Nebolo to vtedy jednoduché – maringotka, traktor, šiator, marionety, kulisy, flašinet, skúšky a povolenia. V roku 1948 usporiadalo povereníctvo kultúry v Bratislave skúšky pre ľudových bábkarov, na ktoré išli aj bratia Anderlovci. Skúšky pre nich dopadli dobre, dostali mimoriadne povolenie na všetky reslovakizačné obce.
Otec Bohuslav
Chodili hrávať po dedinách v okolí Rimavskej Soboty, Lučenca, Fiľakova. Na druhej skúške, ktorú zorganizovalo v roku 1955 Riaditeľstvo československých cirkusov, varieté a lunaparkov, však Anderlovci neprešli, hoci si nacvičili hru „Kozácka odveta“, ktorá bola vydaná v edícii bábkových hier Matice slovenskej.
Rodine sa snažili pomôcť viacerí, napríklad Krajský dom osvety, no koncom roka 1956 Bohuslav Anderle definitívne prestal hrať. Vtedajší režim ľudových bábkarov postupne likvidoval. Bohuslav Anderle skončil ako smetiarsky pracovník v Technických službách mesta Banská Bystrica a brat Jaroslav sa zamestnal v Československej automobilovej doprave.
Ich bábky boli dlho uložené na povale rodinného domu a v roku 1969 sa dostali do Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej. Zdalo sa, že rodinná bábkarská tradícia sa skončila.
Syn Anton
Anton Anderle, syn Bohuslava, vyrastal medzi marionetami. Už ako trojročný sedával za javiskom a recitoval celé pasáže hier a ako desaťročný hrával so svojim otcom. Keď bol starší, bábky vypustil z hlavy a všetko nasvedčovalo tomu, že v rodinnej tradícii pokračovať nebude. Našťastie, k divadlu sa vrátil a v roku 1972 zorganizoval vo svojom byte na banskobystrickom sídlisku prvé predstavenie pre rodinu a pre susedov.
Veľký úspech zaznamenal na Scénickej žatve v roku 1987. Anderle chcel pôvodne účastníkov festivalu len pozdraviť s tou istou hrou (Falošný gróf Bellengardo od Prokopa Konopáska), s akou sa tu predstavili v roku 1970 – a lúčili sa s divadlom – jeho otec Bohuslav a strýko.
„Podľa tradícií som rodinnú štafetu prebral ja. Vystupujem však ako amatér – člen Zväzu divadelných ochotníkov na Slovensku, bábkarskej sekcie. Usilujem sa dať týmto predstaveniam pôvab insitného umenia, a preto používam pôvodné bábky, dekorácie, osvetlenie aj muziku,“ napísal do programového bulletinu Scénickej žatvy v roku 1987.
O rok neskôr prišiel Anderle do Martina pri príležitosti 125. výročia založenia Matice slovenskej. V rámci osláv účinkujúci pochôdzkovali v živom prúde ulicami mesta, v ktorom bolo vytýčených štrnásť zastavení dejinnej krížovej cesty Slovákov. Do Martina prišlo 2 739 hercov a neuveriteľných stotisíc divákov. Medzi účinkujúcimi bol i „prvý herec z povolania“ – potomok rodu bábkarov Stražanovcov a Anderlovcov Anton Anderle z Banskej Bystrice, ktorý znázorňoval rodinu potulných hercov z povolania.
Anderle sa vo svojich predstaveniach snažil oživiť pravú atmosféru tradičných ľudových marionetových divadielok, aké sa u nás hrávali pred sto až sto päťdesiat rokmi. Zachovával tradičné texty a hrával tak, ako jeho otec a pred ním starý otec Michal Václav Anderle.
Bábkové divadlo a socializmus
Anton Anderle odolal tlakom v období socializmu, keď bolo komediantské bábkové divadlo nežiaduce najmä preto, že bábkar bol vlastne súkromne podnikajúci živnostník.
Jeho vystúpenia a zbierka tradičných marionet patrili medzi vyhľadávané atrakcie festivalov doma i v zahraničí. Do jeho unikátnej zbierky patrí 1000 bábok rôznej veľkosti, veku a pôvodu. Podarilo sa mu ňou zdokumentovať etapu kočovných divadiel a rodinných spolkových divadiel od začiatku 19. storočia až do polovice 20. storočia. Súčasťou zbierky sú aj celé divadlá, vrátane opôn, dekorácií, rekvizít.
Anderle postupne cez Slovkoncert, Osvetový ústav, Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku (ZDOS), medzinárodný bábkarský zväz UNIMA, BIBIANU a mnoho ďalších inštitúcií prešiel dlhú púť, kým v roku 1990 vytvoril Tradičné bábkové divadlo Antona Anderleho a začal dráhu profesionálneho bábkara. Po roku 1989 začal hrávať aj za hranicami Slovenska a v 90. rokoch sa zaradil medzi najvýraznejšie osobnosti európskeho ľudového bábkarstva. Zomrel v roku 2008.
TEXT: Redakcia, Alena Štefková, Lucia Ditmarová
FOTOGRAFIE: Filip Lašut
ZDROJ: Bulletin Scénickej žatvy 1987;
Eduard Stanovský, Anton Anderle, Jozef Sabol: Rozprava o bábkovom divadle;
Vladimír Predmerský: K prameňom rodových tradícií slovenských kočovných bábkarov II (časopis Loutkař 1/2010)
Ochotnícke príbehy si môžete vypočuť ako podcast: https://www.nocka.sk/podcast-ochotnicke-pribehy/
