Moje umenie

Divadelný Olymp zvaný MONAKO

Z-divadlo zo Zelenča nám vďaka svojim inscenáciám v réžii Jožka Bednárika urobilo v Monaku také skvelé meno, že z neho čerpáme dodnes. (Zdroj: Pavol Meluš)
Z-divadlo zo Zelenča, ktoré nám vďaka svojim inscenáciám v réžii Jožka Bednárika urobilo v Monaku také skvelé meno, že z neho čerpáme dodnes. (Zdroj: Pavol Meluš)

Nachádzame sa presne v polovici časovej periódy medzi dvomi ročníkmi Svetového festivalu amatérskeho divadla v Monaku. Koná sa raž za štyri roky a je to naozajstná divadelná, ale aj spoločenská udalosť, na ktorú sa schádzajú reprezentanti amatérskeho divadla z celého sveta.

Toto uznávané podujatie uzrelo svetlo sveta v roku 1957, keď sa konal jeho ročník. Za ten čas si festival vybudoval prestížne postavenie a ako jediný môže používať prívlastok „svetový“, všetky ostatné festivaly (s výnimkou svetového festivalu detského amatérskeho divadla v japonskej Toyame) sú už „len“ medzinárodné.

Dostať sa do Monaka je malý zázrak

Svetový festival amatérskeho divadla v Monaku alebo Mondial du théatre Monaco je pre amatérske divadlo niečo ako majstrovstvá sveta vo futbale pre futbalistov alebo olympijské hry pre športovcov. Koná sa raz za štyri roky a počet účastníkov je stanovený na 24. Dostať sa tam je malý zázrak a to, že sa to slovenským neprofesionálnym súborom podarilo celkovo deväťkrát počas šestnástich ročníkov, je absolútna špička. Nenašlo by sa veľa krajín sveta, ktoré by sa mohli pochváliť toľkými účasťami. Okrem domácich to boli možno USA, Japonsko a Rusko. A to sú veľmoci, ktoré si netrúfnu prehliadať ani monackí organizátori. Rozmýšľal som nad dôvodmi, ktoré stáli a stoja za týmto fenomenálnym úspechom slovenského amatérskeho divadla. Keďže samotnému výberu inscenácie najskôr predchádza výber účastníckych krajín a až potom je možné nominovať konkrétnu inscenáciu, tak je jasné, že divadelná kvalita inscenácie nie je jediným, aj keď v konečnom dôsledku rozhodujúcim faktorom. Takže popri nepopierateľných divadelných kvalitách (na základe ktorých je krajina pozývaná znovu), sú to aj diplomatické schopnosti, dobrá povesť a divadelná tradícia, zvuk amatérskeho divadla vybratej krajiny a tiež aj kvalitná predošlá umelecká aj spoločenská reprezentácia.

Od roku 1975 pracovalo Z-divadlo pod režijným vedením Jozefa Bednárika, ktorý ho priviedol na špičku amatérskej divadelnej scény na Slovensku. S inscenáciou Guľôčka vystúpil súbor na festivale v Monaku v roku 1985. (Zdroj: Filip Lašut)
Od roku 1975 pracovalo Z-divadlo pod režijným vedením Jozefa Bednárika, ktorý ho priviedol na špičku amatérskej divadelnej scény na Slovensku. S inscenáciou Guľôčka vystúpil súbor na festivale v Monaku v roku 1985. (Zdroj: Filip Lašut)

Pravidlá, s ktorými treba rátať

Samotný výber a podmienky účasti sú spísané do obsiahlej brožúrky, a tak by som si dovolil zvýrazniť len tie najdôležitejšie či najzaujímavejšie:

Musia to byť inscenácie pre dospelých (v ľubovoľnom žánri či forme).

