Priekopnícky čin liptovskomikulášskych ochotníkov podnietil divadelné aktivity aj na iných miestach Slovenska, ktoré v druhej polovici 19. storočia vrcholia ako sprievodný jav obrodeneckých úsilí a národnoemancipačných snáh.
Titulná strana kroniky mikulášskych ochotníkov nám hovorí, že nové divadlo dostalo názov Divadlo slovanské Svato-Mikulášske. Na jeho činnosti sa podieľala najmä študujúca mládež vracajúca sa do mesta počas prázdnin. Organizovaním verejných predstavení Belopotocký nadväzoval na dobre rozvinutý systém školského divadla, pričom okrem pedagogicko-osvetového zreteľa aktivizoval už aj národnobuditeľský moment. Hoci v prvých predstaveniach bolo cítiť ešte silnú spojitosť so školou a s cirkvou, v neskorších sa mu podarilo včleniť divadlo do širších kultúrnych, pedagogických a osvetových aktivít.
Nové divadlo začalo svoju činnosť 22. augusta 1830, keď sa „provozovala na tomto divadle první, Slovákum zvlášť oblíbená veselohra Kocourkovo“ a hlavnú postavu v nej zahral samotný Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Okrem hrania režíroval, zabezpečoval prevádzku divadla, prekladal, upravoval a vydával texty. Kostru mikulášskeho divadelného repertoáru tvorili Chalupkove predrevolučné hry a hry českých dramatikov (Johan Nepomuk Štěpánek, Václav Kliment Klicpera, Josef Kajetán Tyl, František Josef Raymann) či frašky nemeckého básnika Augusta von Kotzebueho.
Pod Belopotockého vedením liptovskomikulášski ochotníci zahrali do roku 1843 dovedna tridsaťtri hier. V roku 1831 bolo divadlo pre choleru zatvorené, ale už v roku 1832 inscenovali Štepánkovu veselohru Čech a Němec (na žiadosť obecenstva ju museli aj zopakovať) a ďalšie inscenácie pravidelne uvádzali až do roku 1835.
Po štvorročnej prestávke sa v meste opäť sformovali herecké skupiny (starších a mladších žiakov), a tak v roku 1839 mohli hrať opäť – v premiére uviedli Chalupkovu veselohru Starouš plesnivec a neskôr Körnerovu trúchlohru Tony a Štěpánkových Vlastencov.
Divadelné podnikanie Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého ukázalo cestu aj ďalším, ktorí prostredníctvom divadla chceli posilňovať slovenskú identitu a prezentovať národnú kultúru. Úlohu šíriteľov divadelného umenia prebrala evanjelická mládež, ktorá v mestách, kde študovala, uvádzala divadelné inscenácie alebo v čase prázdnin organizovala vystúpenia v rodisku. Známe sú inscenácie z produkcie slovenských študentov v Pešti a vo Zvolene, kde v lete roku 1839 odohrali až sedem predstavení.
Slovenské národné divadlo nitrianske
Ďalšie centrum ochotníckeho divadla sa sformovalo medzi prešporskou mládežou, ktorá dlho hľadala priestor na divadelné vystúpenia. Podporovateľov našla v západoslovenských mestečkách s prevažujúcim evanjelickým obyvateľstvom, kde sa myšlienkou usporadúvania divadelných podujatí už dlhšie zaoberal sobotištský učiteľ a vzdelanec Samuel Jurkovič.
Po stretnutí s mladým študentom teológie Ondrejom Braxatorisom, ktorý v lete 1841 navštívil Sobotište, sa Jurkovič rozhodol zrealizovať plány na založenie divadla. Braxatoris zmobilizoval kolegov z evanjelického lýcea, aby sa pustili do príprav prvej inscenácie. K prešporským študentom sa pridali nielen domáci nadšenci, ale napríklad aj Jozef Miloslav Hurban, vtedy mladý kaplán zo susednej Brezovej. Výsledkom ich úsilí bolo uvedenie frašky Augusta von Kotzebueho Starý kočiš Petra III. dňa 5. augusta 1841 v Sobotišti. Deň premiéry možno považovať aj za dátum založenia nového divadla, ktoré nieslo honosný názov Slovenské národné divadlo nitrianske. A hoci sa atribút „národné“ vtedy pridával mnohým podujatiam, ktoré vzišli z činnosti vlastencov, za týmto stál nepochybne práve Hurban, ktorý sa bez váhania pustil do organizovania prvej „divadelnej zábavy“, ako sa vtedy verejné divadelné vystúpenia nazývali.
