ktoré spôsobia, že niečo nebude už také, ako predtým. Čo sa podľa vás zmení, v našej novej krajine o rok?
Ak by sa ľudia správali vždy racionálne, vedela by som vám odpovedať. Nedá mi však nedodať, že s vami v tejto otázke trochu nesúhlasím. Ak by stále všetko bolo tak, ako predtým, pravdepodobne by sme teraz ako veľmi malé živočíchy niekde filtrovali vodu. Zmena a prispôsobovanie sú veľmi dôležité a z nich vychádza podstata rastu.
Ak sa človek môže zmeniť sám – ako to má urobiť?
Návod vám nedám. A je dosť možné, že ak aj raz na to prídem, aj tak bude tá zmena fungovať len u mňa. Povedala by som, že kľúč k tomu tkvie v „Poznaj sám seba“ (pozn. red. – staré grécke múdro nad vchodom do chrámu Apolóna Delfského, tieto slová sa pripisujú Tálesovi, ktorý oboznámil Grékov s poznatkami východnej a orientálnej vedy. Dostal sa medzi tzv. siedmich mudrcov a podľa Bertranda Russela sa Tálesom začali samotné dejiny filozofie.). Keď sa teda ľudia naučia komunikovať sami so sebou, prídu na to, čo treba robiť, a to v akomkoľvek veku. V mnohých antikvariátoch či kníhkupectvách je navyše množstvo literatúry, ktorou sa môžu inšpirovať a upevniť si svoje odhodlanie.
Teraz prichádza niekto, kto sľúbil šírenie reálnosti. Odkiaľ ste pred rokom získali tento pocit?
Báseň som písala po návrate z Londýna, kde som pár mesiacov pracovala ako podomová opatrovateľka pre ľudí po vážnych úrazoch alebo s neurodegeneratívnymi ochoreniami. Bolo to ako byť súčasťou niekoľkých kníh denne, raz melancholické romány, inokedy strašidelné grotesky. Odvtedy vždy, keď sa ma niekto snaží presvedčiť, že realita vyzerá v skutočnosti tak či onak, už sa len usmejem. Horšie je, keď vidím, že sa niekto tú svoju predstavu reality snaží vnútiť iným ľuďom, najmä keď to robí implicitne a manipulatívne.
Akú realitu si predstavujete, keď snívate vo dne?
Ideál by bol vždy ráno sa zobudiť, usmiať sa a uvedomiť si, čo všetko mám. Prežiť deň s tým, že nech už čokoľvek prinesie, tak ma to obohatí a posunie ďalej. Byť najlepšou verziou seba v prítomnej chvíli. Večer sa poďakovať a vážiť si ľudí, ktorých mám vo svojom okolí a aj okolie samotné. A to všetko okorenené trochou fantázie, šibalskosti, humoru či vtipu, veľkých myšlienok a, samozrejme, najmä láskou.
S čím pozoruhodným sa v živote najčastejšie stretávate?
Ako šcko so šckym kapčat. ☺ (pozn. red. – Ako všetko so všetkým súvisí.)
Dovoľuje len občasné čistenie reťazí Indiánom, ktorí sa života v slušnej krajine boja viac ako smrti. Pejoratívne slušná krajina sa vyznačuje veľmi vysokou mierou obmedzenej hrubosti a neúcty k hodnotám, ktoré považuje za nepotrebné. Predstavte nám šťastie.
Na gymnáziu som sa v rámci stredoškolskej odbornej činnosti venovala práve problematike šťastia. Čím viac literatúry som prečítala, tým komplikovanejšie rozmery ten pojem nadobúdal. Je to ťažká otázka, ale ak by som sa mala pridŕžať spomenutého verša, šťastie by predstavovalo slobodu vytvorenia si vlastného konceptu reality podľa svojich vlastných snov a hodnôt s tým, že si ju tvorca nemusí stále brániť a obhajovať – rovnako by to zahŕňalo poctivé zamyslenie jedného realitotvorcu pred tým, ako obviní druhého, že to bol práve on, kto mu vonku na dvore rozfúkal jeho domček z kariet.
O víťazstve vašej básne vo finále súťaže Literárny Zvolen 2019 rozhodla porota, ktorá číta poéziu aj prózu. Všetci publikujúci a znalí literárneho sveta, otvorení a prajúcni novým objavom, ťažko ich zaskočiť. Čo vám utkvelo v pamäti z verejného rozboru vášho diela?
