Tento rok si bola prvýkrát členkou poroty na súťaži amatérskych filmov CINEAMA, hodnotila si filmy z Bratislavského kraja. Prekvapilo ťa, čo si videla?
Vedela som len to, že idem do poroty súťaže amatérskeho filmu, a nemala som žiadnu konkrétnu predstavu o úrovni filmov, ktoré uvidím. Skôr by som preto povedala, že ma filmy potešili. Prekvapil ma možno veľmi nízky vek viacerých tvorcov. Najviac ma však zaujímala stredná kategória, stredoškoláci, bola som zvedavá na témy, ktorými sa zaoberajú vo svojich dielach.
Čo si zistila? O aké témy išlo?
Mnohých zaujala téma klimatickej krízy. To bolo príjemné zistenie. Vznikol o nej animovaný film, dokumentárny film a tiež experimentálny film. Potešilo ma, že mladí ľudia vnímajú tento problém, chodia na klimaštrajky a zároveň dokážu o téme hovoriť prostredníctvom svojej práce.
Je zaujímavé, že mladých tvorcov zaujímajú príbehy, ktoré sú im generačné vzdialené, veľmi ich bavia rôzne mafiánske naháňačky a dystopické filmy o násilných svetoch. Je to paradoxné, lebo starší tvorcovia zase často reflektujú problémy mladých ľudí.
Ako zvládajú amatéri remeselnú stránku tvorby filmu? V čom sa dokážu priblížiť profesionálom a v čom zaostávajú?
Pri hraných filmoch si autori často na seba kladú príliš veľké nároky a vyberajú si komplikované myšlienky, ktoré je navyše náročné spracovať na ploche krátkeho filmu. Chcú toho povedať na malom priestore veľmi veľa, pričom by bolo omnoho lepšie, ak by sa zamerali na jednu konkrétnu vec. Ale to je poznanie, na ktoré prídu praxou.
Častým javom je, že sa viac spoliehajú na hovorené slovo ako na obraz. To je pri začínajúcich filmároch bežné, lebo ešte nedôverujú obrazu a majú potrebu pomáhať si slovom.
Potešilo ma, že z filmov bolo cítiť veľké nadšenie pre film, či už sa podarili viac, alebo menej. Bolo jasné, že ich to veľmi baví a film majú radi.
Môj laický pocit je, že pri hranom filme vidieť nedostatky omnoho viac ako pri animovanej tvorbe. Je to tak?
Áno, je tak preto, lebo hraný film je neskutočne náročný. Autor musí uvažovať nielen o všetkých filmových zložkách diela, ale okrem toho musí zvládať činnosti, ako je písanie scenára či vedenie hercov. Amatérsky filmár navyše nemá prístup k profesionálnym hercom, čo tiež na filmoch vidieť. Musím však povedať, že pri snímkach, ktoré som videla na CINEAME, to bolo síce občas trochu úsmevné, ale celkovo to zvládli tvorcovia dobre.
Majú takéto súťaže pre amatérskych filmárov zmysel?
Určite áno, pre tých, ktorí to vnímajú ako voľnočasovú aktivitu a hobby, je to určite veľmi milé vidieť svoj film v naozajstnom kine, na veľkom platne a nielen doma s kamarátmi na počítači. To je úplne iná skúsenosť a úplne iné zadosťučinenie.
Takéto festivaly ľudí podporujú v tom, aby na sebe pracovali a aby nakrúcali ďalej. Dôležitá je tiež spätná väzba, ktorú dostanú, a jej forma. Je úplne iné, keď ich prácu hodnotí niekto, kto nie je ich spolužiak, kamarát alebo rodič, ale je to človek, ktorý ich nepozná.
Odzrkadľuje sa takáto podpora študentského a amatérskeho filmu aj v oblasti profesionálnej filmovej tvorby alebo ide o dva oddelené svety?
Teraz je to už veľmi prepojené. Máme ľudí na vysokých školách, ktorí predtým ani nechodili na „zušky“ a stredné umelecké školy. Potrebná technológia je už dnes veľmi dostupná, stačí, že si vezmeš nový telefón alebo si kúpiš foťák, pripneš mikrofónik, a ideš a točíš. Je veľa ľudí, ktorí sú takto úspešní napríklad na YouTube.
To potom vplýva na mladých ľudí, ktorí vidia, že keď si našetria na techniku, tak výsledok môže vyzerať veľmi dobre. YouTube navyše poskytuje množstvo tutoriálov, vďaka ktorým sa človek dokáže naučiť používať techniku a potrebné programy. Už nejaký čas nám vyrastá generácia, ktorá presne toto dokáže. A to je super, lebo film by nemal byť nejakým elitárskym umením, ktoré robia len tí najtalentovanejší, ale je dostupný každému.
Amatérske filmy sú, paradoxne, často veľmi originálne vďaka tomu, že ich autori neovládajú bežné filmárske postupy. Môže byť ich tvorba inšpirujúca pre profesionálov?
Funguje to oboma smermi. V amatérskej tvorbe je veľmi citeľné, že autori majú svojich obľúbených režisérov, snažia sa ich napodobniť a vkladajú do filmov rôzne odkazy na slávne filmy. Ale určite to môže fungovať aj naopak. Amatéri napríklad premýšľajú trochu inak ako skúsení filmári a to môže byť zdrojom inšpirácie a nových myšlienok.
Nejde o to, či je niekto amatér alebo profesionál, geniálna vec môže napadnúť aj amatérovi.
Ivana Hucíková je slovenská dokumentaristka. Študovala na VŠMU, ktorú ukončila v roku 2015 filmom Matky a dcéry. Má na konte viaceré krátke dokumentárne filmy ako Into My Life, Connie&Corey alebo Yours Sincerely, Social System.
ROZHOVOR VIEDOL: Matej Vanoch
FOTOGRAFIE: Archív Ivany Hucíkovej