Otváracie predstavenie nitrianskeho divadla bolo výnimočnou udalosťou, ku ktorej sa neskôr pridali ďalšie podujatia. V zasadacej miestnosti mestského domu na Myjave uviedli už v októbri 1841 Klicperovu veselohru Divotvorný klobúk a program divadelnej zábavy doplnili spevom národnej piesne Nitra, milá Nitra za maľovanou oponou zobrazujúcou staroslávnu Nitru. Úspešná inscenácia motivovala ochotníkov na prípravu nového podujatia, a tak už 29. marca 1842 premiérovali na Myjave Kotzebueho drámu Gróf Beňovský čiže Sprisahanie na Kamčatke, ktorej hlavným hrdinom je gróf Móric Beňovský, rodák z Vrbového. Do príprav inscenácie vložili ochotníci maximálne úsilie – nakúpili nové kulisy, poctivo sa učili úlohy a dokonca po prvý raz v dejinách nášho ochotníctva vytlačili na podujatie pozvánky.
Poslednou inscenáciou, ktorú členovia nitrianskeho divadla pripravili, bola tragédia nemeckého dramatika Ernsta Benjamina Salomoa Raupacha Nevoľníci alebo Izidor a Oľga, ktorú uviedli 4. júla 1842 vo veľkej sále kaštieľa barónky Pöckovej-Horeckej v Sobotišti. A hoci počas dvoch rokov študenti pripravili iba štyri inscenácie, aj napriek tomu mali ich divadelné aktivity najmä mobilizačnú, osvetovú a buditeľskú funkciu. Divadlu sa totiž venovali veľmi zodpovedne – vo výprave zvýrazňovali vlastenecké a národovecké tendencie, sústreďovali sa na herecké výkony a hrali v národnom jazyku.
Vďaka ich činnosti sa posilnili divadelné úsilia aj v iných lokalitách Slovenska. V oblasti organizácie, herectva, javiskovej výpravy a dramaturgie položili sobotištskí ochotníci základy profesionalizácie slovenského divadla.
Súkromné divadlo slovenských ochotníkov v Levoči
Zápal pre divadlo prenášali prešporskí študenti ako štafetu do viacerých oblastí Slovenska. Z bývalých členov sobotištského súboru prevzal divadelnú pochodeň Ján Francisci, ktorý zorganizoval mladých do súkromného združenia nazvaného Jednota mládeže slovenskej.
Už v októbri 1845 založili jej členovia „súkromné divadlo“, ktorému dali názov Súkromné divadlo slovenských ochotníkov. „Súkromný charakter“ divadla spočíval v tom, že študenti hrali najmä pre seba a ich obecenstvo tvorili nehrajúci členovia Jednoty a až neskôr pozvaní učitelia a iní hostia. Za „správcu“ divadla bol ustanovený Štefan Mandelík, ktorý o jednotlivých predstaveniach viedol podrobné kronikárske zápisy a vďaka nim máme dnes komplexný prehľad o repertoári, hereckom obsadení, technicko-inscenačných možnostiach, zaujímavostiach z príprav i realizácie vystúpení.
Počas jedného roka mohli diváci v Levoči vidieť viac než dvadsiatku inscenácií, pretože študenti repertoár veľmi rýchlo menili. Uvádzali hry Jána Chalupku, hry českých i nemeckých autorov, najmä veselohry. Smiech sa v divadle ozýval často, pretože študenti sa nie vždy stihli naučiť úlohy a počas výstupov zabúdali celé repliky. Komické boli aj scény, v ktorých sa muži objavovali v ženských úlohách. Zámerom študentov však nebolo iba zabávať, divadlo im slúžilo aj na propagovanie slovenčiny a vlastnej dramatickej tvorby.
