Váš životopis obsahuje bohatý zoznam divadelnej, rozhlasovej či pedagogickej práce. Ak sa spätne obzriete, hodnotíte, že mala prirodzený vývoj alebo sa vo vašom živote objavili aj prvky prekvapenia či náhody?
Niektoré súvislosti človek pochopí až s odstupom času. Moja láska k divadlu náhoda určite nebola. Prvé predstavenie som videl už ako päťročný a pribúdajúcimi rokmi som sa na divadlo díval so záujmom ako na prostriedok, ktorý objavuje dimenzie sveta a človeka. Môže sa však zdať, že ma k divadelnej recenzistike priniesla drobná okolnosť, keď ma vtedajší redaktor kultúry krajských novín Cieľ požiadal, aby som mu skúsil napísať recenziu na premiéru v martinskom divadle. Nikoho iného nevedel nájsť a ja som bol podľa neho kvalifikovaný: mal som maturitu a do divadla som chodil. Z tejto skúšobnej recenzie sa nakoniec stala celoživotná vášeň. Začínal som však s profesionálnym divadlom a až následne s ochotníkmi, pričom logickejší by bol možno opačný postup. Za zlomové obdobie považujem 60. roky, keď som sa začal zaujímať o malé javiskové formy pre ich charakter akéhosi umenia vzdoru. Ak však bolo v mojom živote nejaké väčšie prekvapenie za hranicami mojich predstáv, zrejme to bude moje vymenovanie za riaditeľa Slovenského rozhlasu v roku 1990. Vtedy som si ako šéfredaktor dvojtýždenníka Dialóg, ktorý som považoval za vrchol svojich divadelných úsilí, nepomyslel, že divadlo na čas opustím. Našťastie som sa k nemu vrátil.
Bol váš záujem o malé javiskové formy vstupenkou do sveta ochotníckeho divadla?
Určite. Malé javiskové formy sa diali na amatérskej báze a aj vďaka môjmu záujmu o ne ma postupne začali volať do porôt na ochotníckych prehliadkach, ako bola Divadelná Spišská Nová Ves, Jiráskov Hronov a Scénická žatva.
Vybavujete si prvé porotovanie?
Bolo to v sezóne 1964/1965, no hoci si už nespomínam na konkrétnu prehliadku, vybavujem si pocit, ktorý som z tejto skúsenosti mal: zacítil som priestor na vlastnú realizáciu a zároveň zodpovednosť za svoje rozhodnutia a slová. Porotovanie mi totiž potvrdilo, aby som sa ako kritik pripravoval dôkladnejšie, pretože chabá analýza predstavenia iba z jedného videnia by mohla v priamej konfrontácii zoči-voči ochotníkov uraziť či odradiť. Človek do poroty nemohol prísť ako teliatko a habkať. Rokmi som sa túto poctivosť vďaka porotám, kurzom a súťažiam pokúšal cibriť. Je však pravda, že v tom čase sa aj rozborom predstavení venovalo podstatne viac času ako dnes. Viete si predstaviť, že by sa dnešná porota venovala jednému predstaveniu dve-tri hodiny?
Málokto o vás vie, že máte aj herecké a dramaturgické skúsenosti. Zahrali ste si napríklad vo filme Aj vtedy rozkvitli kvety, napísali ste pár poviedok a mali ste aj ambíciu spoluzaložiť malé divadlo, z čoho nakoniec zišlo. Ako si vás teatrológia získala?
Na herectvo som bol dosť ostýchavý aj moje dramaturgie boli veľmi sporadické. Je pravda, že ma vždy interesovala réžia, ale iba zvonka, pri dešifrovaní a interpretovaní divadelného znaku. Človek by mal za život robiť jednu vec a poriadne a potom si svoj status vedieť ubrániť. To neznamená, že by taký kritik nemohol s praktikmi udržiavať priateľské kontakty. Hovorí sa, že blízky vzťah herca či režiséra s kritikom je kritikova smrť, no ja to považujem len za vtipnú poznámku. Veľmi dobre som vychádzal a obohacovali ma vzťahy napríklad s Milošom Pietorom, Ľubomírom Vajdičkom či Pavlom Hasprom a stýkal som sa aj s množstvom vynikajúcich a inteligentných hercov. Pracovne som sa však chcel venovať iba jednej oblasti a divadelná história a odkrývanie rôznych súvislostí ma zaujímali najviac.