Nanešťastie, na rozbore a programe som sa nemohla zúčastniť, keďže študujem v zahraničí a po takej náhlej jednorazovej ceste domov a späť by som mesiac nemala za čo jesť.☺
Povedzte nám mená piatich básnikov alebo poetiek, ktorých máte rada. Môžu byť aj úplne neobjavení, ale môžu byť aj slávni. Kde ich máme hľadať?
U mňa funguje také to popoluškovské náhodné hľadanie v štýle „čo mi brnkne do nosa“. Väčšinou natrafím na pár veršov, a keď sa po ich prečítaní vo mne niečo pohne, tak si následne dohľadám aj ďalšiu tvorbu. Tak to bolo napríklad s prekliatymi básnikmi a beatnikmi (menovite Charles Baudelaire a Allen Ginsberg). Ale k tým som sa dostala, až keď som zháňala texty na umelecký prednes. Zo ženských autoriek mám rada Sylviu Plathovú, zo slovenských autorov napríklad Jána Smreka, pre jeho skladbu Básnik a žena mám veľkú slabosť. To sú tí, ktorí mi napadli ako prví, samozrejme, je ich oveľa viac – Walt Whitman, Konstantin Semionov a iní. A z tých menej známych jednoznačne môj priateľ – ten pocit, keď od neho cez deň v správe dostanem pár veršov, je na nezaplatenie. ☺
Tohtoročný Literárny Zvolen prinesie niektoré prekvapenia. Zúčastnite sa opäť? Čo by vás naozaj prekvapilo?
Prekvapilo by ma, ak by sa mi konečne podarilo dokončiť moju už viac než rok rozpísanú prózu a zúčastnila by som sa tentoraz v tejto kategórii. V každom prípade, určite to, čo tento rok organizátori vymyslia, bude skvelé a znova o niečo zaujímavejšie ako v tom predchádzajúcom. Som úprimne zvedavá.
Môžeme uviesť na tomto mieste vašu báseň? Napíšte nám venovanie.
Určite môžete. Literárnemu Zvolenu prajem, aby všetka snaha, ktorá je do neho vkladaná zo strany organizátorov aj súťažiacich, padla na úrodné myšlienkové pole a priniesla vzájomnú radosť a nadšenie. Nech sa nedajú odradiť žiadnymi mikro- ani makroorganizmami a pokračujú v tom, čo robia. Stojí to za to.
Natália Timaniková
(sama o sebe)
Narodila som sa do utešenej a veľmi živej rusínskej rodinky z okolia Údolia smrti, a to práve v takom čase, že keď sa hypoteticky dožijem 102 rokov, bude mi dopriate žiť v troch storočiach. Detstvo mi vyformovali okrem skvelých rodičov hlavne hory, psy
a všetky možné druhy umeleckej sebarealizácie. Teraz sa realizujem miliónmi ďalších spôsobov a odkedy som zistila, že ma baví študovať, tak študujem. Momentálne som súčasťou vlastného experimentu, ktorý by som nazvala Ako sa básnici snažia prežiť štúdium vedeckého odboru v krajine, ktorá má za oficiálne národné zviera jednorožca. Experimenty môžu hypotézu potvrdiť, prípadne ma prinútia vymyslieť si inú, tak uvidíme.
Natália Timaniková
XXX
////
tisícky nadšených indiánov teraz v strachu
prstami na nohách drolia svoju zem ešte stále vysoko nad prízemnosťou
hľadia na teba chcú vysvetlenie prečo čím si staršia tým ich je menej
///
prišiel niekto
kto krížiku sľúbil poriadok
pálil všetko čo ho otrávilo
lebo to nepoznal rušil zázraky
a nezdaniteľnú harmóniu
indiánom čo nezištne odrážali svetlo nebu späť vypichol oči a poukladal ich
na jednu úhľadnú nežiaducu kôpku
//
drahá ruka
tento povel poznáš
teraz je čas zakryť vrieskajúce ústa
začne sa lov ešte pred tým ako ťa strhnú dole pobozkajú
a vydajú tvojej novej krajine
je to dobrá krajina len buď tíško nehraj sa
a verejne nehladkaj po vlasoch nikoho kto nosí za rozumom farebné pierka
/
teraz prichádza niekto kto sľúbil šírenie reálnosti
dovoľuje len občasné čistenie reťazí indiánom ktorí sa života v slušnej krajine
boja viac ako smrti
TEXT: Martin Gregor a Natália Timaniková
FOTOGRAFIE: archív Natálie Timanikovej