Inscenácie nesmú presahovať 60 minút – tu by som spomenul perličku, že pri našej prvej účasti (Divadelné združenie Partizánske: Prvá jazdecká) nás upozornili, že po 55 odohratých minútach sa na malom svetelnom semafore umiestnenom v strede na proscéniu javiska rozsvieti oranžové svetielko, dve minúty pre časovým limitom červené a presne po 60 minútach sa vypnú všetky svetlá na javisku! Boli to riadne nervy, ale zvládli sme to.

Čas na prípravu inscenácie je 60 minút vrátane stavby scény, svietenia a podobne, čas na demontáž scény je 30 minút. Stihnúť tieto limity dá riadnu fušku, zvlášť keď nepracujete s jednou plachtou alebo nerobíte pantomímu. Dôvod je jednoduchý – každý deň sa v troch hracích priestoroch odohrajú tri rôzne inscenácie. Hrá sa vždy o šiestej, o ôsmej a o desiatej večer. A aby sa to stihlo aj s presunmi divákov, časové limity sú prísne a nekompromisné.

Súbory musia v predstavení používať materinský jazyk – na festivale v Monaku ide nielen o divadelné hodnoty, ale aj spoločenské či medziľudské kontakty a vzájomné spoznávanie kultúr.

Odmenou pre súbory je okrem potlesku a pochvalných slov divákov aj špeciálna plaketa s logom festivalu, ktorú dostane každý zúčastnený súbor. Pravidelne sa konajú aj hodnotiace semináre, ktoré vedú dvaja skúsení divadelní tvorcovia či odborníci (ja osobne som mal tú česť byť jedným z nich v roku 2013).

Okrem týchto divadelných povinností musí súbor plniť aj mnoho spoločenských úloh a dôstojne reprezentovať svoju krajinu. Deje sa tak na spoločenskom obede s predstaviteľmi miestnej vlády, počas prezentácie krajiny nasledujúci večer po predstavení, kde sa očakáva kultúrne vystúpenie (spev, folklór alebo tanec) a môže to byť aj ochutnávka kulinárskych špecialít krajiny. Účasť na hodnotení je samozrejmosť. Svoju inscenáciu súbor prezentuje v deň vystúpenia na plošine otvoreného nákladného vozidla, ktoré jazdí po celom Monte Carle a hlasitou hudbou a krátkymi ukážkami z predstavenia pozýva ľudí vrátane turistov na produkciu. Na všetkých predstaveniach sa zúčastňujú aj členovia kniežacej rodiny a medzi účastníkov sa na večernú diskotéku zastaví napríklad aj samotný princ Albert II. Neoddeliteľnou súčasťou celého festivalu sú aj viaceré workshopy, ktoré vedú skúsení divadelníci a lektori z rôznych krajín celého sveta. Je potešiteľné, že jedným z nich bol aj herec a režisér Juraj Benčík, ktorého si určite pamätáme aj ako míma slávneho Cirque de Soleil.

Zoznam slovenských účastníkov, ktorým sa podarilo prebojovať na Svetový festival amatérskeho divadla v Monaku

1957 – 2017

1973 DS Makyta, Púchov, Chytráctvo majstra Pathelina, režisér Beňo Michalský

1981 Z–divadlo, Zeleneč, Don Juan, režisér Jozef Bednárik

1985 Z–divadlo, Zeleneč, Guľôčka, režisér Jozef Bednárik

1997 DS Gesto, Bratislava, Vlkolak, režisér Michal Babjak

2001 Divadelné združenie, Partizánske, Prvá jazdecká, režisér Jozef Krasula

2005 Súbor Commedia, Poprad, Malka, režisér Vladimír Benko

2009 Divadlo Shanti a Divadlo „A“, Prievidza, Malomeštiakova svadba, režisér Jozef Krasula

2013 Divadlo Commedia, Poprad, Neprebudený, režisér Vladimír Benko

2017 DS Uložiť ako, Bratislava, Pojednávanie vo veci Genesis, režisér Pavol Viecha

 

Text je krátený, celý článok si môžete prečítať v aktuálnom čísle (2-3) časopisu Javisko.

Autor textu: Jozef Krasula, režisér, prezident Slovenského strediska AITA/IATA