Od roku 1974 ste necelé desaťročie viedli časopis Javisko. S akou víziou ste doň vstupovali?
Prostredie novín a časopisov som už dobre poznal. Mal som však šťastie, pretože tesne po nástupe normalizácie som z časopisu Smena prešiel do televízie a nejako sa preplazil. Ako však normalizácia silnela, začali byť nežiaduce aj moje relácie. Dostal som preto na výber: buď z televízie odídem dobrovoľne a dostanem slušný posudok, alebo ma vyhodia a už si neškrtnem. A vtedy hľadali človeka do Javiska. Pána Jančušku poslali do dôchodku a prakticky od večera do rána ho bolo treba nahradiť. Zobrali ma, i keď som bol spočiatku vedením redakcie poverený dočasne a aj prvé čísla som robil ilegálne s pomocou Oľgy Lichardovej. Ďalšie roky boli pre mňa veľkou školou. Spomínam si, ako na margo Javiska doktor Dedinský povedal, že jeho zmyslom nie je produkovať a vychovávať profesionálnych divadelníkov, ale inšpirovať ich profesionálne o divadle premýšľať. Aj ja som chcel, aby Javisko rozširovalo poznanie smerom do histórie i zahraničia, ale aby zaznamenávalo aj aktuálne ochotnícke dianie. A keďže som bol už v žurnalistike pomerne ostrieľaný, mal som čas už aj na širšie koncipované publikácie.
Opíšte nám bežný deň šéfredaktora počas tvrdej normalizácie. Predpokladám, že ste neraz museli čeliť nepríjemnostiam.
Áno, ale s časopisom som chcel ísť vždy milimeter pred veľký prúser. Občas bolo nutné napísať nejaký ten úvodník pri príležitosti rôznych výročí, ale vnútro časopisu bolo odborné a nepodlízavé. Oslovoval som autorov, ktorí mali v tom čase zakázané publikovať, tak som ich podpísal pod pseudonymom. A keď som uverejnil Záhradníkovu hru Návraty a bol som spolu s autorom slušne popoťahovaný, pretože som to s nikým nekonzultoval a táto hra vraj deformovala obete SNP, prežil som aj to. Asi ma vždy oslovovala myšlienka vzdoru. Na našu prácu na časopise nás motivovala spätná väzba čitateľov ochotníkov, čoho dôkazom je fakt, že keď som do Javiska prišiel, náklad bol 1 200 kusov. Po mojom odchode to už bolo 4 800!
Nemenej vám vďačíme za vaše rozsiahle publikácie z profesionálneho i ochotníckeho divadla. Ktorá z nich vás najviac potrápila?
Svojím spôsobom všetky a tak to má byť! Voľakedy neboli archívy tak ľahko dostupné, historické mýty alebo fakty sa overovali dosť zdĺhavo a prácne. Keď som však bol mladý, práca ma nesmierne bavila. Neraz som sa prichytil, ako som sa už večer tešil, že si ráno sadnem za písací stroj a budem pokračovať. Tvorba takej 500-stranovej publikácie pritom zaberie aj tri-štyri roky života.
Mimoriadne činný ste dodnes – redigujete, píšete články i celé knihy a nedávno vám vyšla reedícia publikácie Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945. Kam sa vaša pozornosť uberie najbližšie?
Momentálne sme dali dokopy malý tím ľudí, s ktorým chceme napísať monografiu o Jozefovi Bednárikovi, čo nie je jednoduchá téma. Taktiež ešte cítim istý dlh voči Milošovi Pietorovi a Ľubomírovi Vajdičkovi, ktorí si zaslúžia väčšie publikácie, no nikdy som na to nemal dostatok času. Zároveň mám oddávna ideu, že slovenská teatrológia stále zabúda na jeden zdroj, z ktorého sa moderné divadlo odvíjalo už od 20. rokov minulého storočia, a to je kabaret. Stálo by za to pustiť sa do hĺbkovej štúdie prienikov kabaretu do činohry.
TEXT: Jakub Molnár
FOTO: Filip Lašut
Text vyšiel v časopise Javisko 1/2022
