Aktuálna výstava Adama Bielika v Dome umenia nám ponúka mysteriózne fotografie, skryté v tme. Podobne ako na výstave si aj v tomto rozhovore posvietime na jeho tvorbu, ale aj na samotného autora, víťaza hlavnej ceny AMFO 2022.
Na odovzdávaní cien celoštátneho kola AMFO 2022 v Martine si spomenul svoje začiatky s fotografiou, spojené s rodinnými vplyvmi. Bolo pre teba odjakživa jasné, že sa chceš venovať práve fotografii?
Nie, nebolo. Aj napriek tomu, že sa dedo venoval svojej fotografickej vášni a svoje skúsenosti odovzdával mladým fotografom v rámci krúžkov záujmovej umeleckej činnosti, ja som to nezažil. Ako malý som to vnímal iba podvedome a potom, keď už dedo nebol medzi nami, mohol som si iba prezerať jeho fotografie a obdivovať starý Flexaret, ktorým už nik nefotografoval, a vôbec, nikto v tejto záľube nepokračoval. Vyrastal som v prostredí prírodovedecko-technicko-lekársko-učiteľsko-muzikantskom, takže od fotografovania to bolo dosť vzdialené. Rodičia boli šokovaní, keď som si po prijatí na gymnázium a zároveň aj na strojnícku (odbor pilot) vybral tretiu školu s talentovkami – filmovú. Boli presvedčení, že si vyberiem gymnázium a počkám, ktorým smerom sa budem uberať.
Kto ťa inšpiruje v oblasti fotografie v súčasnosti? Máš nejaký konkrétny projekt alebo tému, ktorú chceš v budúcnosti skúmať cez fotografiu?
Pravdupovediac, nesnažím sa nikoho kopírovať. Pozastavím sa pri dobrej, zaujímavej fotografii kohokoľvek, nesledujem cielene prácu vybraných fotografov. Zo starších fotografov ma oslovili Jan Saudek a Jan Svoboda a ich hra so svetlom a štruktúrovaným pozadím. Fotím to, čo práve cítim, čo ma osloví, a tak, ako sa práve cítim, ako som naladený. Myslím si, že fotograf by nemal fotografovať „trendovo“, ale jeho fotografie by mali odrážať jeho jedinečnosť a neopakovateľnosť okolností, v ktorých záber vzniká. Samozrejme, aj ja prechádzam rôznymi fázami – istý čas ma fascinovali štruktúra a rytmus, makrofotografia, architektúra, portréty zaujímavých ľudí, zvierat a prírody, neskôr symbolické snímky atď. Počas nakrúcania dokumentu o záchranárke som mal možnosť vidieť kadečo, dostal som sa na miesta, kde by mi ako bežnému civilovi ani nenapadlo vybrať sa. A práve na tieto miesta by som sa rád vrátil a priblížil ich iným spôsobom a inými očami… viac neprezradím. Pravdepodobne sa tomuto projektu a možno aj ďalším budem venovať ako študent vysokej školy. Mám ešte pár dní na rozhodnutie, kde sa zapíšem. Kľúčový pri rozhodovaní bude asi záujem o tlačenú verziu zadaní, ktoré som ako uchádzač priniesol na pohovory. Tam vidíte, akú úctu prejavia k vašej práci…
Keďže si študoval na strednej škole film, pomohli ti tvoje vedomosti z filmu vo fotografii a naopak? Ako sa tvoja práca s filmom prejavuje v tvojich fotografických projektoch?
Bez rešpektovania základných princípov kompozície a jej vyváženosti by nevznikla dobrá fotografia, ani tá alternatívna, a každý záber vo filme by mal byť sám osebe dobrou a vyváženou fotografiou. Áno, základy fotografie sú dôležité pre prácu filmára. Film má viac výrazových prostriedkov, ktorými môže diváka zaujať. Aby zaujala fotografia a aby „rozprávala“, musí mať niečo navyše… Preto ma fotografovanie baví a zaujíma ma aj ohlas, ako moja fotografia pôsobí na iných. A pritom vôbec nemusia odhadnúť, čo bolo mojím pôvodným zámerom. Zmysel má aj ich „zapnutá“ fantázia, prípadne úvaha nad tým, čo už prežili a čo v nich fotografia evokuje.
