Napadlo mi to, keď som si len tak premietala v myšlienkach rôzne udalosti, ktoré sa odohrávali pred mojimi očami, alebo mi boli vyrozprávané pamätníkmi.
Boli dvaja Milanovia. Ten skôr narodený pochádzal z Košarísk. Hvezdár, národovec a politik. Volal sa Milan Rastislav Štefánik. Tento rok si pripomíname sté výročie od jeho smrti 4. mája 2019.
Ten, ktorý sa narodil neskôr, pochádzal zo Šaštína. Bol bábkár a neúnavný zanietenec či skôr objavovateľ nových žánrových možností v kultúre. Volal sa Milan Ivák. Tento rok si pripomíname sté výročie od jeho narodenia 12. mája 2019.
Skromnosť
Zdá sa mi, že v oboch týchto osobnostiach prevládala jedna, síce pekná, no nie veľmi populárna a hádam aj užitočná vlastnosť, a tou bola skromnosť. Možno na škodu talentov u oboch krajanov, roduverných Slovákov.
Neprichodí mi rozoberať dielo, či písať o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Tam majú priestor historici. O Milanovi Ivákovi napíšem rada. Nemyslím, že si naňho niekto spomenie. Tak to robím ja. Veď sto rokov je sto rokov. Ľudia ľahko zabúdajú. Stále platí, že doma nikto nie je prorokom. Hádam aj tuná sa javí nejaká zhoda u oboch pánov Milanov.
Bábkar
Dnes však chcem napísať o bábkárovi Milanovi Ivákovi. Začnem tak obyčajne, ľudsky. Bol to dobrý človek. Nedokázal nikomu ublížiť. Prácu, ktorú robil, mal veľmi rád. Pomáhal začínajúcim hercom, režisérom, autorom. Niekedy až natoľko, že divadelnú hru, ktorú mu priniesli začínajúci autori, upravil tak, že mohla uzrieť svetlo sveta a na javisku hrala prím, hoci sa to po prečítaní rukopisu málo približovalo k hodnotnému dielu. Takto vlastne odštartoval kariéru mnohým, dnes už úspešným autorom. Tí, ktorých poznám, sú mu vďační za tento počin. Nebudem ich menovať, lebo by som mohla pozabudnúť na niekoho, a to by nebolo dobre. Veď každý vie, čo do neho dramaturg a režisér Milan Ivák vložil.
Rada by som však o tomto dobrom človeku napísala viac. Prácu budem kombinovať trošku aj so súkromím, nakoľko jedno od druhého nie je možné oddeliť. Ešte pridám fakt, že k bábkárskému remeslu ho vlastne priviedol jeho starý otec, ktorý kdesi po potulkách svetom sa s týmto umením už stretol. Netušil, že jeho vnuk bude pokračovať v jeho šľapajach s plným nasadením.
Rozprávkar
Ako deti sme si ho veľmi neužili. Raz bol v porote na festivale Bábkársky Chrudim, či festival LUT v Prahe, potom na Celoslovenskej prehliadke divadelných súborov v Skalici, ktorej bol organizátorom alebo niekde v Prešove či v Košiciach. Do tejto širokej palety aktivít pridám ešte festival Scénická žatva v Martine.
Keď bol doma, tak po večeroch nám čítaval rozprávky. Jasné, že tie od Pavla Dobšinského z niektorej z troch veľkých a hrubých kníh. Boli ešte v pôvodných nárečiach, ktoré nám pretlmočil do spisovného jazyka. To sa mi veľmi páčilo. (Priznám sa, že nárečia z rôznych regiónov nášho Slovenska mám rada a rada ich počúvam.) Tata bol majster slova a vedel správne pretlmočiť všetko dôležité detskej duši. (S tetou Vierou Bálinthovou či s tetou Máriou Ďuríčkovou by si boli mohli podať ruky.)
Režisér
Veru, svoju profesiu režiséra či bábkarského dramaturga v sebe nezaprel. Ľudovú školu navštevoval v Šaštíne, potom študoval na gymnáziu v Malackách a v Skalici. Divadelnú réžiu vyštudoval u Jána Jamnického na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave. Študoval aj na vyššej hospodárskej škole v Martine a dokonca veľmi krátko učil aj na poľnohospodárskej škole v Beladiciach. Režírovanie mu najviac prirástlo k srdcu.
Bol režisérom Slovenského komorného divadla a inštruktorom bábkárskych súborov Ústredia slovenských ochotníckych súborov v Martine. Dokonca aj režisérom Divadla J. Záborského v Prešove, či režisérom Krajového divadla v Nitre a súčasne dramaturgom jeho bábkového súboru. Vykonával aj metodickú činnosť pre detské a bábkové divadlo. Bol vedúcim oddelenia záujmovej umeleckej činnosti Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave. Bol členom predsedníctva čs. centra Medzinárodnej organizácie bábkového divadla Unima, čestným členom Zväzu divadelných ochotníkov na Slovensku. Písal články o divadle do časopisov Javisko, Loutkářství, Ľudová tvorivosť, Slovenské divadlo. Treba ešte spomenúť, že bol aj spoluzakladateľom Ústredia bábkárskych ochotníckych súborov v Martine a tiež profesionálneho bábkového súboru pri Krajovom divadle v Nitre.
Bol organizátorom seminárov, školiteľ metodikov bábkárstva a tiež pôsobil ako inštruktor. Milan Ivák je jedným z prvých profesionálnych bábkových umelcov a zároveň je zakladateľskou osobnosťou slovenského ochotníckeho bábkového divadla. Výrazne rozvíjal hlavne režijnú oblasť, ba nezaostával ani v oblasti metodickej, inštruktážnej i autorskej.
Vďaka starému otcovi
Bol skvelý organizátor a aj prekladateľ. Počas štúdia v Opave a Olomouci sa dostal do kontaktu s avantgardnou tvorbou umelcov ako boli E. F. Burian, a J. Skupa. Skúsenosti tam získané využil vo svojej ďalšej práci. Ako hovorieval, bábkové umenie má svoju výnimočnú poetiku. Hádam aj preto rád a často pracoval s rozprávkovými námetmi. Možno práve aj tam nachádzal inšpiráciu a vedel vždy zahrať na strunu doby.
Nekonečne krásny svet rozprávok, hádam celkom podvedome alebo aj vedome, prevzal do svojej práce. Jeho duša spievala, hoci nie vždy to mal v živote ľahké. Dokázal sa však pozerať na veci s nadhľadom. Vedel zachytiť krásu slova a myšlienky tak ako málokto. Vedel predvídať a darilo sa mu zosúladiť staré s novým.
Všetko to mohol mať spokojne „na svedomí“ jeho starý otec, ktorý ho vlastne do tajov bábkového divadla zasvätil a podporoval ho. Zdá sa mi, že videl trochu ďalej a už vtedy asi dobre vedel, že jeho vnuk bude nielen jeho pokračovateľom, ale urobí kus hodnotnej práce pre bábkárstvo nielen na Slovensku. Podarilo sa to, som o tom presvedčená, veľmi úspešne.
Myslím, že obaja velikáni svojej doby by si zaslúžili mať aspoň pamätnú tabuľu na Národnom cintoríne v Martine.
Autorka: Anna Iváková