Medzi „hercami“ levočského divadla by sme našli aj viacero osobností slovenského kultúrneho života, ktoré aj po ukončení štúdia, vďaka nadobudnutým skúsenostiam, podnecovali rozvoj ochotníckeho divadla (Samuel Šípka v Martine, Daniel Gallay v Ratkovej či Ján Polóny v Brezne). Zvlášť podnetný bol dosah Jednoty v Banskej Štiavnici, kde vzniklo meštianske divadlo, ktoré pri príležitosti otvorenia novej divadelnej siene v roku 1845 uviedlo Štěpánkovu veselohru Čech a Němec a neskôr aj Klicperovho Rohovína čtverrohého (1845) a Kotzebueho Zmätok nad zmätok (1846), na čom mali nemalú zásluhu aj českí študenti študujúci na banskej akadémii.
Divadelní nadšenci
Divadelné predstavenia postupne získavali medzi Slovákmi veľkú popularitu. Počas školských prázdnin navštevovali študenti slovenský vidiek s vopred nacvičenými inscenáciami alebo sa v niektorom meste pričinili o to, že miestni obyvatelia nejaké vystúpenie pripravili.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa ochotnícke predstavenia konali najmä v Martine, Brezne, na Myjave, v Modre či v Banskej Štiavnici, ale našli by sme ich aj v Rajci (Trasoritka, 1841), v Smolníku (Kocúrkovo a Trasoritka, 1840), v Dolnom Kubíne (Čech a Němec, 1842) či v Nemeckej Ľupči (Noční můra, 1847). Ideová a estetická úroveň inscenácií zostávala síce v druhom pláne (na prvom mieste stáli ambície prebúdzania národa), ale boli to aktivity, ktoré dnes vnímame ako nenahraditeľnú misiu v smerovaní slovenského divadelníctva. Tá tkvela najmä v spoločenskom a národnom dosahu slovenských premiér, ktoré pomáhali etablovaniu slovenskej society, rozširovali slovenský jazyk a spájali viaceré spoločenské vrstvy. Za necelé dve desaťročia sa tak sformovalo slovenské novodobé divadelníctvo z hľadiska organizačného, repertoárového a ideového.
V nasledujúcich rokoch boli ochotnícke vystúpenia organizované najmä tam, kde pretrvávala divadelná tradícia z minulosti. Pripravovali ich zväčša študenti, miestni nadšenci, vzdelanci a vlastenci. Dokonca sa objavili aj snahy o zriadenie stáleho ochotníckeho divadla s pravidelnými predstaveniami či úvahy o vytvorení profesionálneho divadla (pod vplyvom vzniku českého a chorvátskeho národného divadla). V roku 1851 prišiel Pavol Dobšinský s myšlienkou založenia putovného alebo „trvácneho“ divadla na Gemeri a v Malohonte. Spolu s priateľom Ľudovítom Kubánim dokonca vybudovali javisko, objednali u maliara Petra Bohúňa kulisy i oponu a 4. júna 1852 zorganizovali v Ratkovej predstavenie.
Rozmach a etablovanie slovenského ochotníctva
V priaznivejšej a uvoľnenejšej atmosfére šesťdesiatych rokov dochádza k intenzívnejšiemu rozmachu slovenskej ochotníckej kultúry. Divadlo sa obnovilo v mestách, kde sa hrávalo už v tridsiatych a štyridsiatych rokoch (Martin, Brezno, Tisovec) a postupne sa pridávali aj ďalší nadšenci. K agilným divadelníckym centrám sa zaradili Revúca, Trnava, Dolný Kubín i Banská Bystrica.
Od tejto chvíle slovenské ochotnícke scény narastajú a silnejú. Ako uviedli dobové Pešťbudínske vedomosti, „semeno do dobrej zeme zasiate“ prinieslo „hojné ovocie“ a jeden dobrý čin „ťahá za sebou druhý a viacej“ a slovenské divadelné predstavenia, o ktorých sa nám „predtým ani nesnívalo, teraz sa len tak melú“.
V matičných rokoch sa najvýznamnejším divadelným strediskom stal Liptovský Svätý Mikuláš, v ktorom nadviazali na povestnú predrevolučnú divadelnú éru. Obnovený divadelný život tu dokonca smeroval k inštitucionalizácii, keď stovka účastníkov založila 4. augusta 1861 Spolok správy divadelnej. Neskôr bol jeho názov zmenený na Slovenskú besedu, ktorá združovala nielen divadlo, ale aj knižnicu a čítací spolok a podieľala sa na spoločenských, vzdelávacích a osvetových aktivitách.
