Od sedemdesiatych rokov sa začal festivalový program pripravovať na základe vopred pripravenej dlhodobej koncepcie, ktorú zostavili O. Elschek, M. Leščák, V. Gruska a C. Zálešák.
Koncepcia nastavila smerovanie a pokračovanie jednotlivých typov programov, výstav, prehliadok a súťaží festivalu. Jedným zo zámerov bolo obsiahnuť prezentáciu scénických aj nescénických foriem ľudového umenia a kultúry, čo sa odzrkadlilo na pestrej škále účinkujúcich a programovej skladby jednotlivých ročníkov.
Programovú štruktúru otvárali Pozvánky v Dome kultúry vo Východnej. Boli to komorné koncerty dramaturgicky pripravené pre Československý rozhlas, ktoré od roku 1967 režíroval pracovník rozhlasu Ondrej Demo. Otváracím ceremoniálom bolo od roku 1974 z iniciatívy Viliama Grusku a etnografky Jarmily Paličkovej vynášanie ornamentníkov jednotlivých folklórnych kolektívov.
V programovej štruktúre sa stabilizoval typ programu detských folklórnych súborov, ktorým sa režijne venovali najmä Kliment Ondrejka, Elena Medvecká a Mária Mázorová. Pokračovali aj súťažné podujatia, každoročne venované iným typom kolektívov či folklórnym žánrom – súťaž programových blokov, súťaž speváckych skupín, ale aj celoštátna súťaž folklórnych skupín v roku 1971 či súťaž jednotlivých kategórií hudobného folklóru v roku 1974.
Nové, tematické klenotnice a programy
Uvádzanie Klenotníc prešlo zmenou a od prezentovania regiónov sa autori po novom zamerali na tematické okruhy slovenskej ľudovej kultúry. Na základe tejto idey vznikli programy venované napríklad tradičnej kultúre povstaleckých obcí (program v réžii O. Dema, S. Dúžeka a S. Švehláka v roku 1974), sviatočným a slávnostným chvíľam v ľudskom živote (program Od kolísky po čepiec v réžii J. Lehockého, S. Stračinu, M. Hvižďáka v roku 1975), program zameraný na hudobné prejavy (1976, réžia O. Elschek, J. Ševčík, K. Ondrejka) alebo na ľudovú kultúru obcí a oblastí, v ktorých bolo hlavnou obživou pastierstvo a chov dobytka (Pastierčina v réžii K. Ondrejku, S. Stračinu a J. Kubánku v roku 1977). V programoch sa predstavili aj ďalšie folklórne skupiny z menej prezentovaných obcí ako napríklad Ražňany, Tŕnie, Borský Peter, Ľutina, Čataj, Sekule, Sládečkovce, Tekovská Breznica, Vlachovo, Kolačkov, Žakarovce, Kurov, Staškov či Dolná Súča.
Podobne ako v prípade Klenotníc sa aj predstavenia folklórnych súborov začali realizovať formou tematických autorských programov s originálnymi námetmi (napríklad inovatívne programy C. Zálešáka s tematikou humoru).
Súčasťou sa stali aj profilové programy, ktoré vzdávali česť výnimočným kolektívom, obciam a najmä osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o rozvoj tradičných umeleckých prejavov i vo folklórnom hnutí. Pri príležitosti 20. výročia založenia FS Trenčan sa v roku 1970 odprezentoval jeden z prvých profilových programov venovaný jeho dlhoročnej choreografke Eleonóre Kubalovej. V roku 1976 bol na festivale uvedený program pod názvom Poklady spod Salatína venovaný vynikajúcemu tanečníkovi, folkloristovi Vojtechovi Littvovi z Liptovských Sliačov a v roku 1977 Spod Tatier pod Poľanu – program venovaný vedúcim detských folklórnych súborov M. Chamilovej a J. Šoucovi. V rámci 25. ročníka festivalu si autori pripomenuli aj 30. výročie vzniku niektorých folklórnych súborov na Slovensku. Ako jeden z prvých založených súborov pri tejto príležitosti vystúpila Lúčnica a profilový program bol venovaný dlhoročnému choreografovi a umeleckému vedúcemu US Lúčnica Štefanovi Nosáľovi.
Výstavy, drevené sochy, nová scéna a záverečné galaprogramy
Pestrá programová paleta bola od sedemdesiatych rokov obohatená o výstavné podujatia, prezentujúce umelecké remeselné i výtvarné prejavy materiálnej kultúry. Boli realizované najmä v spolupráci s ÚĽUV-om, ale aj s Etnografickým múzeom SNM v Martine. Výstavy s odbornými komentármi návštevníkom predstavili kolorované kresby, kútne plachty, hrnčiarske výrobky a výrobné postupy, neskôr črpáky (1974), modrotlač (1975), tradičné kovové pracky (1976), svadobné vence a party (1976), pastierske výrobky z dreva i zvonce (1977) či drevené plastiky a dožinkové vence (1978).
Javiskové programy od sedemdesiatych rokov dotvárala scéna navrhovaná Viliamom Gruskom a celkovú výtvarnú identitu festivalu vytvárali i pribúdajúce veľké drevené plastiky.
Od roku 1973 sa pod autorským vedením Viliama Grusku na festivale začal systematicky prezentovať tradičný odev z rôznych regiónov v cykle mimoriadne pôsobivých programov pod názvom Prehliadka tichej krásy. Prezentácia rôznych variantov odevu doplnená poetickými textami a predstavením ich nositeľov bola každoročne tematicky motivovaná (Matka mojej zeme 1976, Drevo v mojej zemi 1978, Dieťa v mojej zemi 1980).
Záverečné galaprogramy v tomto období boli profilované ako prezentácia vybraných kolektívov zo Slovenska i zahraničia, ktoré sa na festivale predstavili. V sedemdesiatych rokoch ich autormi boli najmä Igor Kovačovič, Jaroslav Ševčík a Cyril Zálešák.
Medzi dlhoročných členov prípravného výboru v tomto období patrili Ľudovít Glonek, Ján Vyparina, Naďa Gilányiová, Ctibor Tahy, Viliam Fábry, Peter Kopunič, Násir Ahmed Zoberi, Igor Medlen a z hľadiska odborno-dramaturgického programové rady jednotlivých ročníkov do tohto obdobia viedli Cyril Zálešák, Štefan Nosáľ, Stanislav Dúžek a Igor Kovačovič.
Prvý kontakt s CIOFF
Vtedajšia dlhodobá koncepcia si kládla za cieľ zaradiť do programu aj prezentáciu tradičnej kultúry a jej folklorizovaných prejavov rôznych iných krajín, čoho výsledkom bol každoročný program zahraničných súborov. Za 25 rokov konania festivalu vystúpilo vo Východnej 28 zahraničných kolektívov. Celoštátny festival s bohatou programovou štruktúrou a koncepčnou organizačnou prípravou i hodnotným umeleckým programom v roku 1980 získal štatút CIOFF a bol zaradený do medzinárodného systému podujatí tejto pridruženej organizácie UNESCO.
TEXT: Michal Noga, Katarína Babčáková
FOTOGRAFIE: Archív Národného osvetového centra