Aké sú tvoje obľúbené filmy a aký vplyv majú na tvoju tvorbu?
Rád si pozriem kvalitný film v akomkoľvek žánri, aj sci-fi, aj fantasy či komédiu. Vyjadrením sú mi blízke diela s prvkami surrealizmu. Množstvo inšpirácií pre svoju prácu som objavil, keď som si pozrel Stalkera od Tarkovského. Jeho dlhočizné, nekonečné zábery, sekvencie so zábermi, ktorých kompozícia a farebnosť pripomínajú maliarske plátno, prípadne divadelnú scénu s množstvom symbolov a priemyselných zvukov a možnosťou vysvetliť si videné mnohorakým spôsobom, tak to je obdivuhodné, nadčasové…
Ako si sa pripravoval na súťaž AMFO a čo pre teba znamená víťazstvo?
Nemal som žiadnu špeciálnu prípravu. Z toho, čo som mal nafotené v priebehu posledného roka, som vybral to, čo sa mi najviac pozdávalo, a pár fotografií aj cyklus, ktorý získal hlavnú cenu, som fotil aj s cieľom vyjadriť určitým spôsobom pamäť – zadanú tému. V mojom prípade genetickú pečať, nad ktorou som uvažoval zavretý doma počas covidového šialenstva, ktoré ma ukrátilo o možnosť normálne študovať a prežívať všetky bonusy študentského života. Víťazstvo bolo pre mňa prekvapením, pretože sám seba považujem za začínajúceho fotografa. Mojím cieľom po prihlásení do súťaže nebolo vyhrať, aj keď akékoľvek ocenenie poteší každého, ale ukázať niečo nepriamo zo seba a to, ako to vidím a cítim sám. Pozitívny ohlas na cyklus, najmä od Peťa Orvoša priamo v Martine, bol pre mňa najväčším zážitkom.
V súčasnosti máš autorskú výstavu v Dome umenia v Bratislave. Aký máš z toho pocit?
Bol som prekvapený hlavnou cenou a som vďačný za túto možnosť verejne vystaviť časť svojich fotografií, tematicky či skôr vizuálne navodzujúcich pocit tajomna. Bol by som rád – a dúfam, že sa tak už aj stalo – keby tí, ktorí výstavu navštívili, mali príjemný zážitok a ešte v nich aspoň istý čas rezonovalo to, čo videli a nad čím mohli premýšľať. Ďakujem najmä Lenke Adamčákovej ako kurátorke a architektovi Jakubovi Tóthovi za to, ako to vyzerá vo finále.
Máš nejaké rady pre fotografov, ktorí sa chcú zapojiť do AMFO?
Neviem, či som ten, ktorý by mal niekomu radiť, ale z vlastnej skúsenosti im odporúčam, aby sa na súťaž nepozerali len ako na možnosť vyhrať, ale ako na príležitosť stretnúť ľudí, ktorí sú na podobnej vlne ako oni, a navyše dostať spätnú väzbu na to, čo robia a ako to robia. Každá kritika – aj pozitívna, aj negatívna – každého fotografa posúva niekam, kde ešte nebol. No a hlavne, aby fotili a nebáli sa fotiť sami podľa seba, nie podľa zaužívaných vzorcov a vzorov.
START ART VII. – autorská výstava Adama Bielika, víťaza 50. ročníka celoštátnej súťaže amatérskej fotografie AMFO 2022. V Dome umenia v Bratislave je prístupná zdarma do 30. apríla 2023, utorok – sobota od 13:00 do 19:00 hod.
TEXT: Lenka Adamčáková
FOTOGRAFIE: Adam Bielik, Jakub Jančo