Prvým správcom divadla bol Ján Drahotín Makovický, no až pod režijným a organizačným vedením Gustáva Adolfa Naegeleina môžeme hovoriť o zlatej ére ochotníctva v Mikuláši. Repertoár divadla tvorili Palárikove hry a preklady hier z nemčiny, maďarčiny a češtiny. Významnou zložkou mikulášskych predstavení bola aj Piťova cigánska hudba a spevokol. V systematickejšej činnosti liptovskomikulášskeho súboru vynikli viaceré osobnosti divadelníkov a hercov, z ktorých azda najobľúbenejšou bola Marína Hodžová, dcéra známeho národovca Michala Miloslava Hodžu.
V sedemdesiatych rokoch intenzita divadelnej práce v Mikuláši začala slabnúť a nezachránil ju ani nový spevácky spolok Tatran (1873), ktorý okrem speváckych vystúpení organizoval i divadelné večery. Sláva liptovskomikulášskeho divadla však „zhorela“ v ničivom požiari, ktorý v roku 1883 zachvátil Mikuláš a za obeť mu padli aj kulisy, „skladacie“ javisko a všetko divadelné zariadenie.
Slovenský spevokol
Centrum slovenského ochotníctva sa z Liptova presunulo do Turca, do kultúrneho, spoločenského i hospodárskeho strediska Slovákov, do Turčianskeho Svätého Martina. Pod vedením notára a účtovníka Samuela Šípku tu od augusta 1865 vystupovali ochotníci vo dvorane novej budovy Matice slovenskej a pôsobil mužský spevácky zbor, z ktorého sa v roku 1872 sformoval demokratický spolok martinských ochotníkov Slovenský spevokol. Hlavnou činnosťou spolku mali byť podľa stanov spev a organizovanie spoločenských a kultúrnych podujatí, zábav a verejných besied, čoskoro sa však jeho členovia venovali najmä príprave divadelných predstavení.
V roku 1875 sa v Spevokole sformoval divadelný odbor prirodzene nadväzujúci na dovtedajšiu činnosť martinských ochotníkov, ktorého „dušou“ sa stal Andrej Halaša. Ako režisér naštudoval vyše tristo inscenácií a stvárnil takmer dvesto postáv. Spolu s Jozefom Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a po Jánovi Franciscim prevzal a oživil edíciu Slovenský divadelný ochotník.
Divadelná zložka Slovenského spevokolu sa postupne stala dominantou celej činnosti spolku. V Martine začali pravidelne hrávať, ročne mávali až desiatku premiér. Problém s vystúpeniami nastal po zrušení Matice slovenskej (1875), keď divadelníci prišli o priestory v národnej dvorane. Začali teda uvažovať o postavení novej budovy. Základný kameň Národného domu (maďarské úrady povolili len názov Dom) bol položený 30. apríla 1888 a oficiálne otvorenie Domu sa konalo v rámci hojne navštevovaných augustových slávností (12. augusta 1889) – pre túto príležitosť pripravil Slovenský spevokol premiéru hry Maríny Oľgy Horváthovej Stratená, ktorú autorka napísala na tento účel.
V reprezentačnej viacúčelovej budove odohrali ochotníci v rokoch 1889 – 1900 okolo sto predstavení. V intenzívnej a systematickej činnosti Slovenského spevokolu vyrastali vynikajúci a zanietení ochotnícki herci. Z martinských divadelníckych rodín sa známymi stali Turzovci, Gallovci či Michaelliovci, no azda najhlbšie do divadla zasiahol divadelnícky rod Pietrovcov. Spevokol získaval čoraz väčšiu autoritu a v oblasti organizácie, hereckej i režijnej práce sa stal inšpiráciou aj pre iné slovenské ochotnícke krúžky. Na prelome storočí predstavoval najhlavnejšiu a najsystematickejšie pracujúcu divadelnú scénu na území vtedajšieho Slovenska. Slovenský spevokol položil základy slovenského divadelníctva, možno povedať, že do založenia prvého slovenského profesionálneho divadla (1920) plnil rolu nášho národného divadla.
TEXT: JULIANA BEŇOVÁ
FOTOGRAFIE: Archív autorky
Text vyšiel v najnovšom čísle časopisu JAVISKO.
